Spoza nepriestrelného skla v súdnej sále v kambodžskej metropole Phnompenhe Chum Mey minulý rok konečne vypovedal svetu svoj príbeh. Figuroval ako jeden z kľúčových svedkov procesu s niekdajším vysokým predstaviteľom Červených Kmérov Kang Kek Ieueom. Tento šéf smutne známej väznice Tuol Slend, ktorou údajne prešlo a v ktorej tiež zahynulo až 17-tisíc mužov, žien a detí, bol odsúdený na 35 rokov za mrežami.
V roku 1975 pracoval Chum Mey v Phnompenhe ako mechanik a so svojou manželkou vychovával tri malé deti. Kambodžou v tej dobe zmietala občianska vojna, v ktorej proti sebe stáli vodcovia vojenského prevratu z roku 1970 a Červení Kméri pod vedením Pol Pota.
Radovali sme sa, keď prišli Červení Kméri, spomína Chum Mey
„Keď Červení Kméri vstúpili do Phnompenhu, všetci, vrátane mňa, vztýčili biele vlajky. Blahoželali sme im a radovali sme sa,“ spomína Chum Mey pred Medzinárodným trestným tribunálom pre Kambodžu.
Len o pár hodín neskôr už zástupcovia Červených Kmérov prechádzali dom po dome a prikazovali občanom, aby začali s evakuáciou na vidiek. Kto nespolupracoval, bol zastrelený.
Chum Mey vzal ženu a deti a pripojil sa k pochodu, počas ktorého jeho dvojročný syn ochorel a zomrel. Chum Mey ho musel narýchlo pochovať v plytkom hrobe a pokračovať v ceste.
Neskôr ho Červení Kméri poslali späť do metropoly, aby tam opravoval šijacie stroje pre družstevné dielne, kde sa šili nové čierne uniformy revolúcie. 28. októbra 1978 sa Chum Mey spoločne s ďalšími robotníkmi dopočul, že ho vyšlú opravovať vozidlá pre ofenzívu proti Vietnamu. V skutočnosti sa však začínalo najtemnejšie obdobie jeho života, pretože mieril do Tuol Slengu.
Väzenie Tuol Sleng sa nedalo prežiť, dokázala to len hŕstka ľudí
Mechanik skončil v cele s rozmermi zhruba dva krát jeden meter, s páskou cez oči, pripútaný k podlahe. Dvanásť dní a nocí Chuma Meya mučili, aby sa vyšetrovateľom priznal k údajnej špionáži pre USA a Rusko. Žalárnici ho opakovane mlátili bambusovými palicami. Keď zdvihol ruky v sebaobrane, dolámali mu prsty.
Keď sa ani potom nechcel priznať, kliešťami mu strhli nechty na nohách, ktoré mal upevnené v okovách. Nakoniec ho trýznitelia niekoľkokrát omráčili elektrickým prúdom. Vtedy ho už donútili priznať sa k všetkému, čo žiadali. V priznaní Chum Mey napísal, že pracoval pre americkú Ústrednú spravodajskú službu (CIA) a získal pre ňu v Kambodži desiatky agentov. Prezradil mená množstva svojich známych, nevinných mužov a žien, ktorých pravdepodobne neskôr zatkli a tiež mučili a zavraždili.
Foto: SITA
„Ľudia, ktorých zadržali a zabili predo mnou, do toho zaplietli mňa a ja som do toho zaplietol zase ďalších. Valilo sa to ako morské vlny a ľudia jeden po druhom umierali,“ popísal Chum Mey v rozhovore pre BBC v roku 2002.
Chum Mey sa domnieva, že ho Červení Kméri nechali nažive, pretože ako opravár šijacích strojov vo väzenskej dielni bol pre režim užitočný. V noci spal pripútaný reťazou k dlhej železnej tyči so 40 inými väzňami. Žiadny z nich nesmel vydať ani hlások.
„Keď som plakal, nesmel som sa prezradiť jediným zvukom. A ja som toľko plakal, až mi slzy vyschli a potom som už len čakal na deň, kedy si pre mňa príde smrť,“ hovoril pred súdom.
Chumovu manželku i s novorodencom bez milosti zastrelili
7. januára 1979 Phnompenh obsadili vietnamské oddiely a väzenskí dozorcovia utiekli a odvliekli so sebou na vidiek aj Chuma Meya. Ten sa tak opäť stretol so svojou ženou a prvýkrát mohol vziať do náručia svoje štvrté dieťa, len dvojmesačného chlapca. Dva dni spoločne s nimi a ďalšími väzňami cestoval do odľahlej dediny, kde ho únoscovia postavili doprostred ryžového poľa a začali po ňom strieľať. Chumovu manželku a novorodenca zastrelili, jemu sa však podarilo utiecť a schovať sa v lese.
„Každý noc plačem. Vždy, keď počujem hovoriť ľudí o Červených Kméroch, pripomenie mi to moju ženu a deti,“ uviedol Chum Mey počas súdu so šéfom väznice Kang Kek Ieuom, pre ktorého si želal doživotie.
Súd s trýzniteľom Chum Mey, ktorého minulý rok zvolili do čela novozaloženého Združenia obetí režimu Červených Kmérov, privítal. Zatiaľ ho však tribunál skôr sklamal, pretože hlavný diel zodpovednosti za zločiny podľa neho zvaľuje na vodcov Červených Kmérov, ktorí sú už po smrti.
Väčšinu dní teraz Chum Mey trávi v múzeu genocídy v niekdajšej väznici Tuol sleng, kde sú vystavené fotografie i písomné priznania mnohých obetí. „Chodím sem každý deň hovoriť svetu pravdu o väznici Tuol Sleng, aby sa tieto zločiny už nikdy v krajine neopakovali,“ vysvetľuje.
- Červení Kméri vládli teroristickými metódami v Kambodži v rokoch 1975 až 1979, keď sa snažili vytvoriť beztriednu agrárnu spoločnosť bez peňazí, vlády práva, osobnej slobody, rodinných vzťahov i individuálneho myslenia a technických vymožeností. Obyvateľov miest „skazených západnou kultúrou“ vyhnali na vidiek na prevýchovu, zrušili aj školy a výučbou mohli byť len politické školenia spojené so sebakritikou a udeľovaním trestov. Šialený experiment, ktorý mal krajinu premeniť na poľnohospodársky raj, neprežilo v priebehu štyroch rokov ich vlády 1,7 milióna ľudí, teda viac ako pätina populácie krajiny.
- Ideológiu režimu Červených Kmérov, ktorá bola šialenou zmesou maoizmu a nacionalizmu, rozvinul Saloth Sar, nazývaný Pol Pot, ktorý venoval ozbrojenému boju v radách komunistického hnutia prakticky celý život.
- Skutočnú moc Červení Kméri získali po rokoch partizánskeho boja proti autoritatívnej vláde princa Sihanuka a potom generála Lon Nola, v čase, keď USA vzdali vojnu v Indočíne. Američanmi podporované vlády v Saigone a Phnompenhu nedokázali bez ich pomoci prežiť. Červení Kméri sa zmocnili hlavného mesta Kambodže 17. apríla 1975. Mnoho obyvateľov vítalo ukončenie bojov a dúfalo, že dôjde k akémusi národnému uzmiereniu. Nastal však opak.
- Obyvateľov miest posielali na vidiek na prevýchovu. Tí boli nútení otročiť na „vražedných“ ryžových poliach, kde sa pracovalo od svitu až do zotmenia. Násilná kolektivizácia viedla k totálnej centralizácii a rozpadu ekonomiky. Všetkých cudzincov vyhnali, kontakty s vonkajším svetom boli úplne pretrhnuté. Znakom nedostatočnej prevýchovy a teda prehreškom bolo aj vlastnenie knihy alebo okuliarov či akéhokoľvek osobného majetku okrem povolenej misky a lyžice. Trest smrti sa udeľoval aj za najmenší priestupok. Stačil prejav samostatného myslenia, zločinom bola aj znalosť cudzieho jazyka.
- O pád vražedného režimu sa postarala vietnamská armáda, ktorá 7. januára 1979 obsadila kambodžskú metropolu Phnomplenh. Vietnamská vláda sa totiž už dlhšie odmietala prizerať cezhraničným útokom ozbrojených skupín Červených Kmérov.
- Aj po zvrhnutí však o sebe Červení Kméri alebo stúpenci Komunistickej strany Kambodže, dávali vedieť. Uchýlili sa do pohoria Dangrek na kambodžsko-thajskej hranici, odkiaľ celé 80. roky viedli partizánsky boj proti miestnym vládam a Vietnamcom. Umožňovala im to podpora krajín ako Thajsko, Čína a USA, ktoré sa snažili vyčerpať prosovietsky orientovaný Vietnam, ktorý sa z Kambodže stiahol v roku 1989. Prežili aj koniec studenej vojny, keď mohli vďaka misii OSN zložiť zbrane a beztrestne sa zapojiť do chystaných volieb, čo mnoho z nich využilo. K bývalým stúpencom Kmérov zaraďujú aj súčasného premiéra Hun Sena.
- Hlavného strojcu vražedného režimu Pol Pota zbavili moci vlastní súputníci v roku 1997. Provizórny súd Červených Kmérov ho potom za „zradu krajiny“ odsúdil „na doživotné väzenie“. Zomrel v džungli 15. apríla 1998 na zlyhanie srdca.
- Predstavitelia Kambodže a OSN v júni 2003 podpísali dohodu o zriadení tribunálu pre bývalých vodcov Červených Kmérov a ako prvého odovzdali tribunálu v júli 2007 Kang Kek leua, známeho aj pod prezývkou Duch, ktorý šéfoval v čase hrôzovlády Červených Kmérov neslávne známej väznici S-21 v Phnompenhe. Tento bývalý učiteľ matematiky bol odsúdený na 35 rokov väzenia.
- Okrem Kang Kek leua majú súdiť ešte štyroch ďalších popredných predstaviteľov Červených Kmérov. Je medzi nimi hlavný ideológ Červených Kmérov, brat číslo dva Nuon Chea, niekdajší premiér Khieu Samphan, bývalý minister zahraničných vecí Ieng Sary so svojou ženou Ieng Thirith. Spravodlivosti unikol bývalý šéf ozbrojených síl Červených Kmérov Ta Mok. Tento jednonohý generál, ktorého zadržiavali od marca 1999, zomrel bez akýchkoľvek výčitiek svedomia v júli 2006.
