Do Osvienčimu ju odvliekli v prvom židovskom transporte zo Slovenska v marci 1942. Keď sa vojna skončila, vážila iba 35 kilogramov. Weinwurmová pripomenula, že väzni mali na raňajky len čaj, obedovali polievku a večer zjedli kúsok chleba s troškou margarínu. Drela ako otrokyňa, pričom nacistickí dozorcovia ich niekedy nútili pracovať naboso. Prežila nielen koncentrák, ale aj takzvaný pochod smrti, keď Nemci pred blížiacim sa sovietskym vojskom hnali väzňov preč osem dní a nocí. Oslobodením sa jej útrapy úplne neskončili, pretože v Osvienčime otročila aj v kotolni, čo ju stálo poškodené zdravie – musela sa liečiť z tuberkulózy.
Väzni zomierali v plynových komorách, na podvýživu, choroby a tiež vyčerpaní na smrť. Ako sa vám podarilo prežiť?
Mala som šťastie, že som bola dedinské dievča. Dokázala som znášať záťaž. Pomáhala som rodičom na dvore, napríklad už od desiatich rokov som drhla dlážku v dome. V Osvienčime som videla dievčatá, ktoré boli vychovávané v hodvábe, a preto mnohé nezvládli veľmi ťažké práce.
Ako vyzerali prvé dni slobody?
V Nemecku som sa vybrala do tábora, v ktorom spojenci sústreďovali oslobodených ľudí z koncentrákov. Cesty boli zničené, spoje nefungovali, takže som musela kráčať 70 kilometrov. Po príchode sa ma ujal Červený kríž. Pobudla som tam jeden mesiac a nasledoval autobusom návrat do vlasti.
Vrátili ste sa do rodiska?
Krátko po oslobodení mi v Nemecku zistili tuberkulózu. Preto som strávila rok v nemocnici v Prahe a neskôr som sa zotavovala v Tatrách. Keďže som nemala domov, rozhodla som sa, že budem pomáhať pacientom v tatranskom sanatóriu. Po oslobodení som si totiž povedala, že celý život budem robiť dobré skutky. Tri roky som robila v Tatrách zdravotnú sestru.
V záväzku pomôcť iným ste pokračovali?
Áno. Prijala som ponuku zo židovského starobinca v Bratislave. Bola som tam jediná sestrička, ktorá sa starala o 60 ľudí. Vedľa mojej izby malo postele šesť ochrnutých starcov. V noci ma budili prosbami, aby som im preložila nohu alebo ruku. Úplne som sa im oddala, jeden rok práce v Bratislave som vôbec nemala čas spoznať kultúru. Ku každému som v starobinci pristupovala s láskou, lebo v každom som videla svojich rodičov.
Kde ste sa zoznámili s vaším budúcim manželom?
V starobinci. Prišiel s dvoma deťmi navštíviť jednu pani z Holíča. Bol vdovec, staral sa o synov vo veku päť a sedem rokov. Verím na osud a po šiestich týždňoch známosti som sa za neho vydala vo februári 1952. Do Holíča som prišla s jedným kufríkom, ale podstatné je to, čo sme si spolu vybudovali. Bolo radostné, že k dvom chlapcom pribudli ďalší dvaja počas nášho manželstva.
Z čoho pramenilo rozhodnutie oddať sa dobrým skutkom?
Z vďačnosti, že som prežila hrôzy vojny. Veď to znie až neuveriteľne, že som zostala nažive. Zvlášť som venovala pozornosť deťom. V Holíči som robila v jasliach. Bolo to v období, keď materská dovolenka trvala len štyri mesiace – jeden pred pôrodom a tri po ňom. Do práce som chodila na piatu hodinu ráno. Matky prinášali detičky skoro, pretože už o šiestej museli robiť v závodoch. O tieto ratolesti som sa starala ako o vlastné. S mládežou som pritom zostala v kontakte doteraz.
Ako?
Chodievam do škôl rozprávať o hroznom živote v koncentráku. Žiakom som vďačná za ohlas. Dojalo ma napríklad, keď som bola v Senici na obchodnej akadémii. Mladí poslucháči vytvorili špalier v budove, keď ma vyprevádzali. Mávali mi a tlieskali. Považujem za morálnu povinnosť podávať svedectvo ďalším generáciám, veď som široko-ďaleko jediná z prvého transportu, čo ešte žije.
Máte už 86 rokov a naďalej chodíte do škôl.
Mám choroby, rozpadáva sa mi napríklad chrbtica, a preto nosím dva korzety, ale kým mi hlava dobre slúži, beriem ako povinnosť hovoriť o holokauste mládeži.