Aj americký „orol z Ohia“ môže hovoriť o šťastí. Nielen preto, lebo osud mu dožičil ako prvému postaviť sa na povrch Mesiaca. Skôr, ako na ňom urobil odtlačok, ušiel zubatej viackrát z lopaty. Napríklad ako vojenský pilot v kórejskej vojne pri jednom z takmer osemdesiatich bojových letov sa len o vlások vyhol zostreleniu. Aj neskôr, v roku 1966, to mal Neil nahnuté. Velil vtedy misii Gemini 8 a s ním letel aj David Scott.
Ako prvým sa im podarilo spojiť sa s iným objektom na obežnej dráhe. Ibaže spojené telesá sa vinou poruchy na jednej z dýz dostali do prudkej rotácie. Aj tento problém však Armstrong dokázal vyriešiť a po desiatich hodinách predčasne pristáli v Tichom oceáne. Ani pri testovaní letového trenažéra LLRV 6. mája 1968 nebol Neil ďaleko od večnosti. Prístroj zlyhal a iba pohotové katapultovanie posunulo jedného z najznámejších kozmonautov sveta ďalej po životnej ceste. Napokon aj pri operácii srdca v už pokročilom veku stalo pri ňom šťastie.
„Je mi veľmi ľúto, že spolu nebudeme na 50. výročí tejto misie v roku 2019. Celý vesmír, letecký a kozmický svet je veľmi zarmútený. Stratili sme výborného hovorcu a lídra kozmického programu,“ reagoval v auguste tohto roku na úmrtie kolegu „večne druhý“ na Mesiaci Buzz, ako volali Edwina Aldrina.
O výnimočných dňoch na Slovensku a vo svete v ekonomike, kultúre a športe čítajte v Ročenke Pravdy 2012
Neil, syn farmára z malého mestečka Wapakoneta v Ohiu, bol vôbec „augustový“. Životnú púť totiž začal aj skončil v tomto mesiaci. A nebola to cesta jednoduchá. Prvé peniaze si zarobil ako poslíček v lekárni. Od 14 rokov ho však priťahovala stavba leteckých modelov. Ako skaut mal blízko k disciplíne a k poriadku. A tak bolo logické, že keď získal štipendium vojnového námorníctva, začal študovať práve stavbu lietadiel. Miloval lietanie až do svojho skonu 25. augusta v úctyhodných 82 rokoch.
Ak dnes zaznie zmienka o Armstrongovi, väčšine sa vybaví jeho oznam z 20. júla 1969 do letového strediska na myse Canaveral. „Tu je základňa Tranquillity. Orol pristál!“ ozvalo sa 20. júla 1969 o 20.17. O šesť hodín neskôr, 21. júla o 2.56 Neil zostúpil po rebríku k sivému mesačnému povrchu planéty a odkázal ľudstvu dnes už pamätnú vetu: „Je to malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo.“ Potom otlačil do mesačného prachu natrvalo svoje stopy a spolu s Aldrinom spoločne strávili „na ploche veľkej ako záhradka“ v oblasti nazvanej More pokoja 21 hodín a 36 minút, kým sa vydali na spiatočnú cestu.
Za ten čas zbierali vzorky, robili pokusy a fotografovali. Inštalovali aj seizmograf, reflektor slúžiaci na odraz laserových signálov na Zem a špeciálnu alumíniovú fóliu na zachytávanie častíc solárnych vetrov. Podľa symbolickej zvyklosti vztýčili americkú vlajku, odhalili pamätnú plaketu, na ktorej bolo napísané: „Tu sú ľudia z planéty Zem, ktorí sa prvýkrát dotkli nohami Mesiaca. Júl L.P.1969. Prišli sme v mieri v mene celého ľudstva.“
Bývalý vojenský pilot strávil posledné štvrťstoročie v ústraní a publicite sa skôr vyhýbal. Niekoľko rokov pôsobil ako univerzitný pedagóg. Venoval sa aj podnikaniu a pomáhal aj pri vyšetrovaní katastrofy raketoplánu Challenger.