Devätnásťročný mladík čečenského pôvodu podľa informácií tamojších médií polícii počas predbežného vypočúvania v nemocnici povedal, že jeho o sedem rokov starší brat Tamerlan ho naviedol na útok s cieľom ochrany islamu. Zároveň uviedol, že za nimi nestojí žiadna medzinárodná teroristická organizácia. Slová Džochara Carnajeva sa dostali na verejnosť krátko po tom, ako ho v pondelok obvinili z použitia zbrane hromadného ničenia, za čo mu v prípade uznania viny hrozí trest smrti.
Mladík, ktorý sa zotavuje z vážnych zranení, sa však vyhol označeniu za „nepriateľského bojovníka“, čo by spôsobilo, že by spadal do rovnakej kategórie ako osoby zadržiavané vo väznici na Guantáname. Hovorca Bieleho domu Jay Carney potvrdil, že mladého teroristu budú súdiť občianske súdy. Podozrivý je navyše americkým občanom a tak ho nemôže súdiť vojenský súd. Americká prokuratúra už stanovila aj termín prvého pojednávania. To by sa v Bostone malo uskutočniť 30. mája.
Mladší z bratov Carnajevovcov, 19-ročný Džochar je stále v bostonskej nemocnici, pričom jeho stav je vážny. Jeho brata Tamerlana policajti ešte v piatok zastrelili počas naháňačky na predmestí Bostonu. Obaja sú podozriví zo spáchania útokov v Bostone, pri ktorých minulý pondelok zahynuli traja ľudia a ďalších asi 180 utrpelo zranenia.
Úryvok z prepisu pondelňajšieho výsluchu Džochara Carnajeva, ktorý zverejnila televízna stanica CNN. Devätnásťročný Carnajev, ktorý je podozrivý zo spáchania atentátu na bostonský medzinárodný maratón, je po prestrelke s políciou s vážnymi zraneniami hospitalizovaný. V nemocnici ho vyšetrovatelia vypočúvali a komunikuje predovšetkým pohybmi hlavy:
Lekár Stephen Odom: „Ako sa cítite? Ste schopný odpovedať na niekoľko otázok?“ Obvinený prikyvuje.
Sudkyňa Marianne Bowlerová: „Pán Carnajev, som sudkyňa Bowlerová. Pri tomto výsluchu ste prvýkrát pred súdom. Sme tu, pretože ste obvinený z federálnych zločinov. Poučím vás o vašich ústavných a zákonných právach. Poviem vám o vznesených obvineniach a o možných trestoch, ak vás súd uzná za vinného. Bol ste obvinený z použitia zbraní hromadného ničenia (…) a úmyselného ničenia majetku vedúceho k usmrteniu. Pán Weinrebe, aký je tu najvyšší trest?“ Žalobca William Weinreb: „Ctihodnosť, maximum v každom bode obvinenia je trest smrti, ľubovoľný počet rokov odňatia slobody či doživotie.“
Sudkyňa: „Je tu pokuta?“
Žalobca: „Až 250-tisíc dolárov.“
Sudkyňa: „(…) Teraz sa nekoná súdny proces a teraz vás nevyzvem odpovedať na obvinenie. Ak poviem niečo, čomu nerozumiete, prerušte ma. Je to jasné?“ Obvinený prikyvuje.
(Sudkyňa poučuje obvineného o jeho právach, okrem iného o práve mlčať, o tom, že každá výpoveď môže byť použitá proti nemu a že po každej otázke sa smie poradiť s právnikom. Ak nemá dosť peňazí, bude mu pridelený úradný obhajca).
Sudkyňa: „Chcem, aby to bolo jasné. Nemáte zakázané hovoriť, ale ak budete hovoriť, môže to byť použité proti vám (…) Nakoniec, keď položím akúkoľvek otázku pri tomto výsluchu či v budúcom, o ktorej si myslíte, že by vám mohla poškodiť, máte právo neodpovedať. Rozumiete všetkému, čo som povedala o vašom práve mlčať?“ Obvinený prikyvuje. (…)
Sudkyňa: „Môžete si dovoliť advokáta?“
Obvinený: „Nie.“
Sudkyňa: „(…) Zatiaľ som povolala federálneho obhajcu pána Ficka, aby vás zastupoval. Onedlho vám odovzdá miestoprísažné vyhlásenie o stave finančných prostriedkov, aby ste ho vyplnil. Informácie, ktoré udáte o vašich financiách, poslúžia k rozhodnutiu, či si môžete alebo nemôžete dovoliť právneho zástupcu. Pripomínam, že ak vyhlásenie nebude pravdivé, môžete dostať pokutu až 250-tisíc dolárov a/alebo päťročné väzenie. (…) Za normálnych okolností by som teraz nastolila otázku prepustenia na kauciu.“
Obhajca William Fick: „Ctihodnosť, navrhuje teraz odložiť túto otázku a súhlasím s väzbou.“
Sudkyňa: „Dobre. Čo si myslí obžaloba?“
Žalobca: „Ctihodnosť, vláda žiada o väzbu obvineného, pretože ide o násilný zločin, za ktorý hrozí doživotie či trest smrti, a na slobode by obvinený mohol utiecť a zastrašovať svedkov.“
Sudkyňa: „V poriadku. Chcete prerokovať ešte niečo ďalšie?“
Žalobca: „Nie.“
Obhajca: „Nie.“ (…)