Kde súdruhovia od science-fiction urobili chybu?

23.05.2010 08:50
Planeta Eden
Výstava Planeta Eden v Brne ukazuje pohľady do budúcnosti z minulosti. Autor:

Hojdacia sieť natiahnutá medzi dvoma sputnikmi. Táborák na malej planéte. Futbal na raketových tátošoch. O takúto víziu budúcnosti sa v šesťdesiatych rokoch minulého storočia podelili sovietski pionieri s československými. V tom čase neboli zďaleka jedinými, ktorí sa v predpovedaní budúcnosti veľmi, veľmi mýlili.

Kým dnes sa pri predpovedaní budúcnosti rozpráva najmä o zlepšeniach súčasnej techniky, o nových liekoch na staré choroby či o strate súkromia v informačnej spoločnosti, v prvých dekádach druhej polovice 20. storočia boli predstavy o budúcnosti oveľa ucelenejšie. Generácia dnešných päťdesiatnikov vyrástla na futuristických obrázkoch s lákavým a blízkym rokom 2000.

Obrazy budúcnosti, v ktorej bol vesmír za rohom, kde domáce práce robili len roboty a kde si ľudia obliekali smiešne overaly, sa predovšetkým objavovali v médiách a science-fiction literatúre po celom svete. O tom, že sa takýmto predstavám nevyhýbalo ani socialistické Československo, presviedča výstava Planeta Eden, ktorú až do 25. júla možno vidieť v brnianskom Dome umenia.

Otvorenie výstavy Planeta Eden sprevádzala minikonferencia na tému Budúcnosť, ktorá nenastala. Väčšina z vystavovaných diel z rokov 1948 až 1978 totiž aj dnes pôsobí futuristicky až nereálne.

Raketa Praha – Aldebaran mešká pol svetelného roka

Vízie budúcnosti sa zameriavali na najrôznejšie oblasti života. Dominovala však téma „dobývanie“ vesmíru. V tom čase totiž dynamika vesmírnych pretekov medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom spôsobila, že cesta k hviezdam sa zdala oveľa otvorenejšia ako akákoľvek cesta naprieč železnou oponou.

„Úspechy pri dobývaní kozmického priestoru boli také omračujúce, že sa skorá migrácia ľudstva do okolitého vesmíru zdala byť otázkou najbližších desaťročí,“ hovoria autori výstavy. Obrázky vesmírnych kolónií zdobili titulky časopisov ako Veda a technika mládeži, vznikalo tiež nespočetne veľa ilustrácií k science-fiction poviedkam.

„Ten vtedajší optimizmus spôsobil najmä fakt, že kozmonautika bola objavená predčasne zhodou špecifických okolností,“ vysvetľoval počas minikonferencie spisovateľ science-fiction František Novotný, ktorý mal 25 rokov, keď Neil Armstrong pristál na mesiaci. „Bola to buď prekliata, alebo šťastná hodina,“ dodal.

Raketové motory totiž podľa neho splodili dva ukrutné režimy – Hitlerovo Nemecko a Stalinovo Rusko. „V demokratickom režime by to tak skoro neprišlo. Len diktátor si môže dovoliť vyhodiť astronomické sumy na niečo, čo v tom momente nemá praktickú cenu,“ pokračoval Novotný a dodal, že v posledných rokoch si kozmonautika vlastne len vyberala oddychový čas po predčasnom štarte.

Prudké začiatky však spôsobili, že téma kozmonautiky sa neobjavovala len v science-fiction literatúre či v odborných článkoch, ale jej fragmenty sa dali zachytiť v najrôznejších sférach života. Obrázok vesmírneho korábu napríklad dopĺňal reklamu na bieliacu zubnú pastu Perla pre fajčiarov, vesmírne lode boli skvelým námetom aj pre rôzne detské hry a hračky.

„Lety do vesmíru pre vtedajšiu mládež nahrádzali svet divokého západu, exotických krajín z málo dostupnej klasickej dobrodružnej literatúry,“ vysvetľujú autori výstavy. Už aj v priebehu šesťdesiatych rokov sa však predstavy o dobývaní vesmíru začali korigovať až k dnešným veľmi opatrným prognózam.

Ľudský život predĺžiť na 200 rokov!

Začiatkom druhej polovice 20. storočia sa však ľudia nezaoberali len vesmírom. Budúcnosť mala s oceľovou istotou priniesť pokrok aj v mnohých iných oblastiach. Sebavedomo to vyjadril napríklad sovietsky akademik Obručev v liste pre časopis Znanije-sila v roku 1954, ktorý ako predslov prebral aj román Vladimíra Babulu Signály z vesmíru.

„Je potrebné predĺžiť ľudský život priemerne na 150 až 200 rokov, dať do služieb človeka všetky prírodné sily, využiť atómovú energiu, predpovedať a úspešne zneškodňovať prírodné pohromy, vyrábať v továrňach všetky látky známe na Zemi, a to aj tie najzložitejšie ako bielkoviny, vypestovať nové druhy rastlín, vyšľachtiť nové druhy zvierat, zmenšiť plochy neúrodných krajov, prispôsobiť k životu raz aj morské dno, naučiť sa riadiť počasie. Myslíte si, že je to ťažké? Isto, je to neobyčajne ťažké, ale je to nevyhnutné. Sovietski ľudia chcú žiť dlho, chcú žiť v hojnosti a bezpečí, chcú byť neobmedzenými pánmi svojej krajiny, nezávislí od rozmarov prírody. To znamená, že to všetko musí byť a tiež bude vykonané,“ písal Obručev.

Komunisti však nezostali len pri ovládaní prírody, do svojich prognóz ešte v päťdesiatych rokoch zahŕňali aj zmeny v spoločnosti. Ľudia budúcnosti nemali žiť v tradičných rodinách, ale vo väčších skupinách. „Toto bolo zjavné najmä v sovietskych sci-fi románoch. Ale experimentovalo sa aj v skutočnom živote,“ spomínal Novotný.

V Zlíne totiž existovali kolektívne domy, kde každá rodina mala k dispozícii len malý priestor na prespanie, ale spoločenské priestory boli veľkorozmerné. „Keď dnes počujete o squatoch, tak nimi v podstate boli komunistické koldomy,“ hovoril Novotný. Keďže projekt zlyhal a neskôr sa opäť stavali len domy pre klasické rodiny, aj táto vízia zostáva v kategórii nenaplnených.

Do rovnakej kolónky možno zaradiť aj ďalšiu obľúbenú tému – zobrazovanie moderných miest. Koncom 50. rokov sa napríklad v Literárnych novinách objavovali rôzne futurologické diskusie, jedna z nich napríklad predpokladala budúcnosť miest bez áut, len s mestskou hromadnou dopravou. Aj táto vízia však tvrdo narazila na ľudskú prirodzenosť a potreby.

Pohľady do budúcnosti neboli len vážne

Hoci vízie vyvolávali u ľudí skutočné nádeje, už vtedy vznikali aj futuristické paródie. „Hypotetická budúcnosť pre socialistickú kultúru spravila službu aj v tom, že sa stala miestom, odkiaľ bolo možné s odstupom pozorovať vtedajšiu súčasnosť. Či už so zámerom umeleckým, či satirickým, čo dokazuje veľká miera futuristického humoru vo vtedajších časopisoch,“ píšu autori výstavy.

Pekná paródia na futuristické scenáre sa napríklad objavila v časopise Dikobraz už v roku 1958. Zobrazuje Prahu v roku 2058, kde ľudia lietajú po meste s vrtuľou na hlave, mama napomína deti, aby sa nehrali na odvrátenej strane Mesiaca a turistický sprievodca ukazuje Venušanom prvú sondu ešte stále neexistujúceho pražského metra.

S humorom nazerala na budúcnosť aj kinematografia. Prognózy o tom, čo môže nastať, na filmovom plátne neraz skĺzali k paródii, ako napríklad vo filme Muž z prvního století. „Kolikátý, že je rok? – 508. – Prokristapána! Před Kristempánem, nebo po Kristapánovi? – Po Sputniku!“ znie jeden z dialógov tejto satirickej komédie z roku 1961.

Škoda budúcnosti, ktorá nebola. Len ktorej

Nenaplnené vízie budúcnosti nie sú charakteristické len pre socialistický blok. Stačí letmá návšteva na americký blog Paleofuture, ktorý zhromažďuje vízie budúcnosti z minulosti a človeku je hneď jasné, že predovšetkým v 50. a 60. rokoch videli rok 2000 príliš divoko na oboch stranách železnej opony.

Rozdiel bol však v tom, že kým v západnej kultúre mali takéto vízie tradíciu, v komunistickej boli skôr propagandistickou nadstavbou. „Boli vlastne v rozpore s vnútornou štruktúrou komunizmu. Ten totiž vznikol v druhej polovici 19. storočia, čo bola doba, keď jeden americký glosátor povedal, že všetko už bolo objavené a že by sme mali zavrieť patentový úrad,“ hovoril na prednáške Novotný. „Marx a Engels si tiež mysleli, že bádanie je uzavreté, že vrcholom energetiky je ťažba uhlia a priemyslu parný stroj,“ pokračoval.

Genetika, kybernetika či psychoanalýza, teda faktory, ktoré do veľkej miery formovali spoločnosť a pokrok v časoch, keď boli populárne komunistické vízie budúcnosti, považovali červení za buržoázne pavedy. „Preto si myslím, že futurologická stránka bola len propagandou, že to bola kamufláž,“ dodal Novotný.

Mnohým príslušníkom generácií, čo ako deti listovali v časopisoch a knihách, ktoré sľubovali fantastickú budúcnosť, je dnes trochu ľúto, že sa toho nikdy nedožili. Medzi inými sa v takomto duchu vyjadril aj súčasný autor sci-fi Ivan Adamovič. Novotný však podobné pocity nemá: „Mne je skôr ľúto, že Československo sa po vojne vydalo cestou komunizmu. Že sa zastavila sofistikovaná výroba a za parametre úspechu hospodárstva sa považovala napríklad spomínaná ťažba uhlia či výroba ocele. Ktovie, kde sme mohli dnes byť, nebyť februára 1948. Že sme prišli o túto budúcnosť, ma mrzí oveľa viac, ako to, že sme prišli o to, čo sa kreslilo vo víziách budúcnosti v 50. a 60. rokoch.“

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk