Rok bez Václava Havla. Nájde sa jeho nástupca?

Dnešok má byť dňom Václava Havla. Skupina jeho priaznivcov si ho chce pripomenúť tým, že vyzýva ľudí, aby si vyhrnuli spodky nohavíc a tak sa vraj spoznajú. Nepripojíte sa k tomuto trocha recesistickému nápadu?
Každý spomína po svojom. Nechám všetkým možnosť, nech si nájdu vlastný spôsob. Na spomienku na Václava Havla nepotrebujem zvláštny deň. Myslím na neho často. Zaoberám sa jeho pozostalosťou ako člen rady Knižnice Václava Havla.

Keď si na neho spomínate, čo vám väčšinou príde na um ako prvé?
Vždy rozmýšľam nad tým, ako som sa tešil na stretnutia s Havlom. Po osobnej stránke to bolo príjemné. Poznáte to. Na jednej strane sú povinnosti, stretnutia, ktoré máte v programe. Môžu byť aj významní ľudia, ale osobne vás to až tak neobohatí. S Havlom u mňa úlohu vždy zohrávali i osobné sympatie. Od prvého momentu, keď sme sa stretli, sme našli spoločnú reč. Mali sme množstvo rovnakých tém, ktoré nás zaujímali. Havel okolo seba dokázal vytvoriť atmosféru, v ktorej sa ľudia cítili dobre.

Ako sa mu to darilo?
V bežnom živote sa jednoducho správal normálne. Zachoval si to aj vtedy, keď bol prezidentom. Správal sa normálne stále. Neznamená to, že nebral vážne oficiálne funkcie. K okoliu, k spolupracovníkom priateľom si však udržiaval bežný, ľudský prístup. Myslím, že to bolo dané tým, že sa do vrcholnej politiky dostal až neskoro vo svojom živote. Ale aj tým, že bol divadelníkom, spisovateľom. Mal od vecí istý odstup. Bol zvyknutý premýšľať o ľudských motiváciách, vášniach a záujmoch.

Havel by teda nemal nič proti tomu, že si ho niekto chcel pripomenúť tým, že si vyhrnie spodky nohavíc, tak ako on vstupoval v kratších nohaviciach do prezidentského úradu?
Pamätám si, že keď bol v Bratislave, hádzali po ňom vajíčka. Ak teraz na neho s láskou spomínajú a chcú si vyhrnúť nohavice, tak je to dobre. Koleso dejín sa dokáže otočiť.

Zaoberáte sa jeho pozostalosťou. Poznali ste ho dobre, ale predsa vás ešte teraz niečo prekvapuje v súvislosti s Havlom?
Nedá sa povedať, že by som sa v priebehu posledných dvanástich mesiacov dozvedel niečo neuveriteľné zo zákulisia, čo by zásadne malo zmeniť môj pohľad na Havla. To, čo som možno docenil, ale nielen ja, asi až po jeho smrti, je jeho obrovský medzinárodný význam. Idem do francúzskeho rozhlasu, hlavného verejnoprávneho média. Hodinu budem rozprávať o Havlovi. Nezdalo sa mi to samozrejmé. Cez Knižnicu Václava Havla máme kontakty s mnohými ľuďmi po celom svete, ktorí sa zaoberajú jeho odkazom. Niektoré Havlove eseje, myšlienky si prisvojujú v úplne iných súvislostiach, dávajú im nový význam.

Čo to spôsobilo?
Havlove diela sme zvyknutí čítať v kontexte normalizovaného Československa 70. a 80. rokov. Ľudia v Egypte, Číne či v Barme ich zrazu vnímajú inak. Je to mimoriadne zaujímavé. Stačí, keď vidím pozvánky, ktoré prichádzajú do knižnice. Je to obrovská možnosť Havlovo dielo sprostredkovať, zviditeľniť, ale zároveň ho obohatiť. Berme do úvahy, že nikto z nás nemôže mať patent na to, aby sme vykladali, čo chcel autor povedať. To je v jeho textoch. A tie si ľudia vysvetľujú, interpretujú v rôznych súvislostiach po svojom. Je to zaujímavé, obohacujúce a do istej miery prekvapujúce.
Keď hovoríte o jeho myšlienkach, určite žijú ďalej, presahujú však nejakým spôsobom aj do bežnej spoločnosti?
Ťažko povedať. Bežní občania, podľa mňa aj tí, ktorí s Havlom nie vždy súhlasili, ho brali nielen ako symbol zmien v roku 1989. Bol pre nich tiež garantom istého vývoja. Pokiaľ bol na Pražskom hrade, pokiaľ žil, tak vedeli, že v štáte aspoň základné ľudské práva a demokracia nie sú ohrozené. Že máme nejakú poistku, záruku. Pre radových ľudí je tento symbol silnejší ako samotné Havlovo dielo.

Mení to spoločnosť?
Symbol, o ktorom hovorím, je viac ako len nejaká spomienka na vľúdneho štátnika. V Havlovom prípade je to práve o tej garancii a záruke istého vývoja. To sa však vytratilo. Dnes sa môžete pýtať, či ho niekto nahradil. Česká spoločnosť je zneistená, je v rozpakoch nad stavom demokracie. V tejto chvíli si možno mnohí uvedomujú, že im niekto ako Havel chýba. A myslím si, že to vníma i mladá generácia.

Je na politickej scéne niekto, kto by bol garantom Havlovho odkazu?
Nikoho podobného nevidím. V Havlovom prípade išlo o zvláštnu kombináciu človeka, ktorý mal za sebou istú filozofickú a politickú reflexiu, skúsenosti s bojom za demokraciu. Potom sa dostal do prezidentského úradu, kde mohol byť tým garantom, o ktorom som hovoril. Je to však výnimočná kombinácia. Skutočne nevidím nikoho, kto by ho v tom nahradil. Ani Havel nikoho nevidel. Snažil sa staviť skôr na mladú generáciu. Ľudia, ktorí uskutočnili zmeny po roku 1989, mu už pripadali vyčerpaní. Podľa neho sa už len držali svojich postov a nemajú jediný nový nápad. Počas 20. výročia nežnej revolúcie sme spolu absolvovali niekoľko diskusií na túto tému. Boli sme v Prahe, Brne aj v Bratislave. Hovorili sme si, že jazdíme ako kočovný cirkus. Havel vedel opísať krízu demokracie. Mal pár nápadov o type ľudí, ktorí by podľa neho mohli vstúpiť do politiky. Pravdupovediac však nejakého nástupcu Havla nikto nevidí.

Prečo?
Sú tu politici, ktorí sa voči nemu vymedzujú negatívne. Potom sú tu takí, ktorým je ľahostajný alebo pre nich Havel predstavuje určité obdobie, ktoré je za nami a teraz prišlo niečo iné. A sú tu aj takí, čo sa k jeho odkazu hlásia, ale všetci vidíme, že to nie je úplne jednoduché. Na súčasnú politickú scénu sa dá pomerne jednoducho preniknúť. S podporou nejakého podnikateľa založíte novú, mediálne zdatnú skupinu. Hlasno budete kričať proti niečomu. Vydrží vám to však len dovtedy, kým sa dostanete k moci. Ale potom budete robiť ešte horšie veci ako tí, čo sú tam teraz. Okrem toho je tu priama prezidentská voľba v Česku. Jej charakter dáva výhodu tým, čo majú najviac prostriedkov na financovanie kampane. Z menších kandidátov má možno najbližšie k Havlovi Táňa Fischerová, ktorá však nemá šancu. Môže byť rada, že zohnala podpisy potrebné na to, aby sa na voľbe zúčastnila. Pravdepodobnosť, že by niekto, kto sa skutočne zaujíma o Havlov odkaz, dostal do funkcie prezidenta, sa mi zdá mizivá.

Podporil by Havel niekoho?
Nemôžem hovoriť za neho. Boli by to čisté špekulácie. Hovoril, že by si vedel predstaviť v politike Šimona Pánka (zakladateľ medzivládnej organizácie Člověk v tísni, pozn. red.), alebo niekoho podobného. Za takýchto podmienok by bol ochotný uvažovať o podpore. Vieme, že vo voľbách držal palce Strane zelených. Osobne bol v 90. rokoch spriaznený s Karlom Schwarzenbergom. Každý si môže vytvoriť skupinu ľudí, ktorí sa môžu odvolávať na jeho odkaz.

Nie je to trocha smutné, že o nikom s čistým svedomím nemôžeme povedať, že nesie ďalej myšlienkové dedičstvo Václava Havla?
Dá sa na to dívať rôzne. Ľudia ako Václav Havel, to znamená mimoriadni lídri, prichádzajú na politickú scénu v mimoriadnych situáciách. Platí to pre jeho príbeh spätý so vzdorom proti totalite, s pádom komunizmu a nastolením demokracie. Dá sa to porovnať s Winstonom Churchillom, ktorý prišiel k moci, lebo bola druhá svetová vojna. Podobne je to s Charlom de Gaullom. Bez druhej svetovej vojny by zostal generálom, nie symbolom francúzskeho odporu a odboja. Samozrejme, Nelson Mandela. Ten má možno najbližšie k porovnaniu s Havlom. Bol 27 rokov vo väzení a potom sa za mimoriadnych okolností dostal na najvyšší post a pomohol pokojnému prechodu k demokracii. Azda si teraz môžeme povedať, že dnes nemáme Havla, ale hádam ho ani nepotrebujeme. Žijeme v pokojných pomeroch banálnej stredoeurópskej demokracie a politika je len každodenné spravovanie vecí. Číňania hovoria, že ak vás bohovia chcú potrestať, tak vás nechajú žiť v zaujímavých časoch. Takže my tu máme v politike len neuveriteľnú priemernosť. Až podpriemernosť.

Lenže to je tiež problém.
Samozrejme, systém to tlačí dolu. Politika sa vyprázdňuje. Je prepletená rôznymi záujmami. To sme už pri korupčnej dimenzii. Zároveň tu absolútne chýba nejaká vízia. Pohybujeme sa len na malej mocenskej šachovnici. Ja odstránim toho a tamtoho. A zoberte si tiež českú politiku smerom k Európskej únii.

Je tá v protiklade s Havlovými víziami?
On bol veľmi proeurópsky, považoval sa za európskeho federalistu. Za posledný rok českí politici urobili v súvislosti s EÚ absolútny opak toho, čo by si prial Havel. Každý deň od jeho nástupcu na Pražskom hrade počujete, aké nebezpečenstvo predstavuje Európa, ako ohrozuje našu zvrchovanosť a identitu. Aj premiér Petr Nečas sa pridal k Británii proti fiškálnej zmluve, odmietol bankovú úniu. Prvá vec, ktorú som od predsedu vlády počul, bola, že ak nedostaneme v EÚ to a to, tak máme právo veta. Predstavuje malú krajinu, uzavretú do seba, ktorá sa má chrániť a brániť. Nerozmýšľa o tom, ako by mohol pozitívne prispieť k riešeniu európskej krízy.

Nežijeme predsa v mimoriadnych časoch, keď stále hovoríme o kríze?
Problém eura je aj o novej definícii európskeho projektu. Postoj Václava Havla by bol, aby sa na tom jeho krajina podieľala. Českí politici sa tomu bránia a robia všetko pre to, aby sa takto vymedzili. Žijeme v dobe krízy. Problémy Európy sú vážne. Kríza sa vlečie a má niekoľko rovín. Nielen ekonomickú a finančnú. Vidíme ako pukajú štáty, Španielsko, Belgicko. Británia zase uvažuje o referende o vystúpení z únie. Máme tu kontext, ktorý by mal nútiť politických lídrov, aby sa na neho sústredili. Tu nám Havel chýba. Nie je tu politik jeho formátu, ktorý by pomenoval domácu krízu demokracie i problémy Európy, ktoré vyžadujú víziu, nové nápady a vodcovstvo. Najmä na českej strane nám to chýba.