Potom Gaza padla pod kontrolu Egypta. Šesťdňová vojna v roku 1967 znamenala prílev nových utečencov, ale zároveň tiež okupáciu Gazy Izraelom. Okupáciu, ktorá sa napriek izraelským vyhláseniam za vlády premiéra Ariela Šarona, ktoré z územia jednostranne stiahli v roku 2005 židovské osady a izraelských vojakov, v skutočnosti nikdy neskončila, napísal Peter Beaumont, šéf zahraničnej rubriky britských novín The Guardian.
Neskončilo sa predovšetkým to, že byť v Gaze znamená byť v pasci. Bez budúcnosti a nádeje, obmedzení na niekoľko štvorcových kilometrov. Hranice Gazy, pozemné i námorné, vymedzuje Izrael s pomocou Egypta. Na oceán sa dá dostať len úzkym vyústením prístupným iba pre rybársku flotilu. Na pobrežnú blokádu dozerajú izraelské vojenské lode, ktorých bdelosť len pred časom začali testovať plavidlá protestujúcich plávajúce z Cypru, aby upozornili na podmienky prevládajúce v Gaze.
Kedysi bývalo pre obyvateľov Gazy možné relatívne ľahko prechádzať z pásma za prácou do Izraela a zase späť. V posledných rokoch sa ale slučka okolo 1,5 milióna ľudí žijúcich v najhustejšie obývanej oblasti na planéte začala uťahovať pevnejšie a pevnejšie, kým celá populácia neostala zadržiavaná za múrmi a plotmi.
Od roku 1967, keď izraelskí vojaci obsadili pásmo Gazy, považovali izraelskí politici a generáli toto územie za problém, za liaheň radikalizmu a opozície. A tak Izrael skúšal jeden márny experiment za druhým v snahe kontrolovať Gazu. Skúsil všetko s výnimkou toho, čo sa ponúka – dovoliť ľuďom byť slobodnými. Židovský štát skúšal Gazu priamo riadiť, skúšal brutálnu politiku karantény podporenej tankami, lietadlami a bojovými loďami. Skúšal udržať strategické osady, čo len upriamilo odpor proti hliadkujúcim vojakom. A keď to všetko zlyhalo, Izrael sa stiahol – len aby zistil, že bez bezprostredného nepriateľa sa tí, ktorí žijú vo vnútri, pustili do ostreľovania blízkych izraelských miest raketami.
Iróniou osudu je, že jeden z izraelských experimentov sa týkal pomoci pri vzniku Hamasu, ktorý mal korene v egyptskom moslimskom bratstve. Hamas sa mal stať protiváhou moci Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP) Jásira Arafata. Na pokraji vojny sa potom Izrael rozhodol Hamas vyprovokovať, keď trval na tom, že ani víťazstvo v slobodných a nezfalšovaných palestínskych parlamentných voľbách v roku 2006 nedáva Hamasu legitímne právo vládnuť na palestínskych územiach.
Keď Hamas v lete 2007 prevzal moc v Gaze po krátkom a brutálnom boji s hnutím Fatah predsedu palestínskej samosprávy Mahmúda Abbása, prijal Izrael politiku kolektívneho trestu zhrnutú v pozícii „žiadna prosperita, žiadny rozvoj, žiadna humanitárna kríza“. Teda aspoň žiadna viditeľná humanitárna kríza. To, čo sa deje za hranicami Gazy od uloženia blokády pred rokom a pol, cynicky posúva definíciu humanitárnej krízy. Tí, ktorí potrebujú naliehavú zdravotnú pomoc mimo múrov Gazy, sú nútení podstúpiť ponižujúci a dlhý proces. Počas neho sú podľa tvrdení organizácií na ochranu ľudských práv tí, ktorým je dovolené Gazu opustiť, nútení, aby sa stali informátormi izraelskej špionáže.
Každý druhý obyvateľ Gazy teraz žije v chudobe. Pomoc sa do pásma dostane len sporadicky a Svetová banka začiatkom decembra upozornila na to, že blokáda prinútila Pásmo Gazy stať sa závislým od pašeráckych tunelov (ktoré zdaňuje Hamas), ktoré môžu zničiť bežnú ekonomiku.
Čo si Izrael od najnovšej vojenskej operácií sľubuje, teda s výnimkou vplyvu na nadchádzajúce izraelské voľby, nie je jasné. Ak bude po leteckých úderoch nasledovať pozemná operácia s cieľom znovu obsadiť územia, ako to Izrael urobil v roku 2006 pri invázii do Libanonu, potom by sa židovskému štátu mohlo podariť to, čo nedokáže ani Hamas ani Fatah: zase raz zjednotiť Palestínčanov proti spoločnému nepriateľovi. Ak však toto nebolo zámerom, potom je ťažké pochopiť, čo chce Izrael dosiahnuť v spoločnosti, ktorá uctieva svojich mučeníkov a v ktorej je zmyslom násilnej smrti posilniť sociálnu súdržnosť a jednotu.