Staré námornícke pravidlo znelo, že žena na palube lode je prekliatie. Pripomína vám ho niekto niekedy aj v 21. storočí?
Už moja stará mama Simone bola súčasť posádky na legendárnej lodi Calypso. Starý otec Jacques-Yves Cousteau by bez nej nedokázal mnoho vecí.
Je pravda, že ste sa zúčastnili na prvej oceánskej expedícii, keď ste mali štyri mesiace?
Áno. Ale, samozrejme, nič si z toho nepamätám. Spomínam si však veľmi dobre na expedíciu do Francúzskej Polynézie, keď som mala sedem. Potápali sme sa, objavovali sme dažďový prales.
Je náročné žiť so slávnym menom. Je to vždy len výhoda alebo niekedy aj bremeno?
Niesť meno Cousteau je obrovské šťastie a česť. Je známe všade vo svete a ja môžem pokračovať v práci môjho deda a otca. Na druhej strane však majú ľudia aj vysoké očakávania.
Viete, že televízne dokumenty vášho starého otca boli veľmi populárne aj v komunistickom Československu?
Nie, to som naozaj nevedela.
Ľudia ho však poznajú len z obrazovky. Aký bol pre vás?
Bol úžasný. Stále niečo vymýšľal, vždy ste vedeli, že prichádza, lebo keď chodil po ulici, pískal si a spieval. Miloval, keď mohol rozprávať príbehy a vravel, že nie je vedec.
Prečo to hovoril?
Lebo to bola pravda. Bol kapitánom v námorníctve a kúpil si loď, ale nikdy nevyštudoval univerzitu. Bol inžinier, básnik, spisovateľ, hral na harmonike. Nebol vedec, bol renesančný muž.
Z akého dôvodu ho tak priťahovala voda, oceány?
Myslím, že za tým bola túžba objavovať neznáme veci.
Čo bolo najdôležitejšie, čo ste sa naučili od svojho starého otca?
Rovnako veľa som sa naučila od dedka, ako aj od svojho otca Phillipa. Predstavili mi oceán, ale najdôležitejšie bolo, že ma naučili ísť za svojím snom.
Mali ste tri roky, keď váš otec zahynul pri nehode. Pamätáte si ho?
Pamätám si ho trochu aj priamo. A okrem toho som prežila celý svoj život obklopená ľuďmi, ktorí ho ľúbili, takže vravím, že ho poznám celkom dobre.
Pokračujete v rodinnej tradícii. Dá sa povedať, že to bolo od začiatku predurčené? Alebo ste mali chvíle vo svojom živote, keď ste uvažovali, že budete robiť niečo úplne iné?
Nikdy som nechcela robiť nič iné. V časoch môjho starého otca tu nebola viditeľná ekologická kríza. Teraz je to už jasné. Vieme, že sme všetci súčasťou problému aj riešenia. Vtedy to bola iná doba, boli sme hlavne fascinovaní obzormi, ktoré nám otvoril. Dnes musíme chrániť to, čo objavil. To je obrovská výzva.
Čo si vyberiete, súš alebo more?
Mám rada rôzne nové veci, neobjavené miesta, ktorých je dnes už naozaj málo. Nezáleží na tom, či je to les, alebo oceán, je dôležité, aby to miesto žilo.
Máte rada knihu Jula Verna Dvadsaťtisíc míľ pod morom?
Nečítala som ju už roky, ale ako dieťa som ju mala veľmi rada. Je to úžasný príbeh.
Čo najpozoruhodnejšie ste zažili pod hladinou oceánu?
Skutočne výnimočné bolo potápanie s vráskavcami dlhoplutvými pri havajskom Maui. Ako maličký človek pod hladinou oceánu som mala možnosť pozorovať správanie zvierat, ktoré sú veľké ako školské ihrisko. Je úžasné vidieť, ako spolu komunikujú.
Pod vodou však číha aj nebezpečenstvo. Stretli ste sa s ním?
Nemám pocit, že by som bola v podmorskom svete niekedy naozaj v nebezpečenstve. Potápala som sa aj so žralokmi, ale nikdy som sa nebála. Skutočne nikdy.
Objavili ste už nejaký pirátsky poklad?
Bohužiaľ, zatiaľ nie (smiech).
Vaša organizácia má názov Blue Legacy (Modré dedičstvo). Čo musia ľudia urobiť, aby si zachovali prírodné bohatstvo a čo pre to robíte vy?
Zameriavam sa práve na otázky spojené s ochranou vody a vodných zdrojov. Zem je vodná planéta. A vodný cyklus všetko ovplyvňuje, na to čo často zabúdame. Snažím sa, aby sme to lepšie pochopili, lebo voda je, samozrejme, nevyhnutný zdroj nášho ďalšieho prežitia. Verím, že pre budúcnosť ľudstva to bude kľúčové. Preto pripravujem výstavu s názvom Modrá planéta, ktorá bude putovať 100 dní po svete.
Predstavujete ľuďom problémy. Zaujíma ich to?
Stále viac. Keď sme sa bavili o klimatických zmenách, ľudia často reagovali s tým, že v to neveria, že to nie je naša vina, že je to niečo neviditeľné. Teraz to môžu vidieť. Na miestach, kde bola voda, je sucho, kde sa dali pestovať potraviny, je púšť. Práve na to sa zameriavam, aby ľudia videli, že majú vplyv na prostredie okolo seba, že ho znečisťujú, že tam, kde bol les, zrazu nie je nič. Znečistenie v Číne zasahuje Stredomorie a to má vplyv aj na Slovensko. Je to celosvetový problém, ktorý má súvislosť s vodou. Keďže ju však všetci potrebujeme, práve ona nás môže spojiť spôsobom ako nič iné v prírode.
Čo vidíte ako najhorší scenár pri klimatických zmenách?
Najhorší scenár? Prídu väčšie búrky, väčšie suchá. V dôsledku klimatických zmien bude zlá úroda v Spojených štátoch. Od tam vyrobených potravín je už teraz závislých mnoho krajín. Cena jedla teda výrazne narastie a mnoho ľudí si ho nebude môcť dovoliť. Maldivy, ostrovný štát v Indickom oceáne, uvažujú, že si kúpia niekde vo svete pôdu. A to je len začiatok. Zoberte si štát ako Bangladéš, ktorý pravidelne v súčasnosti čelí záplavám. Čo by sa stalo, keby zmizol úplne? Kde pôjde viac ako 150 miliónov jeho obyvateľov? Do Indie, do Pakistanu? S obmedzenými zdrojmi obživy to znamená len jedno. Čakajú nás konflikty. Boj o vodu môže byť novou vlnou vojen. Už sa to deje. Konflikt v Sudáne je aj súboj o vodu. Nemôžeme si dovoliť svet, ktorého obyvatelia nemajú k nej prístup.