Báli ste sa v októbri 1962?
Nespomínam si na nejaký veľký strach. Bol to skôr pocit neistoty, obava, že niečo vážne sa môže stať. Mal som dvadsaťsedem rokov. Chodil som riadne do práce. Vedel som, čo sa deje. Nielen od otca, u ktorého som býval. Pri spoločných večerných prechádzkach sme dlho diskutovali. Informácie som mal aj z práce, kde som sa stretával s vojenskými námorníkmi. Robil som u hlavného konštruktéra Vladimira Čelomeja na vývoji rakiet pre sovietske ponorky. Takže občas kládol otázky aj otec mne, nie iba ja otcovi.
Biely dom vtedy svojmu personálu odporučil poslať rodiny do bezpečia, mimo Washingtonu. Vy ste sa na evakuáciu nepripravovali?
Nechystali sme sa utiecť, nijaký vrtuľník nebol pristavený. Američania si pripravovali zásoby, preverovali atómové kryty, u nás ale panika neprepukla. Otec aj krízové zasadanie politbyra zvolal k nám domov, do prímestskej dače, aby zahraniční novinári striehnuci v okolí Červeného námestia nevideli do noci svietiace kremeľské okná. ‚Nech si nemyslia, že sme nervózni,‘ hovoril.
Nevšimli ste si na ňom, že by bol vystresovaný?
Pre neho to nebola najstrašnejšia kríza života. Mal za sebou Stalingrad, kurskú bitku, zažil pád Charkova, porážku pod Kyjevom.
Nebál sa vojny?
Bál sa vojny, veľmi sa jej bál. Ako všetci, čo ňou prešli. Ani vojnové filmy nedokázal pozerať, vždy pri nich vypínal televízor. Robil všetko pre to, aby ďalšia vojna nebola.
Karibskú krízu mnohí historici označujú za moment najvážnejšieho ohrozenia ľudstva. Súhlasíte?
Keď hovoríme, že išlo o najväčšie ohrozenie, tak je to pravda i nie je. Pretože, keď zvolili za prezidenta USA generála Eisenhowera jeho šéf diplomacie John Foster Dulles vyhlásil, že odteraz sa bude robiť politika na hrane vojny. Sovietsky zväz prijal túto politiku. Na to, aby vzdoroval Spojeným štátom, bolo potrebné na tejto hrane balansovať. Lebo buď túto výzvu prijmete, alebo sa vzdáte a priznáte: „Zľakli sme sa a splníme všetky vaše podmienky.“ Chruščov žiadal, aby Sovietsky zväz uznali za rovnoprávneho partnera a riskantnej politike sa nemohol vyhnúť. Hovoril: „Je to nebezpečné, ale treba vedieť, kde je hrana.“ Veril, že aj USA vedia, kde tá hrana je, aby sme hrali podľa rovnakých pravidiel.
Na tejto hrane Moskva s Washingtonom balansovali už pred karibskou krízou?
Aj rok pred ňou, pri berlínskej kríze.
Ako blízko bolo ľudstvo k tretej svetovej vojne?
To je nie je ľahké určiť. Kríza mala svoje najvyhranenejšie okamihy, keď sa svet mohol zrútiť do priepasti za dvadsať minút, možno pol hodiny. Podobná hrozba však visela vo vzduchu aj v Berlíne. Karibská kríza sa od predchádzajúcich odlišuje tým, že Američania si prvý raz uvedomili svoju zraniteľnosť. Zistili, že im hrozí rovnaká záhuba v jadrovej vojne ako všetkým ostatným. Chruščov ich rozmiestnením rakiet na Kube naučil báť sa. Dovtedy sa ľudia v USA nazdávali, že ak praskne kríza v Berlíne, tak Rusi a Nemci sa budú navzájom zabíjať, hádzať po sebe bomby, a oni sa na to budú pozerať v televízii. Zrazu však pochopili, že aj ich môžu zabiť. A toto zmenilo karibskú krízu na najnebezpečnejšiu. Najnebezpečnejšiu pre nich.
Pre zvyšok sveta karibská kríza nebola najhoršia?
Svet dnes žije podľa histórie, ktorá sa píše nie v Moskve, ani v Bratislave. Žijeme podľa dejín písaných v Amerike. Keď Američania hovoria, že z ich pohľadu to bola najnebezpečnejšia kríza, tak aj pre nás to bola najnebezpečnejšia kríza. Osobne pripúšťam, že objektívne to mohlo byť skutočne tak. Ale na druhej strane, keby som ja či vy položil život za Berlín a nie za Kubu, aký by v tom bol pre nás rozdiel?
Historici, a nielen americkí, vyzdvihujú ešte jednu hrozivú osobitosť karibskej krízy: počas nej vodcovia superveľmocí stratili nad vývojom kontrolu.
To je znova pravda aj nepravda. Aj Chruščov, aj Kennedy chápali, že nesmú dopustiť prvý výstrel.
Obaja vedeli, že ten kto prvý vystrelí, zomrie druhý?
Presne. Nechceli dopustiť prvý výstrel, lebo si uvedomovali, že keď sa začnú boje, potom všetka moc nad ďalším vývojom prejde do rúk vojakov, ktorí privedú svet k jadrovej apokalypse. Obaja od samého začiatku pristúpili na to, že budú spolu vyjednávať. Veď čo znamená ohlásenie blokády ostrova v diplomatickom jazyku? Kennedy mohol povedať: „Spravíme výsadok na ostrove a zaberieme ho.“ Vtedy ešte nevedel, že Sovietsky zväz tam už má taktické jadrové zbrane a vyše štyridsaťtisíc vojakov. Namiesto vydania príkazu na inváziu však ohlásil blokádu. Akoby tým navrhol: „Poďme sa dohodnúť!“ Nepovedal, že zastaví všetky lode plávajúce k behom Kuby, ale len tie, ktoré majú na palube zbrane.
Nebolo pre vášho otca pokorujúce prijať Kennedyho pravidlá?
Chruščov zastavil lode prevážajúce zbrane. Keďže si však chcel uchovať postavenie rovnosti a nemienil dopustiť, aby Američania prevzali kontrolu nad slobodou moreplavby, čo protirečí medzinárodným konvenciám, poslal iné lode – napríklad tanker Bukurešť i dopravné plavidlo s cestujúcimi cez líniu blokády. Kennedy to rešpektoval a tieto lode nedal zadržať, lebo videl, že Chruščov neželané plavidlá zastavil. Čiže obaja prijali podmienky na vyjednávanie. To bolo veľmi dôležité. Pretože rokovania s protivníkom sú oveľa potrebnejšie ako s priateľmi.
Znie to trocha ako odkaz pre dnešok…
Žiaľ, zabudnutý odkaz. Dnes napríklad počuť: Nebudeme vyjednávať s Iránom, lebo prezidenta Ahmadínedžáda neľúbime. Pardon, ale Kennedy zjavne neľúbil Chruščova o nič viac ako Obama Ahmadínedžáda. A Chruščov mal rád Kennedyho asi tak ako Ahmadínedžád Obamu. Ale otec s americkým prezidentom si uvedomili, že spolu musia hovoriť, aby mohli vysvetliť svoje postoje. Namiesto toho, aby rozpútali vojnu, sa môžu dohodnúť. Veď diplomacia je predsa obchod. Napokon sa aj dohodli. Američania dali slovo, že nenapadnú Kubu, a ani nenapadli, a Sovietsky zväz, ktorý poslal rakety, aby ochránil Kubu pred útokom, odsunul rakety, lebo svoje poslanie splnili.
Tak hladko to však zrejme nešlo?
V priebehu krízy boli viaceré veľmi nebezpečné situácie. Telekomunikačné spojenie bolo v tých časoch veľmi slabé. Kennedy s Chruščovom viedli dialóg prostredníctvom kábla, ktorý patril Western Unionu. Vtedy sa ešte nedalo zdvihnúť slúchadlo a zatelefonovať tak, ako ste zavolali vy mne. Práve pre tieto komunikačné obmedzenia sa mnohé rozhodnutia ponechávali na nižšej úrovni.
Znamená to, že tretiu svetovú mohol spustiť aj niekto iný než najvyšší velitelia v Kremli a Bielom dome?
Mohol to byť aj obyčajný kapitán či poručík. V oblasti Kuby sa plavili tri sovietske ponorky, na každej z nich bolo dvadsať torpéd vrátane jedného s jadrovou muníciou. Keďže spojenie s centrom nemali, veliteľ štábu severnej flotily im vopred vydal rozkaz: „Môžete použiť všetku svoju výzbroj, aj atómovú, keď sa začne vojna alebo sa stanete terčom priameho útoku vy či sovietske lode, ktoré sprevádzate.“ Na spustenie jadrového torpéda stačilo, aby to traja určení ľudia na palube – veliteľ, jeho zástupca a politruk odhlasovali. A v jednom prípade, keď Američania prenasledovali sovietsku ponorku a spúšťali k nej malé hlbinné bomby, ktoré sú určené nie na likvidáciu, ale iba na vyvolanie paniky v radoch posádky, tí dole nevedeli, čo sa deje. Veliteľ a politruk usúdili, že to už je vojna, musia sa podľa toho zariadiť a vstúpiť do boja s americkou flotilou. Zástupca veliteľa však povedal: „Počkajte, skúsme sa najskôr vynoriť a zistíme, čo sa deje!“ Vynorili sa a videli, že sú obkľúčení americkými loďami. Tie však nestrieľali a zvyčajnou signalizáciou im len položili otázku: „Kto ste?“ Oni oznámili: „Sme sovietska ponorka.“ A Američania odpovedali: „Ďakujeme. Pokračujte vo svojom kurze!“
A keby všetci traja hlasovali za?
To by už nebolo nijakých rokovaní a začala by sa vojna. Rovnako aj v prípade, keby Američania zrazu vtrhli na Kubu, rozbili komunikačné centrum a generál Issa Plijev, veliteľ sovietskych síl na ostrove, by sa nemohol spojiť s Moskvou. Úplne prirodzene by použil taktickú jadrovú výzbroj proti inváznym jednotkám. Arzenál i právomoci mu na to dali. Možno diskutovať o tom, či to bolo zodpovedné, alebo nie, ale bolo to tak. Ak budeme podrobne analyzovať iné krízy, tak tiež uvidíme podobné situácie. Počas berlínskej krízy americké velenie malo povolenie v prípade núdze nasadiť jadrové zbrane proti územiu východného Nemecka.
Napriek tomu berlínska kríza Američanov až tak veľmi netraumatizovala…
Karibská, alebo ako ju Američania volajú – kubánska kríza – bola pre nich o to ťažšia, že zasiahla ich psychiku. Bola to kríza národa, ktorý – na rozdiel od Rusov, Slovákov, Nemcov – bol vždy bezpečne chránený dvoma oceánmi. Podobali sa na tigra, ktorý vyrástol v zoo, zrazu ho vypustili v džungli a on sa strhne pri každom šume, trasie sa pred každým zajacom. Američania zažili len tri podobné šoky. Najskôr, keď Sovietsky zväz vypustil prvý sputnik a oni sa vystrašili: „A čo keď zajtra na nás vypustia rakety?“ Eisenhower mal čo robiť, aby ich presvedčil, že sa to nestane. Druhý šok bol kubánsky, lebo oni rátali s tým, že len čo budú rakety rozmiestnené, Sovietsky zväz ich odpáli. Nezauvažovali nad tým, prečo neodpáli tie, ktoré boli rozmiestené na sovietskom území. A tretí šok je 11. september 2001.
Prečo Kennedy neupokojil Američanov?
Davu nemôžete vykríknuť: „Chlapci, nebojte sa, nič sa nestane.“ Ľudia vám neuveria. Dav nepozná logiku. Pýtal som sa Teda Sorensena, poradcu prezidenta Kennedyho, prečo prepukla taká šialená panika, veď Biely dom musel vedieť, že rovnováha sa nenarušila a Moskva prvá nevystrelí. A on vraví: „Samozrejme, že sme to vedeli, ale keby sme Američanom povedali, že sa zmierime s raketami na Kube, v ďalší deň by nás vyhnali z Bieleho domu.“
Váš otec s tým nerátal, že strach, čo u Američanov vyvolá, sa stane samostatným faktorom, pre ktorý sa kríza môže vymknúť kontrole?
Toto zjavne podcenil. Správne kalkuloval s tým, že Kennedy, s ktorým sa rok predtým osobne zoznámil na schôdzke vo Viedni, je triezvy politik a nie taký, čo najskôr strieľa a potom rozmýšľa. Riziko, pravda, nemohol vylúčiť. Ale či Chruščov chápal hĺbku tejto psychologickej krízy? Myslím si, že nie. On rozmýšľal z pozície vlastnej krajiny, kde nepriateľ vždy stál pred bránami. Pre Rusov je veľmi ťažké pochopiť psychológiu iného národa. Tak ako Američania nerozumejú nám, tak my sme nerozumeli im, lebo každý koná na základe vlastnej skúsenosti.
Spomínali ste, že dejiny píše Amerika. Tam prevláda názor, že nie veľmi predvídavý Chruščov rozmiestil rakety na Kube a rozpútal krízu, no vďaka múdrosti a chladnokrvnosti prezidenta Kennedyho sa podarilo predísť jadrovej katastrofe.
Pre Američanov je kubánska kríza najstrašnejšia udalosť studenej vojny. Oni z pohľadu zdravého národa potrebujú, aby v tej kríze zvíťazili. Preto si vymysleli scenár ako vo filme Superman, kde nejaký zloduch tlačí na kladného hrdinu, ktorý ustupuje, zdá sa slabý, ale potom ukáže železnú päsť a víťazí. V súlade s týmto scenárom šíria mýtus, že Chruščov považoval Kennedyho za slabocha a jeho nerozhodnosť chcel využiť na zmenu rovnováhy síl. Pritom v prípade rakiet na Kube o tom vôbec nebola reč. Hovorilo sa iba o potrebe uchrániť Kubu pred útokom, pretože rozviedka presne vedela, že Američania na jeseň chystajú vylodenie. Ale ak zo scenára vylúčite pokus narušiť pomer síl, tak nebude nijaké víťazstvo. Zostane iba to, čo to bolo v skutočnosti: hra s nulovou sumou, kde Chruščov dosiahne, čo chcel – Američania nenapadli Kubu. Pre Kennedyho bolo zase najdôležitejšie odpratať z Kuby rakety, ktoré radových Američanov na smrť vystrašili.
Čiže remíza?
Diplomacia je obchod, kde sa maximum zvyčajne nedá dosiahnuť. Kennedy by bol najradšej, keby rakety z Kuby zmizli a on by mohol zvrhnúť Castra. Chruščov by zase bol rád, keby rakety mohol nechať na Kube. Ale dohodnúť sa mohli iba na kompromise. Američania sa po karibskej kríze dlho tvárili ako víťazi. Pri poslednej diskusii v Kennedyho knižnici som však už počul iný názor. „Vyhral Castro,“ zaznelo. Možno je to skutočne tak. Dnes už Chruščova niet, Kennedyho niet, aj Sovietsky zväz zanikol. A Castrova Kuba je tu stále.
Aký vzťah mal váš otec k Fidelovi Castrovi?
Bol to pre neho hrdina, revolucionár, ktorý hodil rukavicu superveľmoci. Ako Dávid, ktorý sa nezľakol Goliáša. Otec vravieval, že v tom bradáčovi a jeho druhoch vidí svoju mladosť, keď aj on bojoval za lepšiu budúcnosť. Chcel im pomôcť, ochrániť ich. Keď však Chruščov v čase vrcholiacej krízy dostal od Castra telegram s návrhom naniesť preventívny jadrový útok na Ameriku z územia Kuby, zháčil sa: „Tento mladý človek vôbec nechápe, že my sa nechystáme nanášať nijaké údery Amerike. Z Kuby musíme rakety čo najskôr stiahnuť, kým nás nevtiahnu do veľkého nešťastia,“ rozhodol.
Ako je možné, že karibská kríza vypukla až v polovici októbra, keď prvé sovietske rakety dorazili na Kubu už v lete?
Americká rozviedka úplne zlyhala. V priebehu troch mesiacov nedokázala nič zistiť. Američania si nevšimli, že rakety sú už dávno na Kube. Netušili, že na ostrove je vyše štyridsaťtisíc sovietskych vojakov, a nie desaťtisíc, ako hlásila CIA. Nič nevedeli o tom, že tam bolo 94 kusov taktickej jadrovej munície. To, že sú tam balistické rakety, objavilo výzvedné lietadlo U-2 až vtedy, keď boli takmer pripravené na bojové nasadenie a Chruščov sa to chystal oficiálne oznámiť. Vyfotografovať sa im ich podarilo iba vďaka lajdáctvu istého poručíka, ktorý nedodržal inštrukcie a to, čo mal zamaskovať, nezakryl kamuflážnou látkou.
Veril Chruščov, že Sovietskemu zväzu sa podarí až do konca utajiť rozmiestenie rakiet a Amerika, postavená pred hotovú vec, nebude môcť už nič podniknúť?
Takmer mu to vyšlo, až na tú reakciu. Nerátal s tým, že bude taká dramatická. Nazdával sa, že ako pri iných krízach sa obe strany budú navzájom častovať nejakými obvineniami a potom prejdú k podstatnejším záležitostiam. Napokon ochrana Castra na Kube nebola pre Chruščova hlavným životným cieľom. Rovnako ako nebolo životným cieľom Ameriky ochrana Západného Berlína, aby sa nedostal pod sovietsku kontrolu. Samozrejme, je dôležité, keď chránite všetkých svojich klientov, lebo v opačnom prípade ich stratíte. Ale nebol to základný cieľ existencie ani Ameriky, ani Sovietskeho zväzu.
Nechceli stratiť tvár pred spojencami?
Existuje jednoduché pravidlo studenej vojny: Ak neochránite svojho klienta, tak ostatní vaši spojenci vám prestanú dôverovať. Ak by Sovietsky zväz hodil cez palubu Kubu, ako by sa naň pozerali Česi a Slováci alebo Poliaci?
Čiže motívom Chruščova na Kube bola podľa vás ochrana klienta. Ale nebol predsa len dôležitejšou pohnútkou pokus vyrovnať sa Amerike, ktorá si zriadila raketovú základňu v Turecku, v bezprostrednej blízkosti sovietskych hraníc?
To je iba propaganda. Veď rakety sa nachádzali nielen v Turecku, ale aj v Taliansku i Británii a, prirodzene, na území USA. Tie azda boli horšie?
Nie, ale boli ďalej.
Časový rozdiel pri zasiahnutí cieľa bol iba dvadsať minút. V časoch Chruščova, Eisenhowera a Kennedyho sa pri kalkulácii rovnováhy nevychádzalo z prostej aritmetiky. Akože: ja mám sto rakiet a ty päť, takže ťa môžem kedykoľvek zabiť. Vychádzali z toho, aký počet životov sú ochotní obetovať svojmu víťazstvu. A keď Sovietsky zväz mal v roku 1961 v pohotovosti iba šesť rakiet, čo Kennedy vedel, tak povedal: „Máme rovnováhu síl, nechcem poraziť Rusov za cenu životov desiatich či dvadsiatich miliónov Američanov.“ Aj Chruščov hovoril, že nemieni obetovať svojich ľudí. V tomto zmysle rovnováha už bola. Pridanie ďalších päťdesiat balistických rakiet na Kube túto rovnováhu zásadne nemenilo. Zrátajme si to: v Sovietskom zväze v októbri 1962 bolo 24 medzikontinentálnych rakiet. V Amerike bolo 160 medzikontinentálnych rakiet. Amerika mala ešte približne 250 rakiet v Európe – v Turecku, Taliansku a Británii. Mala navyše asi tisíc päťsto strategických bombardérov. Ak k svojim 24 raketám pridáte ešte 50, tak aritmetiku prevratne nezmeníte. Je to približne rovnaké, ako keď s plnou vážnosťou poviete: „Kúpim si v lotérii nie 20 žrebov, ale ešte päťdesiat a potom určite vyhrám.“ Nevyhráte! Ani s raketami na Kube by sa vojna nedala vyhrať. Preto o tom ani nik nehovoril. Sovietsky zväz sa chystal svoju bezpečnosť zaisťovať rozmiestnením rakiet na svojom území a nie niekde 12-tisíc kilometrov ďaleko, kde ich protivník môže zlikvidovať ešte pred ich odpálením. Ak by, nedaj boh, vypukla vojna, tak rakety v Turecku a na Kube by ihneď zničilo letectvo. Boli blízko hraníc, za desať minút doletíte, rozbombardujete a hotovo.
Legenda však hovorí, že práve jadrová hrozba z Turecku inšpirovala vášho otca k rozmiesteniu rakiet na Kube. Vraj mu to napadlo v máji 1962 v Bulharsku, keď mu na brehu Čierneho mora povedali, že neďaleko odtiaľ majú Američania jadrové zbrane.
Tá myšlienka mu skutočne skrsla v hlave vo Varne. Žeby však niekto Chruščovova musel upozorniť: „Pozri, tam za morom sú rakety“?! – Hlúposť. To, že na základniach v Turecku a Taliansku sú rakety Jupiter a v Británii rakety Thor, dobre vedel a naučil sa s tým žiť. Otca trápilo niečo iné. Sovietsky zväz mal informácie, že USA sa chystajú zaútočiť na Kubu a on rozmýšľal, ako tomu predísť. Po návrate z Bulharska si svoj riskantný návrh dal schváliť politbyrom.
Niekoľko mesiacov po skončení karibskej krízy USA svoje rakety z Turecka stiahli. Bola to súčasť dohody?
Bol to tajný záväzok, o ktorom prezident Kennedy verejne nehovoril. Chruščov túto ponuku prijal. Ak by ho však od samého začiatku nejako špeciálne znepokojovali americké rakety v Európe, tak by do požiadaviek zahrnul aj tie v Taliansku a Británii. Američania by rakety z Turecka stiahli tak či tak. V roku 1962 začali masovo rozmiesťovať medzikontinentálne rakety Minuteman I a nespoľahlivé rakety prvého pokolenia už v Európe nepotrebovali. Sovietsky zväz zase stavil na medzikontinentálne rakety R-16. Po jednej prednáške ku mne raz prišiel starý džentlmen a hovorí: „Viete, som generál v zálohe, bývalý veliteľ raketovej základne v Turecku. Chcem vám povedať, že ste sa nemali čoho báť, tie rakety veľmi zle lietali.“ A ja som mu povedal: „Naše rakety tiež zle lietali. Ako lietadlá čias bratov Wrightovcov.“
Čiže špekulácie o tom, že Chruščovovi išlo o zmenu dovtedajšej rovnováhy…
…sú len výplodom americkej mytológie. Ak by išlo o rovnováhu, tak stiahnutie rakiet z Kuby by znamenalo porážku Chruščova. Ak je reč o nenapadnutí Kuby, tak stiahnutie rakiet znamená len to, že sme mali dvoch rozumných vodcov, ktorí vedeli, že dohoda je dôležitejšia ako nejaké zaháňanie sa hračkárskymi šabľami.
Váš otec sa však rád zaháňal hračkárskymi šabľami. Chcel, aby si v Amerike mysleli, že Sovietsky zväz má podstatne viac rakiet, než ich v skutočnosti mal.
Áno, vravieval, že u nás rakety súkame ako párky. Mnohé z tých, čo Američania z výšky nasnímali, boli z gumy, nafukovacie atrapy. Istý čas sa mu tak darilo Ameriku vodiť za nos. Chruščov od roku 1955 opakoval, že americké inšpekcie zatiaľ nesmieme pustiť na naše územie, lebo keď zistia, akí sme slabí, môže ich to vyprovokovať k začatiu vojny. Až v roku 1963 povedal, že teraz už inšpekcie môžeme dovoliť, pretože vedia, že sme dostatočne silní.
Studená vojna bola ako poker, kde sa blafuje a skúša sa, kto má pevnejšie nervy, kto prvý žmurkne?
Každá vojna pozostáva aj z blafovania. Ak sa váš protivník dá oklamať, tak ho, prirodzene, oklamete.
Mal váš otec pripravený scenár na situáciu, keby USA udreli na sovietske rakety na Kube alebo keby začali inváziu na ostrov? Čo by v takom prípade mohol spraviť?
Mohol úplne zničiť invázne jednotky. Bolo tam 94 kusov taktickej jadrovej munície i prostriedky na jej použitie. Potom by už čierny Peter bol v rukách Američanov. Ak by ich invázne jednotky narazili na Kube na zdrvujúci odpor sovietskych síl, museli by sami riešiť, čo spraviť: vzdať sa alebo začať svetovú jadrovú vojnu? Chruščov dúfal, že Kennedy nebude riskovať životy miliónov Američanov pre nejakú – prepáčte za výraz – prašivú Kubu.
Kedy počas trinástich dní karibskej krízy sa zjavilo povestné svetlo na konci tunela?
K pochopeniu toho, že existujú vzájomne prijateľné podmienky dohody, dospeli Chruščov a Kennedy niekedy vo štvrtok, čiže 25. októbra. Do nedele sa však ešte všeličo zomlelo.
Napríklad 27. októbra, ktorý vošiel do dejín ako čierna sobota, keď bol svet najbližšie ku globálnej jadrovej vojne?
V ten deň sa jasne ukázalo, že politici môžu stratiť kontrolu nad vývojom. Odpáleniu jadrového torpéda zabránil iba hlas jediného člena posádky sovietskej ponorky. Bez vedomia veliteľa sovietskych síl na Kube protivzdušná obrana zostrelila americké výzvedné lietadlo U-2. Otec si uvedomil: „Treba okamžite konať. Dnes ktosi odpálil protilietadlovú raketu, zajtra niekto iný môže vypustiť balistickú raketu.“
Anatolij Dobrynin, sovietsky veľvyslanec, ktorý v Chruščovovom mene vyjednával s bratom prezidenta Kennedyho Robertom, v memoároch spomína, že v čiernu sobotu od neho počul šokujúce varovanie. Čoskoro vraj môže vypuknúť vojna, v ktorej zahynú milióny Rusov a Američanov. Bola to v tom momente reálna hrozba?
Celý čas bola reálna, ale v tých chvíľach obzvlášť. Robert Kennedy oznámil Dobryninovi, že prezident je vystavený obrovskému tlaku, aby vydal rozkaz na inváziu na Kubu. Zatiaľ vzdoruje, ale ak ho zlomia, môže vypuknúť vojna. Ďalší deň Chruščov zvolal do rezidencie v Novo-Ogarjove sovietske vedenie. „Musíme Kennedymu pomôcť,“ povedal. Medzitým prichádzali informácie, že do plánovaného začiatku útoku zostávajú už iba hodiny. V telegrame to tvrdil aj Castro, ktorý žiadal o preventívny úder proti USA. Potom vstúpil jeden generál a oznámil, že podľa zistenia rozviedky má o piatej podvečer moskovského času vystúpiť v televízii so zásadným prejavom prezident Kennedy. Všetko nasvedčovalo tomu, že Kennedy sa dal zlomiť, ohlási inváziu a jadrová vojna bude neodvratná. Chruščov rozhodol, že dovtedy musí dostať sovietsku odpoveď s prísľubom stiahnutia rakiet z Kuby.
Prečo ten list zverejnil moskovský rozhlas?
Obvyklou diplomatickou cestou by sa to nestihlo. Telegrafom išli oznámenia veľmi dlho. Bolo ich treba zašifrovať a potom odovzdať a preložiť. Navyše išli cez Londýn, kde zvyčajne hodiny čakali, kým na ne príde rad a Western Union ich vyšle do Ameriky. A keď v USA sovietsky veľvyslanec zavolal do Western Unionu, aby mu odovzdali telegram s posolstvom pre Kennedyho, oni mu poslali kuriéra na bicykli… Chruščov rozhodol, že kým Kennedy vystúpi, musí mať v rukách odpoveď z Moskvy. A to sa dá len tak, že list o štvrtej prečítajú v rádiu.
Popis cesty tohto pre ľudstvo osudového dokumentu vo vašej knihe Zrod superveľmoci vyznieva ako groteska. Skutočne to bolo také komické dobrodružstvo?
Túto verziu som počul od istého novinára. Viem, že novinári si pre dobrý príbeh niekedy aj kadečo vymyslia. Príbeh sa mi však páčil, a tak som ho prerozprával. List do rádia viezol tajomník ústredného výboru strany Leonid Iľjičov. Najskôr so služobným šoférom pol hodiny blúdil po Moskve a keď budovu rozhlasu našiel, zasekol sa v starom výťahu. Cez jeho drôtené pletivo sa pokúšal pretlačiť zapečatený obal, a keď to nešlo, strhol pečate a listy dokumentu po jednom podával, aby ich hlásateľ mohol včas prečítať.
Aký bol epilóg karibskej krízy?
Stiahli sme rakety, Američania zrušili blokádu. Vo vzťahoch ubudlo nedôvery. Medzi Kremľom a Bielym domom zriadili horúcu telefónnu linku, prostredníctvom ktorej sa lídri oboch krajín v prípade krízových situácií dodnes môžu operatívne spojiť. Už v ďalší rok obe krajiny uzavreli dohodu o zákaze jadrových skúšok. Otec seriózne zvažoval Kennedyho návrh na spoločný let na Mesiac. Vravel mi: „My bránime svoje hodnoty, Kennedy bráni svoje hodnoty, ale máme jedno spoločné – chceme odvrátiť vojnu na Zemi.“ Boli pripravení zasadiť sa o odmäk vo vzájomných vzťahoch. Nebyť toho, že im osud vo funkcii vymeral už iba jeden a dva roky, možno by do konca šesťdesiatych rokov zbavili svet studenej vojny a nahradili ju prostým súperením o to, ktorý systém je schopný zabezpečiť lepší život svojim ľuďom. Žiaľ, výstrely v Dallase za touto perspektívou dali bodku.