Prechádzate sa po Kábule?
Nie, bohužiaľ.
Prečo?
Veľmi rád by som sa prechádzal a relaxoval. Využívam také možnosti na spoznávanie okolia. A v Kábule je čo objavovať. Vzhľadom na bezpečnostnú situáciu by som však možno patril k žiadaným terčom. Moji bezpečnostní poradcovia a ochranka mi teda nedovolia len tak sa prechádzať. Povedali, že ak chcem ísť napríklad do obchodu, tak tam pošlú tím a preveria to. Potom pošlú ďalší tím. Nakoniec pôjdeme spolu v malom konvoji, aby všetko zabezpečili.
Urobili ste to?
Áno. Raz som sa išiel pozrieť do obchodu s kobercami, lebo sa mi páčia a v Afganistane sú nádherné. Bolo to také neprirodzené, že ma až prešla chuť. Takmer polovicu ulice uzavreli, boli tam naši ľudia.
Môže to vytvoriť aj trocha nepriateľský pocit u miestnych obyvateľov.
Áno, trocha nepríjemný pocit. Potom som si povedal, že to asi počas dvoch rokov, ktoré mám stráviť v Afganistane, nebudem robiť.
Je desať rokov od začiatku invázie a vy, predstaviteľ OSN, sa nemôže voľne prechádzať po Kábule. O čom to svedčí?
Nie je to dôkaz toho, že by boli ľudia v Kábule naladení proti nám. Afganci sú priateľskí. Pokiaľ im nezačnete hovoriť, ako majú žiť, a nevnucujete im riešenia. Kým ich rešpektujete, tak sú mimoriadne pohostinní a príjemní. To je azda najsilnejšia charakteristika Afganistanu vôbec. V krajine však pôsobia protivládne sily, ktoré používajú aj samovražedné útoky. Do Kábulu nie je zložité preniknúť, hoci je tam niekoľko bezpečnostných kordónov. Z tohto dôvodu ma moja ochranka vystríha pred prechádzkami. Bežní ľudia na mňa reagujú dobre, pozitívne. Som však verejne viditeľný, vystupujem v televízii, preto sa môžem stať, ako som už povedal, žiadaným cieľom.
Niektoré organizácie bojujúce za ľudské práva tvrdia, že situácia žien sa za desať rokov nielenže nezlepšila, ale dokonca sa zhoršila. V čom to spočíva?
Pokiaľ ste zaznamenali takéto vyhlásenia, tak sú účelové. Situácia žien sa výrazne zlepšila. Nikto nemôže tvrdiť opak. To nehovorím ja. Hovoria to ženy v Afganistane. A netvrdí to len modernejšia časť občianskej spoločnosti vo väčších mestách, ale aj v regiónoch, kde sa žije tradičnejším spôsobom. Dievčatá majú otvorenejšie dvere k vzdelávaniu. Ktokoľvek príde v Afganistane k moci, nebude mať silu, aby to úplne zastavil. Možno to bude trochu iný spôsob, azda oddelené triedy a školy pre chlapcov a dievčatá, viac tradičnej a náboženskej výchovy. Ženy majú aj väčšiu šancu uplatniť sa v politickom živote. Dobre, netýka sa to celej spoločnosti, ale vo viacerých regiónoch sú v politike viditeľné. Či už v parlamente, provinčných radách a vládach. Afganistan je tradičná spoločnosť. Nedá sa porovnávať so západnou založenou na občiansky hodnotách. U nás je už aj rodina v úzadí, v Afganistane prevláda kmeňová štruktúra. Používať rovnaké kritériá na porovnávanie našej a ich spoločnosti je od začiatku chybné. Nechcem povedať, že neexistujú niektoré základné princípy, ktoré je potrebné uplatňovať. Ide však najmä o to, aby sme podporili pozitívne trendy a obmedzili negatívne.
Ako?
Situácia v krajine sa mení. Odchádzajú medzinárodné sily, Afganci preberajú viac zodpovednosti na všetkých úrovniach. Hovorí sa veľa o mierovom procese, ktorý sa však ešte v skutočnosti nezačal. Znamenalo by to však návrat politického programu Talibanu. Otázkou potom bude, do akej miery zohľadniť výdobytky posledných desiatich rokov, aby nedošlo k totálnemu obratu. Ja však naozaj neočakávam, že by sa to stalo. Afganská spoločnosť je dnes úplne inde. Bude to však proces. OSN v ňom zohrá úlohu. Chceme do neho vniesť medzinárodné princípy a presadzovať pozitívne trendy.
S kým sa dá zo strany Talibanu rokovať? Nie je to jednoliate hnutie.
Aj zo strany protivládnych síl prichádzajú signály, že chcú rokovať a majú záujem hľadať riešenia. Vývoj sa však nedá celkom predvídať. Stále to nie sú plnohodnotné rozhovory. Prostredníctvom Kataru hovorila Amerika s Talibanom o väzňoch na Guantáname. Obe strany sa však určite dostali aj k iným otázkam. Pokiaľ by to smerovalo k niečomu širšiemu, tak musí proces národného zmierania zahŕňať všetky zúčastnené strany. Nezastupiteľná je v tom úloha OSN. Sme neutrálna, vyvážená organizácia. Našou agendou je len pomôcť pri národnom uzmierení. Rokujeme tiež s Pakistanom, Turkménskom, Tadžikistanom, Iránom či Tureckom, pretože hľadáme aj regionálne riešenia.
Nový predseda vlády Robert Fico povedal, že Slovensko sa bude v Afganistane angažovať naďalej. Nechýba vám však debata o tom ako?
Privítal by som ju. Diskusia tu nebola, a nie som si istý, či bude. Som však rád, že premiér túto otázku otvoril. Verím, že Slovensko bude formovať aj názory v NATO. Ukončením pôsobenia jednotiek aliancie v Afganistane v roku 2014 sa neskončí spolupráca. Aj po tomto dátume bude mať Slovensko možnosť zúčastniť sa na výcviku afganských síl. Máme čo ponúknuť. Máme špecialistov na odstraňovanie výbušných systémov. Budú veľmi potrební. Je však len moja momentálna úvaha.
Čo vás v Afganistane príjemne prekvapilo, ale možno aj sklamalo?
Vidieť, že je to krajina, kde sa bojuje. Ľudia však žijú. Opekajú šašlíky, popíjajú čaj, nakupujú na trhu ovocie, zeleninu. Nie sú to len výbuchy a útoky. Afganistan nie je stratená investícia. Mám možnosť stretávať sa s kmeňovými a náboženskými lídrami, ktorí nám v Európe môžu pripadať zaostalí len preto, že majú bradu a žijú tradičným spôsobom životom. Sú to však ľudia, ktorí sú veľmi rozhľadení. Sú informovaní o medzinárodnom vývoji. Dávali mi presné a cielené otázky. V krajina je veľa výziev a jej budúcnosť môže byť veľmi komplikovaná. Mám však zatiaľ viac pozitívnych skúseností.