Prišiel si poň vlakom z tisíc kilometrov vzdialeného uralského mesta Iževsk. V tamojšej zbrojovke, ktorá už šesť desaťročí chrlí jeho výtvor, dodnes pracuje ako hlavný konštruktér.
Kalašnikov spí pokojne bez výčitiek
Tvorcu najrozšírenejšej strelnej zbrane všetkých čias, ktorej sa vyrobilo vyše sto miliónov kusov, netrápia výčitky svedomia. Jeho AK – 47 (Avtomat Kalašnikova, vzor 1947) pritom vyhasil viac životov ako atómové bomby v Hirošime a Nagasaki.
Až štvrť milióna ľudí podľa odhadov ročne zastrelia niektorou z modifikácií legendárneho kalašnikova. „Spím pokojne,“ bráni sa Kalašnikov. „Nie zbraň zabíja, ale ľudia. Ja som ju zostrojil na obranu vlasti. Ak sa zbraň, ktorá nesie moje meno, zneužíva na niečo iné, za to nemôže jej tvorca, ale politici,“ dodal tento rok v rozhovore pre Pravdu.
Rusko jeho jubileum oslavuje v čase, keď si svet pripomína výročie pádu Berlínskeho múru. Aj tam to boli kalašnikovy, ktorými východonemeckí pohraničníci strieľali po prebehlíkoch. „Stále pozorne sledujem, čo sa deje vo svete, ale snažím sa vyhýbať akýmkoľvek politickým postojom,“ povedal nedávno pre denník Rossijskaja gazeta.
Komunizmus mu vzal rodinu a detstvo
Svoj negatívny vzťah k Michailovi Gorbačovovi, ktorého Nemci oslavujú ako hrdinu ich zjednotenia, však netají: „Perestrojka zničila Sovietsky zväz a podryla optimizmus môj i mojej generácie. Hoci sme za komunizmu čelili mnohým problémom, užívali sme si výhody oveľa pevnejšej sociálnej siete.“
Komunistickému režimu by mohol vyčítať svoje pokazené detstvo. Mal necelých dvanásť rokov, keď jeho otca označili za kulaka, zhabali mu majetok a rodinu poslali do vyhnanstva. Po skorej smrti živiteľa rodiny žili Kalašnikovovci v nepredstaviteľnej biede. Z Michailových osemnástich súrodencov sa iba ôsmi dožili dospelosti, dnes sú už aj oni všetci nebohí. Jeho starší brat Viktor strávil deväť rokov v stalinských gulagoch.
Chlapec, ktorého bavila fyzika a chémia, od detstva sníval o tom, že zostrojí perpetuum mobile. Skončil však iba deväť tried základnej školy a musel ísť zarábať. Za to, že sa aj bez akademického vzdelania stal vynálezcom, podľa neho môžu Nemci. "Vojaci hitlerovskej armády boli vyzbrojení automatickými zbraňami a Červená armáda mohla ich paľbe vzdorovať len jednotlivými výstrelmi z Mosinovej pušky, no ani tá sa neušla každému.
Z nemocnice až k Stalinovej cene
Keď ma na jeseň 1941 v boji ranilo, začal som rozmýšľať o samopale, ktorý by nebol horší ako Schmeisserov a dal by sa vyrábať aj v opravárenských dielňach s prostými kovoobrábacími sústruhmi. Už v nemocnici som spravil prvé náčrty. A ďalší rok sa podľa nich podarilo zhotoviť prototyp nového samopalu. Pracoval som na ňom ďalej a v roku 1947 bol môj návrh schválený. O dva roky neskôr som zaň dostal Stalinovu cenu a AK je odvtedy vo výzbroji našej armády," povedal pre Pravdu.
Za najväčší tromf kalašnikova sa považuje jeho jednoduchosť a spoľahlivosť v akýchkoľvek klimatických podmienkach. „Dajte ju do ruky opici a je z nej vojak,“ hovorí sa o tejto populárnej zbrani v Afrike. „Robil som ju pre prostého vojaka, aby s ňou mal čo najmenej starostí a aby ho nesklamala v mraze, prachu ani blate,“ pripúšťa inými slovami to isté jej tvorca.
Peniaze nie sú všetko
Kalašnikovovi nie je ľúto, že jeho vynález z neho nespravil milionára. „Peniaze nie sú všetko, nechýbajú mi. Naďalej pracujem, zarobím, koľko potrebujem,“ hovorí. Práve práca ho vraj drží vo forme. Každý deň vstáva o šiestej, o pol deviatej je v konštrukčnej kancelárii a o druhej odchádza na chalupu, kde v dielni majstruje.
„Zostrojil som si kosačku na trávu, prístroj na otáčanie šašlíkov a rôzne lovecké a rybárske pomôcky,“ prezradil pre Pravdu. A na každom strome v záhrade má vlastnoručne vyrobenú búdku pre vtáky.