Podvodník na olympiáde

Keď potom vlak okolo polnoci zastavil v Magdeburgu, upozornil na zvláštneho pasažiera policajtov. Tí ho požiadali, aby sa identifikoval. Predložil im akýsi preukaz z majstrovstiev Európy na meno Dora Ratjenová.

Policajtom to však nestačilo. Po krátkom váhaní sa im napokon priznal, že je muž. Vracal sa práve z Viedne, kde vyhral európsky šampionát v skoku do výšky. Vytvoril tam nový európsky rekord 1,70 metra. Bolo to však jeho posledné víťazstvo. Polícia ho zatkla a obvinila z podvodu. Zakázali mu ďalej súťažiť, odňali mu i všetky medaily. To, že nacistické Nemecko nedávno reprezentoval aj na olympiáde v Berlíne, sa však radšej nespomínalo. Pravda o Dore tak vyšla najavo až po takmer 30 rokoch.

Hrozba bojkotom

Príbeh tohto športového transvestitu by nebol úplný, keby sme z neho vynechali skvelú židovskú skokanku Margaret Bergmannovú. Je celkom možné, že bez nej by nebolo ani Dory Ratjenovej. Podľa jednej teórie z nej totiž olympioničku spravili nacisti, aby ich na veľkom športovom sviatku v Berlíne nemusela reprezentovať Židovka.

Zápletka je pomerne jednoduchá. Keď Nemci po nástupe fašizmu v roku 1933 vylúčili Židov zo svojich športových klubov a zakázali im účasť na súťažiach, netušili, že ich raz ešte budú potrebovať. Krajinu totiž čakala príprava zimnej i letnej olympiády v roku 1936, ktoré Nemecku prisúdili ešte predtým, ako sa zmenilo na diktatúru.

Ozývali sa však hlasy, aby demokratické štáty letnú olympiádu v Berlíne bojkotovali. Najmä ak sú Nemci takí rasisti, že na nej nedovolia súťažiť Židom. Ríšsky šéf športu Hans von Tschammer und Osten dostal preto za úlohu nájsť židovských športovcov, ktorých by Nemci mohli zaradiť do olympijského tímu, aby „zalepili oči“ Američanom. Tí hrozili, že na olympiádu neprídu, ak v nemeckom tíme nebudú nijakí Židia.

Skokanka ako alibi

Boj o účasť židovských športovcov poznačil už zimnú olympiádu, ktorá sa vo februári 1936 konala v Garmisch-Partenkirchene. Ako zásterku „fair play“ nacisti vtedy využili židovského hokejistu Rudiho Balla. Aj keď patril medzi najlepších európskych hráčov a s nemeckým mužstvom získal bronz už na predošlej olympiáde v USA, nacistom prekážal a v družstve ho nechceli.

Spoluhráča s polovičným židovským pôvodom sa však zastal jeho dobrý priateľ Gustav Jaenecke, ktorý bez Balla odmietol nastúpiť. Nacisti si uvedomili, že bez dvoch najlepších hokejistov nemajú šancu a ustúpili. Nakoniec im to prišlo celkom vhod, mohli tak ukázať svoju ústretovosť.

Podobnú taktiku zvolili aj pri príprave letnej olympiády. Nemecký tím rozšírili o šermiarku Helene Mayerovú, no tá bola Židovkou len po otcovi. Hans von Tschammer sa preto musel poobzerať po nejakom lepšom kandidátovi. Našiel ho v židovskej skokanke do výšky Margaret Bergmannovej. Gretel, ako atlétku z Ulmu volali, práve vyhrala majstrovstvá v Británii a mala pred sebou sľubnú športovú kariéru.

Ako ju však dostať do tímu, keď sa nechcela vrátiť do Nemecka? Nebolo to ťažké. Vo vlasti stále žila jej rodina. Stačilo jej trochu pohroziť a sám otec ju šiel do Anglicka presvedčiť, aby sa vrátila. „Keď nacisti povedali, aby ste niečo urobili, museli ste to spraviť, ak ste nechceli skončiť v koncentračnom tábore,“ vysvetlila Pravde dnes už 98-ročná bývalá atlétka, ktorá teraz žije v New Yorku pod menom Margaret Lambertová.

Chlapec v ženskom drese

Keď sa Gretel v roku 1935 pripojila k olympijskému výberu, miesta v družstve boli už obsadené. Nemecko ako hostiteľská krajina mohlo nasadiť tri pretekárky (o jednu viac ako ostatné štáty). Boli to 20-ročná nemecká šampiónka Elfriede Kaunová z Kielu, 15-ročná Gunda Friedrichová z Würzburgu a 16-ročná Dora Ratjenová z Brém. Gretel tak z nominácie vytlačila Gundu, s ktorou sa však naďalej počítalo ako s náhradníčkou.

Ani jedno z dievčat pritom netušilo, že medzi sebou majú votrelca. Dora im síce pripadala divná – mala hrubý hlas, neotesané vystupovanie a hanbila sa pred nimi vyzliecť, ale to pripisovali jej ostýchavosti. Na to, aby ju spoznali lepšie, navyše nikdy nebol čas, pretože na olympiádach vtedy súťažili len amatéri, ktorí popri športovaní pracovali. Celá príprava teda spočívala v tom, že sa na niekoľko dní stretávali v športových kempoch, aby spolu trénovali.

Elfriede Kaunová, ktorá zomrela v marci 2008 vo veku 91 rokov, spomínala, že Dora mala veľa chlapčenských čŕt, ale nikdy sa jej ani neprisnilo, že je to muž. „Mali sme výborné vzťahy v tréningových kempoch, na výletoch a súťažiach. Nikto si však nevšimol nič, čo by svedčilo o jej odlišnej sexualite,“ zhodnotila.

Otázkou zostáva, ako sa Dora vlastne dostala do tímu. Kto ju vybral? Prinútili ju k tomu nacisti, ktorí si od jej výkonov sľubovali jasné víťazstvo na olympiáde, alebo jej tajomstvo nepoznali ani oni? Názory na to sa rozchádzajú.

Foto: Archív autora

Dora Rajtenová Dora na policajných záberoch po jej zatknutí v roku 1938, keď sa zistila jej pravá totožnosť.

Obeť alebo podvodník?

Podľa legendy si nacisti Doru vybrali, lebo v skoku do výšky nemali „árijské“ atlétky, ktoré by mohli dosiahnuť na zlato. Hitlerovská propaganda chápala olympiádu ako príležitosť dokázať svetu nadradenosť „germánskej rasy“. Ak nechceli, aby ich zahanbila Bergmannová so židovskou krvou, museli nájsť niekoho, kto by dokázal poraziť ju i ostatné súťažiace. Kto iný by to zvládol lepšie ako fyzicky zdatný muž?

K tým, čo veria, že Doru dosadili nacisti, patrí aj jej bývalá spolubývajúca Margaret Lambertová. „Som o tom presvedčená. Netvrdím, že o nej vedeli všetci, ale tí na vyšších miestach určite. Aj Dora bola obeťou nacizmu, prinútili ju robiť to, čo chceli,“ povedala Pravde. Podobnú hypotézu rozvinul už v roku 1966 americký časopis Time. V roku 1957 sa mu vraj Dora, už ako brémsky čašník Hermann priznal, že ho k celému podvodu dotlačili nacisti „pre česť a slávu Nemecka“.

Sú však i znalci, ktorí o hodnovernosti tejto historky pochybujú. Podľa nich nie je ani isté, či redaktori magazínu Time s Ratjenom vôbec hovorili. Športový novinár Volker Kluge tvrdí, že na základe dostupných dokumentov je úplne vylúčené, že by nacisti úmyselne stvorili Doru Ratjenovú ako „tajnú zbraň na olympijské hry“.

Neverí tomu ani nemecký športový historik Berno Bahro. Argumentuje, že Dora nebola neznámou atlétkou ani pred olympiádou, nezjavila sa len tak sčista-jasna. „Od roku 1934 bola opakovane šampiónkou župy, v roku 1936 dokonca nemeckou majsterkou,“ zdôvodnil Bahro pre noviny Frankfurter Rundschau. Domnieva sa preto, že Dora by sa do olympijského kádra dostala tak či tak, bez ohľadu na Bergmannovú.

To, že by nacisti vedeli o skutočnej identite Ratjenovej, vyvracia i náhradníčka tímu, ktorá bola s Dorou istý čas v izbe v Mníchove. „Mala som šestnásť, predsa by mi nedali do postele muža!“ tvrdí Gunda (Friedrichová) Kämpfová.

Dorino tajomstvo

Ani to, že Dora bola známou skokankou, však nedokazuje, že nacisti nepoznali jej pravú totožnosť. Dnes už vieme, že Ratjen trpel genetickou anomáliou. Jeho otec v roku 1938 svedčil, že už pri pôrode ho babica najprv označila za chlapca a o päť minút za dievča. Tak ho aj vychovávali. Pokrstili ho ako dievča, chodil do dievčenskej školy. Na vidieku, kde vyrastal, sa vtedy o sexualite aj tak nediskutovalo.

„Celé detstvo som nosil dievčenské šaty, ale vo veku 10 alebo 11 rokov som si začal uvedomovať, že nie som žena, ale muž,“ vypovedal po zatknutí Ratjen. Vyrastal ako samotár, pre svoj zjav často čelil posmeškom. O svojom tajomstve však nikomu nehovoril. Bavil ho šport, v 15 rokoch bol už vynikajúci skokan.

V atletike sa ani v 30. rokoch minulého storočia na vzhľad veľmi nedbalo. Niekoľkí športovci boli dokonca hermafroditi. Stačí spomenúť českú atlétku Zdenku Koubkovú, z ktorej sa stal po operácii Zdeněk Koubek, či britskú guliarku a oštepárku Mary E. L. Westonovú, ktorá sa zase zmenila na Marka Westona.

Ťažko však uveriť, že by Dorin podvod nikto neodhalil. Kde mali oči športoví lekári a tréneri? Prečo si nevšimli to, čo v Magdeburgu na prvý pohľad rozoznali policajti či vlakový sprievodca? O tom, že súperí s mužom, údajne vedela i 16-ročná britská skokanka Dorothy Odamová, ktorá na olympiáde získala striebro. „Vedela som, že Dora je muž. Mohli ste to rozoznať podľa hlasu a postavy,“ prezradila po rokoch.

A to opäť vedie k otázke, či nacisti skutočne nevedeli, koho majú v tíme. Odpoveď sa už zrejme nikdy nedozvieme. Heinrich Ratjen, ktorý v Nemecku neskôr prevádzkoval bar svojich rodičov, o tom odmietal hovoriť až do smrti v apríli 2008.

Germánske fiasko

Či už Dora bola tajnou zbraňou na úspech, alebo nie, „árijské“ skokanky do výšky na berlínskej olympiáde napokon zlato nezískali. Iróniou osudu ich prekonala práve 21-ročná maďarská Židovka Ibolya Csáková, ktorá ako jediná zdolala 1,62 metra.

Za ňou skončila Britka Dorothy Odamová, Nemka Elfriede Kaunová obsadila tretie miesto. Obe síce preskočili 1,60 metra, no vyššie latky zhodili. Dora, či lepšie povedané, Heinrich Ratjen skončil štvrtý s výkonom 1,58 metra. Niektorí tvrdia, že latku zhodil zámerne, lebo nechcel vyhrať, iní si to vysvetľujú jeho nervozitou.

Gretel Bergmannová na súťaži už nebola, ani medzi divákmi. Aj keď sa mesiac pred olympiádou dotiahla na nemecký rekord 1,60 metra, ktorý rok predtým vytvorila Elfriede Kaunová, Nemci sa jej zbavili. Potrebovali ju len do 15. júla 1936, keď americká výprava olympionikov nastúpila na loď v New Yorku. Hneď na druhý deň sa s ňou rozlúčili – vraj v poslednom čase nepodávala uspokojivé výkony… Hoci jej skok meter šesťdesiat by na olympiáde stačil na medailu.

Jej miesto v tíme však zostalo voľné. Gundu, ktorá v tom čase skákala len 1,56 metra, na olympiádu nenasadili. A Gretel? O pár mesiacov svoju nevďačnú vlasť opustila. S rivalkami z olympijského kádra sa už nikdy nestretla. Ani s Dorou, ku ktorej dodnes cíti pozoruhodný súcit.