Volgogradská radnica vrátila miliónovému priemyselnému mestu, nachádzajúcemu sa deväťsto kilometrov juhovýchodne od Moskvy, názov zrušený pred vyše polstoročím.
Sedemdesiate výročie víťazstva v Stalingradskej bitke sa v sobotu bude oslavovať v Stalingrade. Pravda, už v nedeľu bude Volgograd opäť Volgogradom. Ale najbližšie v máji, na Deň víťazstva, a potom ešte štyrikrát do konca roka sa v rôznych pamätných dňoch opäť vráti k vojnovému názvu, ktorý ho preslávil po celom svete.
„Rozhodli sme na základe početných výziev účastníkov Veľkej vlasteneckej vojny,“ vysvetlil šalamúnske riešenie Sergej Zabednov, jeden z otcov mesta. „Všetkých 38 poslancov jednomyseľne hlasovalo "za“, a to v priebehu jednej minúty. Predtým sme o tom veľakrát diskutovali; boli protivníci i stúpenci premenovania. Napokon sme našli kompromis, ktorý uspokojil všetkých. Je to odvážne riešenie, ku ktorému sme smerovali dlhé roky. Veď titul Mesto hrdina udelili práve Stalingradu a nie Volgogradu," dodal pre denník Komsomolskaja pravda Zabednov.
V Stalingradskej bitke v mnohomesačnom boji muža proti mužovi zahynuli státisíce sovietskych a nemeckých vojakov. Po jej skončení z mesta roztiahnutého osemdesiat kilometrov pozdĺž rieky Volgy zostali iba trosky. Stalingrad priniesol zvrat vo vývoji vojny. Pre Hitlera sa stal začiatkom jeho konca.
Stalingrad na Volgograd premenoval roku 1961 vtedajší šéf Kremľa Nikita Chruščov. Päť rokov po tom, čo na straníckom zjazde odhalil zločiny svojho predchodcu, sa komunistický vodca rozhodol zúčtovať so zvyškami Stalinovho kultu osobnosti. Stalinovo telo dal vyniesť z Leninovho mauzólea a presadil premenovanie miest zvečňujúcich pamiatku diktátora.
„Bolo to protirečivé rozhodnutie, pretože Stalingrad sa asociuje ani nie tak so Stalinom ako so Stalingradskou bitkou,“ pripúšťa Chruščovov syn Sergej, ktorý pôsobí v USA ako historik. „Boli pokusy nazvať tento vojnový medzník bitkou na Volge, ale neuchytilo sa to. V skutočnosti si ju všetci pamätajú ako Stalingradskú bitku a navždy si ju budú tak pamätať,“ hovorí pre Pravdu. „Na druhej strane bol Stalin zločincom a vracať jeho meno do názvu je niečo podobné, ako keby v Nemecku pomenovali mesto po Hitlerovi,“ argumentuje.
Sergej Chruščov je presvedčený, že jeho otec, ktorý zo Stalinovho poverenia organizoval stalingradský front a na obrane strategického mesta na Volge sa zúčastnil od prvého do posledného dňa, sa musí pri pokusoch o návrat diktátorovho mena do názvu obracať v hrobe. „Nikita Sergejevič bol presvedčený, že oslavovanie zloducha, pestovanie jeho pamiatky, je nebezpečné pre národ, históriu, pre budúce pokolenia, lebo tým môžete vydláždiť cestu pre ďalších tyranov. Starý zloduch zomrel, a ak ho budete oslavovať, z pekla privoláte nového zloducha,“ hovorí.
Bitka o názov Volgogradu už tradične zúri pred okrúhlymi výročiami Stalingradskej bitky. Komunisti a odborári sa neuspokojili s tým, že mesto sa bude symbolicky vracať k starému pomenovaniu šesťkrát do roka. Do Kremľa tento týždeň doručili hárky s päťdesiattisíc podpismi za trvalý návrat k názvu Stalingrad. Vypísanie referenda má propagovať aj päť autobusov, ľudovo zvaných „stalinobusov“, ktoré budú až do Dňa víťazstva vo Volgograde premávať. Popri Stalinovom portréte sa na nich vyníma výzva: „Vrátime víťazstvu meno!“
Ani Volgogradčania však v tejto otázke nie sú jednotní. Asi tretina je za Stalingrad, ďalšia tretina za Volgograd a zvyšok buď nemá názor, alebo sa prihovára za návrat k pôvodnému názvu Caricyn. Ten mesto nieslo od založenia v šestnástom storočí až do roku 1925, keď ho pomenovali po sovietskom diktátorovi. Celoštátne nálady sú ešte menej naklonené zmene. Podľa prieskumu agentúry Levada je až šesťdesiat percent Rusov proti tomu, aby sa na mapách znova objavil Stalingrad.
Hoci prezident Vladimir Putin už viackrát zabrnkal na strunu sovietskej nostalgie, keď krajine vrátil bývalú hymnu a na bojové zástavy červenú hviezdu, tentoraz podľa Sergeja Chruščova iniciatívu zdola sotva podporí. „Putin možno obnovuje dobrú tvár policajného štátu, ale k citlivej otázke rehabilitácie Stalina sa pokúša pristupovať vyvážene. Na jednej strane chápe, že v časti spoločnosti prežívajú také očakávania, na druhej strane si však uvedomuje, že nie menej Rusov by to považovalo za znesvätenie pamiatky miliónov obetí Stalinovho režimu,“ dodáva historik.