Z Bratislavy odcestuje Dmitrij Medvedev do Prahy, kde podpíše spolu s Barackom Obamom dôležitý dokument. Čo nové prinesie?
Dokument bude obsahovať nielen otázku jadrových rakiet, ale aj zníženie strategických útočných zbraní, a to bude úzko prepojené na problematiku protiraketovej obrany. Jeho dôležitosť spočíva aj v tom, že za posledných dvadsať rokov sa Rusi s Američanmi nedopracovali k novému pozitívnemu dokumentu, ktorý by zaujal miesto po skončení studenej vojny. Ak dnes spolupracujeme, tak stále rovnako ako v čase epochy odzbrojenia. Teda skloňujeme zákaz rozšírenia jadrových zbraní, mier na Blízkom východe, nové hrozby. Vtedy to bol Irak, dnes je to prasacia chrípka, a to je všetko. Moskva a Washington sa teraz dali cestou, ktorú vystihuje ruské príslovie. Podľa neho všetko, čo je nové, je dobré a čo je zabudnuté, je staré.
Veľa sa hovorí o reštartovaní vašich vzťahov s Američanmi, ale zároveň aj o americkej protiraketovej obrane v strednej Európe v súvislosti s iránskou hrozbou.
Ak máme začať reštart vzťahov od spomínaných rakiet, tak prosím. Za touto témou však budú nasledovať ďalšie. Práve preto nový dokument bude obsahovať nielen otázku jadrových rakiet, ale aj zníženie strategických útočných zbraní, a to bude úzko prepojené na problematiku protiraketovej obrany. Američanom budeme stále opakovať: ak v Iráne vidíte hrozbu, tak jej poďme čeliť spoločne. Načo sem ťahať strednú a východnú Európu. Ponúkame obranné kapacity v Azerbajdžane, Arménsku, Stavropoľskej či Krasnojarskej oblasti alebo napokon aj na Kryme. Ak sme ohrození všetci, tak sa aj všetci zapojme do obrany.
Zabezpečenie južných hraníc je pre Rusko dôležité, ale ak tam budú Američania, tak budú vlastne na hranici s Ruskom aj s Čínou. Nemáte z toho zlý pocit? Prezradím vám veľké vojenské tajomstvo, o ktorom všetci vedia, ale naň zabúdajú: USA sú už dávno v našom tyle a medzi nimi a Ruskom je v oblasti Beringovho prielivu len 52 kilometrov. Chcete či nechcete, Amerika nám dýcha na chrbát. Z tohto hľadiska sa nemáme prečo obávať. Celý čas sme hraničili s NATO. Či už to bolo s Nórskom na severe, alebo na juhu s Tureckom. Problémom nie sú naše obavy z nejakých vojsk, ktoré neprestajne vyvíjajú bojovú činnosť pri našich hraniciach. Nevyspytateľných susedov máme aj tak dosť. Napríklad KĽDR. Za Kaspickým morom je Irán. Akosi sme mali šťastie na susedov. Všetkých máme rovnako radi. Niekto však musí robiť ťažkú a zároveň nepopulárnu prácu. Ak to chcú a robia Američania, tak prosím. Zobrali si na svoje plecia veľkú zodpovednosť. Aj preto sme im ochotní pomáhať napríklad v podobe poskytovania tranzitu nákladov cez ruské územie. Zároveň však vyzývame nerobiť rovnaké chyby, aké robil Sovietsky zväz. Nechystáme sa bojovať s USA ani nepripravujeme konfrontáciu s NATO.
Predsa len mnohí majú obavy z ruskej expanzie vrátane vojenskej.
Vždy hovoríme, a robíme to aj dnes: prestaňte sa pozerať na Rusko ako na druhé vydanie Sovietskeho zväzu. Nikdy ním nebudeme. Naša krajina bola vždy impériom. V časoch vládnutia cára alebo neskôr boľševikov. Počnúc rokom 1991 však riešime úlohu národnej výstavby, ktorú sa nám nikdy doteraz nepodarilo vyriešiť. Pracujeme na vytvorení národného, suverénneho a demokratického štátu. Je to veľmi ťažké a vôbec nie jednoduché. Vždy nás riadili cári z trónu, inokedy so straníckou legitimáciou vo vrecku. Našou dnešnou úlohou nie je s niekým bojovať, napríklad s Japoncami o Kurilské ostrovy či s Ukrajinou pre Krym, ale urobiť si poriadok v našom vlastnom dome. V podstate všetky témy ruskej zahraničnej politiky spočívajú vnútri krajiny. Hovoríme susedom: nechajte nás koncentrovať sa na naše domáce úlohy, na neľahkú modernizáciu spoločnosti.
Máte na mysli proces, ktorý sa začal v roku 1991?
Bol to skutočne iba začiatok. Vtedy sme sa na svet pozerali cez ružové okuliare. Naivne sme si mysleli: prídu americkí poradcovia, naučia nás žiť a budeme odrazu šťastní. Všade budú žuvačky, džínsy a kokakola. Naozaj sa za jednu noc objavili vari všade, len šťastie akosi nechodilo. Bez tvrdej práce, ktorou sa dnes zaoberáme, ani nepríde.
Práve po roku 1991 stratilo Rusko pozíciu veľmoci ovplyvňujúcej vývoj vo svete. Napríklad na Blízkom východe. Chystá sa v tomto smere Moskva opätovne získať pôvodné postavenie a vytvoriť protiváhu Washingtonu?
Počas studenej vojny si v Ázii a Afrike konkurovali dva modernizačné projekty. Ľavicový, socialistický, s ktorým prišiel Sovietsky zväz, v menšej miere Juhoslávia, a takpovediac ranokapitalistický, prezentovaný USA a ich spojencami. Studená vojna sa skončila a africké a ázijské krajiny na dlhé roky zostali odkázané len na seba. Jednoducho upadli do zabudnutia. Pole vyprázdnili Američania aj my. Prišli Číňania. Začali žmýkať ich nerastné bohatstvo ako citrón. Zariaďovať si život podľa seba, akurát sa nestarali o modernizáciu spomínaných krajín. A tak v nich vzniklo politické vákuum. Začali sa problémy v Somálsku, Keni, Ugande, Rwande, Burundi, ale aj v Čade. Dnes sme principiálne zmenili svoj vzťah k našej prítomnosti v krajinách tzv. tretieho sveta. Vždy to bola oblasť našej konkurenčnej prevahy. Je tam veľa absolventov našich škôl, vedia zaobchádzať s našou technikou, dôverujú našim technológiám, majú v úcte našu kultúru a jazyk, a tak by bolo hlúpe nevyužiť tento potenciál. A to je aj dôvod, prečo Vladimir Putin ako prezident navštívil aj spomínaný Blízky východ. Vraciame sa tam a nemáme vôbec v úmysle ho opustiť. Veď summit blízkovýchodného kvarteta nebude nikde inde, ale v Moskve, ktorú len od začiatku roka navštívili Abbás, Netanjahu, naša delegácia na vysokej úrovni bola v Izraeli, teraz čakáme zase Izraelčanov, boli sme v Palestíne… Vôbec si teda nemyslím, že sme stratili politický vplyv.
Predsa len, ak sa hovorí o kvartete, tak na prvom mieste sú vždy USA a Rusko je kdesi na chvoste.
Nedávno bol na Blízkom východe Biden (americký viceprezident, pozn. red.) a vrátil sa poriadne znechutený. Američania sú však veľkí majstri v práci s verejnosťou. Vedia pekne zabaliť to, čo robia, ba neraz aj keď toho nie je veľa.
Ale čo Rusko?
Napríklad už na spomínanom výbušnom Blízkom východe. Vo vzťahu k Izraelu a Palestínčanom sa dnes nachádzame v unikátnej situácii. Po rusky hovoria viac ako dva milióny obyvateľov Izraela, 15 poslancov, štyria ministri, poradcovia premiéra aj prezidenta. V krajine funguje šesť alebo sedem televíznych staníc v ruštine. Vysielajú v nej tri alebo štyri rozhlasové stanice. A to už nehovorím o internete či novinách.
Lenže žijú tu aj Palestínčania.
Áno, na druhej strane je Palestína a v nej tradícia ruských pravoslávnych škôl zo začiatku 19. storočia. Máme tam množstvo nehnuteľností, ktoré patria pravoslávnej cirkvi.
To je však história. A čo dnešok?
V pásme Gazy aj na západnom brehu Jordánu žijú Rusky vydaté za Palestínčanov, Palestínčania fungujúci s našimi pasmi. A stále je tu prúd palestínskych študentov vzdelávajúcich sa v našich školách. Rusko si vysoko vážia tak v Palestíne, ako aj v Izraeli. A to je most, ktorý nemajú Američania ani EÚ.
Voľakedy hraničil Sovietsky zväz s Československom. Jedno ani druhé dnes už neexistuje. Medzi nami geograficky leží Ukrajina. Čo očakávate od najnovších zmien v politickom vedení nášho východného suseda?
Verím, že v Kyjeve si uvedomia realitu dnešnej Európy.
V čom spočíva?
Napríklad v tom, že ak sa chceš priateliť s NATO a EÚ, tak to automaticky neznamená, že musíš bojovať s Ruskom. Únia je naším najväčším hospodárskym partnerom. Budeme s ňou vždy budovať pragmatické, normálne vzťahy. Žiaľ, predchádzajúce ukrajinské vedenie si myslelo, že ak bude ustavične dráždiť Moskvu a na druhej strane pochlebovať USA a EÚ, tak všetko bude dobre. Nič podobné. Z geopolitickej mapy totiž nie je možné vygumovať naše susedstvo. Dnes je preto dôležité, aby mal Kyjev vybalansované vzťahy z Ruskom aj s EÚ.
Lenže Rusko, rovnako ako EÚ, USA či NATO majú v Európe svoje strategické záujmy. Vrátane vojenských.
Rovnováha vzťahov platí aj vo vojenskej oblasti. Ukrajina má jedinečnú šancu stať sa neutrálnou európskou krajinou ako napríklad Švajčiarsko, Rakúsko alebo Fínsko. Teda nevstupovať do nijakej vojenskej aliancie. Je to jedna z možností. Tou druhou by mohla byť jej účasť v Organizácii zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (OZKB) s cieľom posilniť spoluprácu OZKB a NATO. Nie nadarmo Zbigniew Brzezinski upozorňoval, že bez partnerského vzťahu s OZKB aliancia neprežije. Nik totiž nedokáže konať tak efektívne v oblasti Strednej Ázie ako členské štáty OZKB a krajiny Šanghajskej organizácie.
Neraz sa hovorí aj o členstve Ruska v NATO. Je to vôbec reálne?
Navrhoval to už Stalin. Skôr ako takýto krok potrebujú dnes všetky existujúce medzinárodné inštitúcie reformy. Počnúc OSN, pokračujúc alianciou a končiac mnohými ďalšími. V dnešnej podobe sú totiž výplodom včerajška. Vznikali počas studenej vojny preto, aby zabránili vojne horúcej.
V čom je teda najväčší problém napríklad NATO?
Jednoznačne v jeho extenzívnom rozvoji. Rozvíja sa vďaka automatickému rozširovaniu. Mení sa na akúsi obrovskú organizáciu. Nie je nič absurdnejšie, ako keď do aliancie vstúpi ,,mocná" estónska armáda s počtom 2 000 vojakov. A nebola jediná. Vtedy skutočne chápem, že aliancia „mocnie“.
Čo navrhujete?
Ak Rusko a NATO dokážu vypracovať spoločný projekt intenzívneho rozvoja a spolupráce s cieľom postaviť sa skutočným, nie vymysleným hrozbám, môže vstupovať kto chce a kam chce. Trebárs NATO do OZKB. Na druhej strane, ak by sme mali za sebou spomínané obrovské reformy všetkých medzinárodných organizácií, tak by sme dnes nemuseli zápasiť s terajšími problémami. Napríklad, nech mi prepáči môj priateľ Kubiš, ak by OBSE skutočne fungovala, tak sme nemuseli byť v auguste roku 2008 svedkami tragédie na Kaukaze. Ak budeme o reformách len diskutovať, tak problémov bude čoraz viac. Stačilo klamať sa. Povedzme si pravdu: v tejto podobe ide o organizácie, ktoré sú výhodné akurát tak pre úradníkov, ktorí v nich pracujú. Veď je príjemné žiť vo Viedni, Štrasburgu alebo Bruseli.
A čo v prípade EÚ?
Situáciu by mohla zlepšiť Lisabonská zmluva. Činnosť únie sa môže stať efektívnejšou. Narastá v nej právo subjektívnosti. Jedným z našich najväčších problémov vo vzťahu k EÚ bolo polročné predsedníctvo spoločenstva. Za šesť mesiacov sme vybudovali akési vzťahy. A čo ďalej? Nastala prestavba kulís. Ak únia skutočne prekoná negatíva svojej byrokratickej činnosti, tak naša spolupráca bude naozaj efektívna.
Má Moskva záujem vstúpiť do EÚ?
Predovšetkým by sme chceli byť členmi efektívneho spoločenstva. Už sme boli v Rade vzájomnej hospodárskej pomoci. Ďakujeme, stačilo. A únia? Tá má teraz dosť svojich starostí.
Veľa sa hovorí o budovaní nového poriadku v medzinárodných vzťahoch. Majú pravdu tí, ktorí tvrdia, že to už zďaleka nie je vecou iba Ruska a USA, ale že treba rátať aj s Čínou?
Svet prekonal niekoľko etáp. Existovala bipolárna epocha tvorená USA a Ruskom. Nasledovala monopolárna, keď svetovým lídrom boli Spojené štáty. Neskôr sa svet začal meniť na akúsi mnohopolárnu štruktúru a následne udrela hospodárska kríza. Na jej začiatku si niektorí mysleli, že namiesto spoločenstva krajín G8 vznikne G2 – USA a Čína. Život však ukázal, že je to nemožné. A tak vznikla veľká dvadsiatka. Zdá sa, že práve takáto forma zodpovedá reálnemu svetovému poriadku. Vzniká systém regionálnych centier moci. Platí to o USA, Rusku, Číne, ale aj Brazílii, Juhoafrickej republike či Argentíne alebo Austrálii. Dnes sme uprostred kolosálneho procesu, ktorý si ešte v plnej miere neuvedomujeme. Sme svedkami kardinálnych zmien vo svetovom poriadku.
Napriek tomu svet doteraz nie veľmi úspešne rieši existujúce problémy v medzinárodných vzťahoch. Prečo?
Pri riešení konfliktov sa dnes dopúšťame troch chýb. Prvá je, že sa neraz problém pokúšame riešiť vojenskými, a nie politickými prostriedkami. Napríklad v Afganistane. Najprv tam boli Briti a neskôr my. V oboch prípadoch sa ukázalo, že vojenské riešenie nemá šancu. Jedinou cestou je tá politická. Stratili sme veľa času a výsledok nijaký. Príkladom najhoršej chyby v rámci šírenia myšlienky rozvoja demokracie v krajinách predovšetkým islamského sveta boli posledné voľby v Afganistane. Ak niekto chcel uraziť samotné slovo demokracia hlasovaním v tejto krajine, tak sa to podarilo. Z jednej strany som za to, že v Afganistane sa treba postaviť na odpor hnutiu Al-Kajdá, ale z druhej strany bolestivo prijímam, že všetko sa to robí ponižujúcimi metódami a prostriedkami. V tejto súvislosti musím spomenúť Irak. Irak je tiež príkladom neúspešnej politiky na Blízkom a Strednom východe. Saddám Husajn nebol pravdepodobne najpokrokovejším a najdemokratickejším politickým lídrom, ale bol svetským, sekulárnym vodcom. A kto ho vymenil? Ľudia, ktorí kráčajú pod náboženskými, radikálnymi zástavami. Výsledkom je vznik protimodernizačných nálad v moslimskom svete. Hovoria nám, že nepotrebujú modernizáciu, že sa chcú vrátiť k základom cenností, ktoré tu boli v siedmom storočí.
Ako potom napredovať, rozvíjať vzťahy s takýmito partnermi v rôznych oblastiach, najmä čo sa týka odzbrojenia?
V Iraku pokračuje podkopávanie myšlienky demokracie. Treba povedať pravdu: demokraciu nemožno presadzovať násilnou formou. Ak hovoríme o moslimskom svete, tak ten musí prejsť modernizačnými, evolučnými procesmi. Až potom budeme môcť hovoriť o demokracii, na akú sme zvyknutí v Európe. Prečo je v tomto smere úspešné napríklad Maroko, Jordánsko, Katar či Bahrajn? Ide o monarchie, ktoré prechádzajú modernizáciou sfér. V arabskom svete, napríklad v Alžírsku, sa pokúsili uskutočniť demokratické voľby, vyhrali islamisti. A v Palestíne? Hamas. A kto sa tomu radoval? Nikto. Uskutočnite zajtra demokratické voľby v Egypte a s najväčšou pravdepodobnosťou vyhrajú Moslimskí bratia. A pritom bude možné hovoriť o rozvoji demokratických inštitúcií, všetko je fajn, ale výsledok bude kontraproduktívny.
Michail Margelov (1964)
Predseda zahraničného výboru hornej komory ruského parlamentu, vnuk legendárneho vojenského veliteľa Vasilija Margelova, absolvent Moskovskej štátnej univerzity. Ovláda arabský jazyk, pracoval v amerických firmách World Resourses, Boston Consulting Group, Bain & Company. Od roku 1998 bol podpredsedom agentúry RIA Novosti. Od roku 2000 je poslancom Rady federácie za Pskovskú oblasť.
