Zomrel Dubčekov spojenec Císař

Bývalý politik, ktorého si mnohí ľudia na Slovensku pamätajú hlavne z Pražskej jari, zomrel vo veku 93 rokov. Bol vynikajúci rečník so silnými myšlienkami. Ostrihaný na ježka a s dobráckym úsmevom – typický výzor tohto priateľsky pôsobiaceho muža, ktorý dokázal výborne loviť v politickej pamäti.

Keď pred 40. výročím sovietskej okupácie Československa poskytol Pravde rozhovor, najprv začal rozprávať o súkromí. „Bohužiaľ, žijem v byte už sám. Obedy, ktoré si kupujem, mi nosieva sociálny pracovník. Chutia celkom dobre, ale už mi nikto tak skvele nenavarí ako moja manželka,“ smutne poznamenal vdovec. „Stratil som aj syna. Bol tuhý fajčiar, zomrel na rakovinu. Fajčenie preto považujem za jednu najodpornejších vecí na svete,“ pokračoval a utrel si slzy pred nahrávaním interview.

Telefonáty Brežneva

Císař patril medzi ústredné postavy Pražskej jari – obrody spoločnosti známej aj ako socializmus s ľudskou tvárou. Patril k reformnému krídlu komunistov, ktorých viedol Alexander Dubček. Od neho mal správy z prvej ruky, ako v Moskve nervózne vnímajú dianie v spoločnom štáte Čechov a Slovákov. Sovietsky vodca bol čoraz viac podráždený a podozrievavý, zaspomínal si Císař v auguste 2008. „Dubček mi hovoril, že na jar 1968 mu Leonid Brežnev telefonoval takmer každý deň. Poukazoval napríklad na kritické články v novinách, ktoré už začali Sovietom vyčítať, prečo nenechajú Československu voľnú cestu vlastného rozhodovania,“ povedal vtedy pre Pravdu.

Brežnev sa rozhodol vyriešiť situáciu použitím sily v auguste 1968. Císař o ňom podotkol, že mal určité pochybnosti o vpáde vojsk, ale nakoniec súhlasil s najtvrdšími odchovancami stalinizmu. „Podľa mňa rozhodujúcim spôsobom do diania zasiahli sovietski maršali, ktorým takpovediac Československo chýbalo v ich strategickom rozvrhu – na rozdiel od Maďarska, východného Nemecka a Poľska totiž na našom území nemali vojakov,“ nazdával sa Císař.

Potlačenie obrodného procesu znamenalo pre Dubčekovho spojenca politický pád. Dlhé roky potom pracoval ako historik v pamiatkovom ústave v Prahe. Napriek tomu, že ideály Pražskej jari sa nesplnili, Císař si toto obdobie pripomínal najradšej: „Rok 1968 je pre mňa najkrajšou spomienkou v živote,“ zdôveril sa pred piatimi rokmi pre český týždenník Naše rodina.

V tom čase bol taký populárny, že sa o ňom dokonca hovorilo ako o budúcom prezidentovi po odstúpení Antonína Novotného. „Císař patril najmä medzi obľúbencov študentov, pretože sa zaslúžil o uvoľnenie pomerov v školstve,“ upozornila Česká televízia (ČT). „Nechceme cisárstvo, Císař na Hrad,“ vtipne skandovali vysokoškoláci. Hlavou štátu sa však stal vojnový hrdina generál Ludvík Svoboda. „Aj ja som ho podporil, zvlášť pre jeho medzinárodný kredit,“ povedal Císař v auguste 2008 v rozhovore pre ČT.

Druhá šanca

Ďalšia príležitosť dostať sa na Pražský hrad prišla po páde komunistického zriadenia po Novembri 1989. Gustáv Husák sa chystal odstúpiť a nový šéf komunistov Karel Urbánek sa opýtal Císařa, či by súhlasil so svojou kandidatúrou. „Kategoricky som to odmietol. Nenechám sa zvoliť súčasným parlamentom po rokoch perzekúcie,“ zdôraznil pre časopis Naše rodina. „Nechcel som zachraňovať situáciu strany, ktorá sa podieľala na normalizácii,“ doplnil druhý dôvod pre ČT. (Normalizáciou označovali husákovskí komunisti odstránenie výsledkov Pražskej jari.) Onedlho v roku 1989 prišli s rovnakou ponukou ako Urbánek socialistickí mládežníci. Tentoraz nastala zhoda. „Vyrobili leták, ako by som si predstavoval voľbu prezidenta. Občianske fórum sa však postaralo, aby ho strhávali alebo zamaľovávali,“ povedal pre zmienený týždenník. Najvyššiu funkciu prevzal Václav Havel, pričom Císař mu vyjadril podporu.

Císař dobre poznal zo Slovákov pôsobiacich v politike v Prahe nielen Dubčeka. O ňom hovoril, že mal pochopenie pre chudáka aj pre vedca, lebo medzi ľuďmi nerobil rozdiely. O Brežnevovom spojencovi Vasilovi Biľakovi sa nazdával, že ako človek z veľmi chudobných pomerov išiel do politiky so starokomunistickými ideálmi. (Dejiny si ho však zapamätajú ako jedného z hlavných predstaviteľov normalizácie.)

Husáka vnímal Císař ako politika, u ktorého sa výrazne podpísala skúsenosť s väzením. (Počas éry Klementa Gottwalda ho odsúdili za takzvaný buržoázny nacionalizmus.) Císař si zaspomínal na rok 1969, keď ešte nebol politicky odstavený. Viedla sa debata u Svobodovej dcéry, popíjal sa koňak. „Husák sa dostal do zvláštnej nálady. Bolo to v máji, len tri týždne od jeho zvolenia na čelo KSČ. Spomínal na svoje roky väzenia, že na to nemôže zabudnúť. Naznačoval, že Česi mu ublížili,“ povedal v zmienenom rozhovore pre Pravdu.

Husáka súdili v Prahe, na Čechov mal zlé srdce. „V tej chvíli u Svobodovej dcéry z neho vyžarovalo sebavedomie. Bol to muž, ktorý sa cítil ako silák, ktorý si hovorí: deväť rokov ste ma väznili, teraz vám ukážem, čo dokážem. Nie hocikde, nie ako hocikto, ale priamo v Prahe ako prvý tajomník komunistickej strany,“ poznamenal Císař o Husákovi, ktorý sa stal dlhoročným lídrom režimu.

Podporoval Zemana

Pozostalí po Císařovi podľa českých médií oznámili, že zomrel po dlhej ťažkej chorobe. Diagnózu však neuviedli. Napriek zdravotným problémom a vo vysokom veku nežil úplne v ústraní. Nedávno sa zúčastnil na oslave po zvolení Miloša Zemana za nového prezidenta. „Císař mu zaželal, aby zlepšil povesť Pražského hradu, ktorá podľa neho v posledných rokoch utrpela,“ napísal portál iDnes.

Císař bol do konca života presvedčený, že spoločnosť sa vráti k niečomu podobnému, o čo sa snažila jeho generácia. Predstavy o obnove čistého kapitalizmu bez prívlastkov vnímal ako totálny nezmysel, pripomenula ČT. „To je návrat do polovice 19. storočia. To sa skončí obrovským krachom a veľkými krízami, keby sa to podarilo,“ varoval pred kamerami tejto televíznej stanice.