Slovensko je pravdepodobne v Guinnessovej knihe rekordov, keďže pred piatimi rokmi malo najnižšiu účasť na eurovoľbách v histórii. Ďalšie hlasovanie je už 6. júna. Čo by sme mali urobiť preto, aby sme neprekonali vlastný rekord?
Povedal by som ľuďom, aby sa pozreli na svet, v ktorom žijeme. Je to svet plný výziev a problémov. Veľkých a globálnych problémov, ktoré sa dajú vyriešiť iba pomocou spolupráce. Slovensko je malý štát. V štruktúrach únie potrebuje schopných ľudí, ktorí budú reprezentovať jeho záujmy. Ľudí, ktorí sa budú seriózne podieľať na práci EP, aby mohli ovplyvňovať rozhodnutia. Musia vedieť, či konkrétne zákony sú v záujme Slovenska, alebo nie. Inak Slovensko zostane bokom.
Ako môže slovenský europoslanec konať, keď si myslí, že niečo nie je v prospech Slovenska?
Pracujeme v rámci politických skupín. Musí presviedčať členov vlastnej politickej frakcie. Pracujeme aj v rámci výborov. Opäť platí to o presviedčaní. Dôležitou schopnosťou europoslanca je vytváranie aliancií mimo politických skupín, takže sa jeho argumenty dostanú ďalej.
Čo by ste mohli spraviť v EP konkrétne pre mňa, respektíve, čo by mohli pre mňa spraviť slovenskí europoslanci?
Závisí od toho, čo by ste žiadali. Môžem vám ponúknuť príklad Rakúšanky, ktorá teraz žije v Británii. Rakúsko jej preto nechcelo platiť dôchodok. Pozreli sme sa na to. Teraz už penziu dostáva. Ako ľudia cestujú, stretávajú sa s rôznymi problémami, takže často riešim sťažnosti svojich voličov. Európsky parlament je tu teda aj na to, aby vytvoril istý spoločný rámec pre ľudí žijúcich v EÚ, aby sa všade dovolali svojich práv.
Môžete zhodnotiť prácu slovenských europoslancov?
Keďže sa blížia voľby, nerád by som hovoril o konkrétnych menách, takže trocha všeobecnejšie. Myslím, že pred piatimi rokmi, a týkalo sa to poslancov zo všetkých nových členských štátov, mali trochu komplex menejcennosti. No ten je už preč. Mám však pocit, že medzi slovenskými europoslancami a vládou sú akoby oslabené väzby.
Prečo je to tak?
To neviem. Ja som vždy trávil veľa času kontaktmi s britskou vládou, vyjasňoval som si s ňou pozície krajiny. Ako som už povedal, mám pocit, že v prípade Slovenska to chýba. Hoci to nie je až také výnimočné, chcem pripomenúť, že v prípade menších štátov je dobrá spolupráca europoslancov a vlády veľmi potrebná. Aj keď sú členovia EP z opozície. Ak riešime niečo v europarlamente, čo sa jednoznačne týka Británie, riešime to všetci. Aspoň zistíme, či môžeme mať spoločný postup.
Je pre slovenskú vládu, ale aj iné vlády, Európsky parlament dôležitý?
Myslím, že oceňuje spoločný postup, ale rovnako ako aj ďalšie nové členské štáty, musí ho posilňovať.
Keď poviem v Európskom parlamente Slovensko, čo napadne europoslancom?
Rozdelenie Česko-Slovenska. Vytvorili ste hranice medzi dvoma štátmi, teraz so schengenským priestorom zmizli. Ďalej éra premiéra Vladimír Mečiara, keď Slovensko padalo, ale prišla nová politická garnitúra, krajina sa pozviechala a ekonomicky začala skvele napredovať. Teraz vidíme, že súčasná vláda prichádza o ministrov, ktorí urobili nejaký prešľap. To sa vníma dobre.
Súčasťou terajšej vládnej koalície je však aj Mečiar.
Už jej však nedominuje. Keď bol premiér, Slovensko bolo krajinou, ktorá nenapredovala, ale posúvala sa späť. Pravda je, že v EÚ panujú aj obavy, keď z úst slovenských politikov počujeme vyjadrenia, ktoré narušujú vzťahy s Maďarskom, ale napríklad aj s rómskou menšinou.
O Európskom parlamente sa objavujú správy, že na toaletách sa našli stopy kokaínu, či o tom, koľko stojí jeho pravidelné sťahovanie z Bruselu do Štrasburgu. Zaslúži si táto inštitúcia rešpekt?
Určite. Jedným z problémov je to, že ľudia sa na europarlament dívajú ako na inštitúciu, ktorá nemá právomoci. Som poslancom EP od roku 1989, teda dvadsať rokov. Za ten čas moc Európskeho parlamentu dramaticky narástla. Europarlament zasahuje do toho, ako má vyzerať európsky trh, určuje jeho štandardy, podieľa sa na riešení ekologických a energetických problémov. Sú to neraz veľmi technické veci, ktoré nie je jednoduché ľuďom predstaviť. Aj napriek tomu sú však veľmi dôležité. Pozrite sa na ktorúkoľvek výzvu, ktorá stojí pred svetovými lídrami. Globálne otepľovanie, ekonomická kríza, terorizmus. Európsky parlament všetky pomáha riešiť. Európska únia funguje na základe vôle na spoločný postup. Úlohou EP je túto vôľu preniesť do vymožiteľných zákonov. Čo sa teda týka európskej legislatívy, europarlament je veľmi silný a dôležitý. Vytvárame však niečo, čo už ľudia berú ako samozrejmosť.
Keď som spomenul príbeh o kokaíne na toaletách, ako europoslanci reagujú na také správy?
S dávkou frustrácie. Neviem, či ten príbeh bol pravdivý. Pri svojej práci sa stretávam s množstvom, povedal by som, že až mytológie o tom, čo robím. Napríklad, že legislatívu nerobíme pre ľudí, ale pre veľké spoločnosti. A to je niekedy naozaj frustrujúce.
Ako vyzerá bežný deň europoslanca, váš bežný deň?
Plusom tejto práce je to, že málokedy máte bežný deň. Dva týždne sa stretávame vo výboroch, týždeň v politických frakciách a týždeň máme zasadnutia EP. Vo výboroch sme od deviatej do pol jednej a potom od druhej do pol siedmej. Máme však aj stretnutia s ľuďmi, bavíme sa s nimi o konkrétnej legislatíve, ktorej konečnú podobu chcú ovplyvniť. Takže začíname pomerne skoro ráno a často končíme o desiatej či jedenástej večer. V Bruseli je veľa lobistov, myslím, že viac ich je už len pri americkom Kongrese. Lenže s ľuďmi sa musíte rozprávať. Predstavte si, že riešite problém nových štandardov na výrobu pneumatík, ako sme to robili. Takže chcete, aby boli bezpečné, šetrili palivo a neboli hlučné. To znamená, že potrebujete názor od výrobcov pneumatík, ekologických skupín a organizácií zastupujúcich spotrebiteľov.
Keďže vo vašej práci nie sú bežné dni, aký bol vás najneobyčajnejší deň v EP?
Sú to dni, keď sa deje niečo špeciálne. Pamätám si, keď v roku 1990 rezignovala Margaret Thatcherová, v Štrasburgu sme my labouristickí politici oslavovali a nezaobišlo sa to bez alkoholu. Bol som medzi prvými ľuďmi, ktorí neboli Nemci a prešli cez Brandenburskú bránu po páde Berlínskeho múra. Zážitkom bolo aj to, keď v Európskom parlamente hovoril Nelson Mandela. Mal som tiež na starosti pristúpenie Fínska do EÚ. Keď som dostal túto funkciu, môj priateľ ma upozornil, že Fíni všetko riešia v saune. Myslel som si, že žartuje. Vrátil som sa do kancelárie a ozval sa mi fínsky veľvyslanec. Povedal mi, že sa musíme stretnúť a spýtal sa ma: Môžete dnes večer prísť ku mne, pôjdeme do sauny a preberieme to. Práve to je na europarlamente vzrušujúce. Rôzne národy majú rôzny prístup k veciam. Keď sa Fínsko v roku 1995 stalo členom únie, v EÚ sa zrazu objavil pohľad na Rusko, ktorý tam predtým nebol.
Pokiaľ viem, zažili ste v roku 2004 aj bombový útok.
Moja sekretárka otvorila poštu, ktorá začala dymiť. Našťastie ju odhodila, lebo začala horieť. Nikto sa nezranil, no bolo to dosť strašné. Priznám sa, že také niečo vás ovplyvní, aj keď to nechcete.
Ako vás to ovplyvnilo?
Na pošte prezerajú všetky moje zásielky. A jednoducho ste oveľa opatrnejší, keď niečo otvárate.
Našli sa páchatelia?
Hovorilo sa o niekom z Talianska, ale nikto nikdy nič oficiálne nepotvrdil.
Keď sa stretávate s toľkými ľuďmi, ako viete, že vás nechcú ovplyvniť len vo svoj prospech?
V politike sa musíte pozrieť na informácie a urobiť rozhodnutie, ktoré je ovplyvnené aj vaším politickým zmýšľaním. Dôležité sú vzťahy. Nedôverujem tým, ktorí mi v minulosti poskytli zlú informáciu. A potom je veľmi dobré, keď postavíte tvrdenie proti tvrdeniu.
Prečo ste sa rozhodli skončiť s prácou europoslanca?
Robím to dvadsať rokov. A to mi stačilo. Treba tam poslať novú krv. Bolo to však skvelé a neľutujem ani minútu, čo som strávil v EP. Nechcem však byť typom politika, ktorý stále hľadá nejakú funkciu.