A do popredia príliš pretláčali vplyv sociálnych sietí. Pohybujem sa totiž v prostredí nových médií a na konferenciách, ktoré som navštívil, sa ich úloha vždy zdôrazňovala. Napokon, grafity s nápismi Facebook boli na uliciach Káhiry nepriehľadnuteľné.
Sociálne médiá zohrali pri egyptskej revolúcii neodškriepiteľnú úlohu, ale mal som pocit, že označenie „facebooková revolúcia“ bolo skôr brandingom, novou formou ornamentalizmu. Minulý týždeň som však zmenil svoj názor. Určite nemôžem nazvať udalosti, ktoré sa odohrali v Turecku, facebookovou revolúciou, ale zažil som na vlastnej koži, aké dôležité a rozhodujúce úlohy môžu Facebook a sociálne médiá zohrať. Facebookové grafity v Káhire mali za úlohu ľudí k sociálnym sieťam pritiahnuť. A revolúcia na námestí Tahrír bola prvým sociálnym hnutím, kde bol vplyv nových médií zreteľný.
V Istanbule však nikto slová ako Facebook či Twitter na steny nepísal. Nemusel. Sú to všedné nástroje a mladí, ktorí vyšli do ulíc, ich úplne prirodzene používajú deň čo deň. Každý o nich vedel. Práve preto sa sociálne médiá v Turecku využívali intenzívne od úplného začiatku. Nikto však nenazve udalosti v Istanbule facebookovou revolúciou, pretože túto nálepku už má svet zažitú s egyptskými udalosťami.
Cítim však povinnosť skonštatovať, že bez sociálnych médií, by sa Turecko zobúdzalo do oveľa temnejších dní. Povstanie by sa udialo počas jedného-dvoch dní a bolo by potlačené extrémnou policajnou brutalitou. Bolesť z nespravodlivosti by prežila len v zlých spomienkach tých pár odpísaných duší, ktoré boli pritom. Ktoré vedeli, čo sa naozaj stalo, a ktoré by boli vytlačené na okraj práve pre znalosť reality.
Na počiatku išlo len o park
Tureckej revolte predchádzal vládny návrh zmeniť mestský park v centre. V rámci neho sa mali zrekonštruovať vojenské kasárne z 18. storočia, ktoré boli zničené v roku 1940, na odporúčanie Henriho Prosta, svetoznámeho francúzskeho architekta, ktorý v tom čase pracoval na novom územnom pláne Istanbulu. Zrekonštruované kasárne navyše nemali byť ničím iným, než obchodným centrom.
Medzi najväčšie negatíva Istanbulu pritom patrí práve nedostatok verejných priestranstiev a parkov. Podľa World Cities Culture Report 2012 parky v Istanbule zaberajú len 1,5 percenta plochy mesta. Na porovnanie – v Berlíne je to 14 percent, v Londýne 38,4 percenta a v New Yorku 14 percent. Práve preto bolo zrušenie parku pre Istanbulčanov čosi nepredstaviteľné, zvlášť, keď išlo o zelenú plochu v centre mesta, kde je ich nedostatok najzjavnejší. Okrem toho námestie Taksim nesie politickú pamäť republiky. Reprezentuje ju, no zároveň poskytuje priestor na vyjadrenie sa pre tých, ktorí sú politicky znevýhodnení alebo vytlačení na okraj z rôznych dôvodov. Preto je tento priestor najvýraznejším a najverejnejším mestským priestorom Istanbulu. Magistrát Istanbulu predstavil verejnosti plán nazvaný Projekt sprístupnenia Taksimu pre chodcov, ktorý zahŕňal aj spomínanú rekonštrukciu delostreleckých kasární, v roku 2011.
Istanbulská komora architektov a mestského plánovania využili svoje právo a legálne namietali proti tomuto rozhodnutiu. Bezvýsledne. Keď sa potom plány na zničenie parku priblížili realite, vytvorila sa skupina zvaná Taksim solidarita a jej dobrovoľníci začali park fyzicky strážiť. Ešte keď stále prebiehal dialóg medzi viacerými štátnymi úradmi a občianskymi združeniami a napriek tomu, že experti vydali k výstavbe zamietavé posudky a súdy pozastavujúce rozhodnutia, predseda vlády Recep Tayyip Erdogan ďalej neústupčivo a tvrdo presadzoval pôvodný vládny plán. V podstate tento postoj presadzuje dodnes, pričom svoju nekompetentnosť v demokratickom vládnutí prejavuje tým, že svoje stanovisko opakuje v čoraz tvrdšom tóne, ktorý straší populáciu a doslova ju rozdeľuje.
Odpor spojil aj nepriateľov
Dňa 27. mája, keď sa po meste roznieslo, že bol zbúraný múr okolo parku, aby sa doň mohli dostať stavebné stroje, skupina asi 50 dobrovoľníkov z Taksim solidarity prišla do parku a začala držať stráž. Strávili tam aj noc. Na druhý deň ráno, okolo piatej hodiny, sa ťažké stroje vrátili, tentoraz aj v sprievode polície. Zvesť o tom sa však vďaka sociálnym médiám rýchlo rozšírila a prvýkrát prebudila veľkú časť spoločnosti. Na mieste sa vtedy objavil aj turecký režisér, herec a poslanec Süreyya Sıtkı Önder, ktorý sa postavil pred demolačné stroje, čo vyvolalo ešte väčší mediálny ohlas. A do záležitosti sa začali zapájať ďalší a ďalší.
Nasledujúce ráno, keď polícia zopakovala svoj nájazd a dokonca zapálila niekoľko stanov protestujúcich, rôzne skupiny obyvateľov Istanbulu zareagovali veľmi citlivo, no rozhodne. Zorganizovali sa napríklad neslávne známi Çarşı, fanúšikovia futbalového klubu Beşiktaş J.K. Na ďalší deň napochodovali priamo na Taksim. Podporu im vyjadrili aj fanúšikovia Fenerbahçe, ktorí rovnako prišli na námestie. Napokon sa objavili aj skalní Galatasarayu. Svoju podporu odporcom začali vyjadrovať ľudia z najrôznejších vrstiev spoločnosti. Dav niekoľkých tisícov ľudí sa vytvoril aj v jednej z najprominentnejších štvrtí Istanbulu Kadıköy, prekročil most cez Bospor a dostavil sa až na Taksim.
Jednoducho, ľudia zo všetkých častí Istanbulu vytvorili na Taksime neuveriteľný dav. Zároveň sa však začalo stupňovať násilie polície. Príslušníci zatarasovali všetky hlavné cesty k Taksimu a dostávali sa čoraz častejšie do potýčok s protestujúcimi. Konflikty, ktoré stále trvajú, majú väčšinou podobu strieľania kanistrov so slzným plynom priamo do davov a chránenia barikád pred davmi.
Brutálny zásah polície
Polícia použila aj túto sobotu slzotvorný plyn a vodné delá proti tisíckam prevažne mladých Turkov, ktorí už dva týždne okupovali park. Policajti ho následne vyčistili aj s pomocou buldozérov. Oficiálni zástupcovia demonštrantov označili zásah za „brutálny“ a jeho výsledkom sú údajne stovky zranených. Strety s políciou pokračovali až do dnešného, pondelňajšieho rána, keďže demonštranti odmietajú centrum Istanbulu opustiť. (SITA)
Postupne sa revolta začala rozširovať aj na iné miesta. Keďže polícia sa snažila zabrániť ľuďom prísť na Taksim, obyvatelia podporovali ochrancov parku priamo vo svojich štvrtiach. Pridali sa dokonca aj ľudia z iných miest ako Istanbulu. Konflikty boli čoraz častejšie a tvrdšie – pridávali sa ďalší ľudia a polícia na nich naďalej útočila slzným plynom.
Čo sa začalo ochranou zelene, vygradovalo k neakceptovateľne agresívnemu zásahu polície. Treba však dodať, že takáto lokálna kauza by nestačila na to, aby sa vzbúrili aj ľudia vo vzdialených mestách ako Adana či Pazar, ktoré leží až takmer pri hraniciach s Gruzínskom. V krajine sa však hromadili negatívne emócie už dlhší čas. V posledných dvoch rokoch bolo v Turecku napríklad z politických príčin viac zadržaných osôb ako v Číne a Iráne; Turecko sa tiež stalo svetovým šampiónom v počte zatknutých žurnalistov; hlas ľudu bol ignorovaný pri rôznych rozhodnutiach, ktoré sa Turkov bezprostredne týkali, čo pre nich predstavovalo jasný odklon od demokratických princípov; súdny systém plnil politické objednávky a premiér sa začal čoraz viac správať ako tyran, vnímajúc seba ako všemocného sultána zasahoval do každodenného života obyvateľov Turecka. Erdoganovi sa síce podarilo doviesť ku koncu takmer 40 rokov trvajúci konflikt medzi Turkami a Kurdmi, ale utlačovanie, ktoré zvolil v tejto situácii, bolo s jeho predchádzajúcimi zásluhami v úplnom kontraste.
Zobudila sa „apolitická“ generácia
Od 27. mája, keď sa revolta začala, až do posledných dní turecké mainstreamové médiá udalosti úplne ignorovali. Čo bolo jasným narušením práva ľudí na informácie. V deň, keď bolo námestie Taksim ťažko bombardované kanistrami so slzným plynom, stanica Haber Turk sa rozhodla vysielať dokumentárny film o tučniakoch. NTV zase zvolila reprízu starých prejavov predsedu vlády. Ďalšie kanály pokračovali vo vysielaní sitcomov podľa programu. Jediná stanica – Halk TV (Občianska TV) sa snažila priniesť živé prenosy z námestia a informovať o udalostiach.
Dav medzitým stále narastal. Takmer každý si už so sebou na Taksim priniesol nejakú plynovú masku, šál, potápačské okuliare, cukríky proti kašľu, citrón a sódovku. V skorých hodinách 1. júna povstalci vytlačili políciu z Taksimu a za spolupráce rôznych skupín sa park Gezi stal centrom odporu, v ktorom prekvitala spolupráca a solidarita medzi najrôznejšími sociálnymi a vekovými skupinami. Od 1. júna sa tam zhromaždili desaťtisíce ľudí. Ulice, ktoré sa tam vytvorili, boli pomenované po tých, ktorí pri konfliktoch zahynuli. Otvorila sa tam knižnica a vybudovala malá záhrada so zeleninou. Povstalci začali svoje vlastné TV vysielanie a rozhlasové prenosy. Pre potreby protestujúcich vznikla v parku aj ošetrovňa, stravovňa a čistiareň. Azda nikdy predtým v Turecku takto harmonicky nespolupracoval žiadny dav ľudí. Nikdy v histórii Tureckej republiky neprejavila taká heterogénna skupina ľudí takéto homogénne správanie. Turecká mladá generácia, narodená po roku 1980, ktorú vždy a všetci označovali ako apolitickú, prekvapila všetkých svojím nečakaným ráznym postojom a spoluprácou.
Medzitým sa predseda vlády vybral na výlet do severnej Afriky akoby sa nič nedialo. Síce počas cesty zažil niekoľko nepríjemností, keď s ním zrušili schôdzky niektorí predstavitelia demokratických inštitúcií, domov sa však vrátil s honorárnym doktorátom, ktorý získal v Maroku. V tú noc, keď sa vrátil, dostali tisíce ľudí esemesky od vládnej strany AKP a následne ich začali autobusy zvážať na letisko. Po prvý raz fungovalo metro až do štvrtej ráno, aby sa títo ľudia mali neskôr ako dostať domov. Mimochodom, to isté metro bolo 1. mája úplne zatvorené, aby sa ľudia nemohli dostať na námestie Taksim. Toto údajne spontánne, ale v podstate vysokoorganizované zhromaždenie ľudí, ktorí prišli na letisko vítať premiéra („nečakali sme to“, „nevedeli sme o tom“), sa verejnosti prezentovalo ako reakcia ľudu na odpor v parku Gezi. Predseda vlády naň reagoval agitačnou a patetickou rečou, plnou nenávisti a postaral sa tým o zahanbujúci a tragický moment pre krajinu.
Dav kričal: „Vytvorte nám cestu a my vyprázdnime Taksim.“ Podľa očakávaní, premiér prirovnal akcie protestujúcich (prevrátenie a ničenie policajných vozidiel a automobilov médií na námestí, využívanie niekoľkých zničených autobusov ako barikád proti polícii, grafity a nápisy na stenách a tak ďalej) k teroristickým činom a označil protestujúcich ako vandalov a bezvýznamné skupinky osamotených výtržníkov. Výsledkom však bolo, že slovo çapulcu (vandal) sa stalo označením, ktorým sa ľudia sami hrdo označovali. Dokonca aj intelektuál Noam Chomsky povedal: „Ja som tiež çapulcu.“
Protestom nechýba humor
Ku koncu svojho prejavu premiér vyjadril nádej, že ho podporí počítačovo vzdelaná mládež. Nechápal, že práve takíto mladí boli v tom čase v parku Gezi. To len ukázalo v plnej nahote, že premiér a jeho vláda vôbec nerozumejú počítačom, dnešným komunikačným technológiám a ich vnútorným vzťahom. Výlučne mužský dav, ktorý prišiel na letisko pozdraviť premiéra, bol privolaný SMS správami a zvážaný autobusmi. SMS je pritom jednosmerná forma komunikácie. Správa prichádza na istú adresu a je presne zameraná na konkrétneho adresáta. Je to úplne niečo iné, ako byť na sieti. Keď vám treba na akciu priamu SMS, nie ste dobrovoľník. Keď ste na sieti, nikto pre vás nemusí zabezpečiť autobus, aby ste sa dostali na miesto určenia.
Udalosti, aké sa stali v posledných týždňoch, by však v 80. rokoch minulého storočia boli nepredstaviteľné. Turecko je dnes slobodný štát s postupne sa zlepšujúcou demokraciou. Pretrvávajúce protesty v Taksime len poukazujú na to, že naša krajina spravila v mnohých ohľadoch pokroky. Turecko sa výrazne zmenilo a dianie okolo Gezi je toho dôkazom.
Revolta však odhalila aj niečo iné. Nová generácia protestujúcich dostala do ulíc humor a zmysel pre umenie. Nikdy sme nezažili povstanie, ktoré by v sebe malo toľko chochmesu. Odpor znamená boj. Tento odpor však rozpútala generácia, ktorá aj boj dokáže prezentovať v komickom tóne, generácia, ktorú si spoločnosť zvykla nazývať apolitickou. Je dobré, že týchto mladých ľudí ich rodičia ochránili pred politikou. Pretože výsledkom toho je fakt, že mladí na politiku nazerajú úplne odlišne.
Aj preto náš pohľad na nich, ako na apolitické bytosti, pramení najmä z faktu, že ich jazyk a politická diskusia sú niekde úplne inde, ako to, na čo je zvyknutá staršia generácia. Rozdiel bol vidieť aj priamo počas protestov. Tí, ktorí sú pokračovateľmi ľavicovej revolučnej tradície starších generácií, rozprestreli transparenty na námestí Taksim a snažili sa byť viditeľní. Nová generácia naproti tomu otvorila v parku knižnicu, hrala divadlo a maľovala s deťmi. Aj ich pohnútky pritom boli bez debát politické, akurát ich spôsoby boli úplne nové. Keď istý fanúšik Çarşı ukoristil veľké konštrukčné auto a začal s ním naháňať policajné vozidlá, nebolo to zrazu výjavom vojny, ale komickou scénou.
Ako naznačujú udalosti arabskej jari, hnutia Occupy a toho, čo sa v súčasnosti deje v Turecku, svet hľadá cestu k priamej demokracii. Formuje sa jasné politické hnutie, ktoré však nemožno pochopiť pohľadom starých politických modelov. Nie je náhoda, že tieto udalosti sa dejú jedna po druhej v priebehu niekoľkých posledných rokov. Vyprodukovali ich komunikačné technológie a nová digitálna realita, ktoré pre tieto hnutia pripravili kultúrne a ideologické základy.
Koniec binárneho sveta
Dôsledkom je, že hierarchické politické modely postavené na balanse sily, vzťahoch vybudovaných na požiadavkách a tajných dohodách, už jednoducho nie sú schopné adekvátne reagovať na súčasné udalosti. Jednoducho povedané, doba ide rýchlejšie, ako ich vývoj. Politici však stále reagujú starými spôsobmi, pretože nerozumejú novej sieťovej štruktúre sveta a myslia si, že najrešpektovanejším a najznalejším je stále ten, kto stojí na čele politickej hierarchie.
Politici si stále želajú, aby tí, čo vládnu, a tí, čo sú ovládaní, boli dve rôzne entity. Predpokladajú, že môžu kontrolovať sociálne vrstvy spoločnosti tým, že ich budú rozlišovať. Nechcú, aby spolu splynuli akýmkoľvek spôsobom, skrátka, nechcú dopustiť, aby sa rozpadla ich binárna koncepcia sveta.
Vo svete, kde fyzická a predovšetkým elektronická komunikácia je taká bežná, kde každý môže mať prístup k informáciám, kde si každý môže vytvoriť svoju sieť interkulturálnych, subkultúrnych či medzitriednych vzťahov a kde sa všetky tieto siete navzájom prelínajú, už prakticky nikto nie je ten, ktorému je vládnuté. Každý si uvedomuje, že je jedným z bodov, ktorý spája a robí zmysluplné celé ľudské pokolenie. Táto znalosť sa pritom nevzťahuje len na Turecko či iný región vo svete. Tí ľudia, ktorí sledujú dianie v parku Gezi cez online médiá, zdieľajú rovnaké obavy, pretože napríklad zažívali niečo podobné pri Occupy Wall Street.
Na tejto planéte už takmer neexistuje uzavretá komunita vzdorujúca vrchnosti. Skôr vrchnosť musí čeliť komplexnej sieti, pred ktorou si ešte nevybudovala ochranné reflexy a nevie, ako sa s ňou vyrovnať. Práve preto mohlo vzniknúť dianie na námestí Taksim. Pretože je nemožné vytvoriť si reflex proti sieti, keď do nej človek nie je zapojený. Silní budú v budúcnosti len tí, ktorí akceptujú svoje miesto v sieti, teda tí, ktorí si vybudujú schopnosť vládnuť bez vlády a bez politickej sily.
Byť súčasťou siete znamená uvedomiť si, že sme súčasťou celku. Znamená to pochopiť celý obraz a zároveň byť otvorený iným vplyvom. Vláda je však v tomto smere negramotná, chýba jej nadhľad. A odpor v parku Gezi pokračuje. Nikto nevie, čo sa stane ďalej. Ale ľudia, ktorých sformovali siete, veria, že sú dosť inteligentní a kreatívni na to, aby bol výsledok napokon pozitívny.<PE>
Foto: ARCHÍV
Je turecký umelec, kurátor a pedagóg. Vyštudoval elektrotechniku na Technickej univerzite v Istanbule a najskôr pracoval ako inžinier v telekomunikačných spoločnostiach v Turecku, Nemecku a Belgicku. Neskôr si založil multimediálne dizajnové štúdio a od roku 1999 prednáša o multimédiách a dizajne vizuálnej komunikácie na viacerých univerzitách v Istanbule. Je zakladateľom a umeleckým riaditeľom združenia amberPlatform, ktoré sa zameriava na výskum a produkciu umenia nových technológií. Je kurátorom a riaditeľom medzinárodného festivalu amber Art and Technology, ktorý sa koná pravidelne od roku 2007 a prezentuje prieniky umenia, vedy a technológií. Bol tiež kurátorom viacerých tureckých i medzinárodných výstav. Svoje fotografie vystavoval doma, ale napríklad aj v New Yorku. V Turecku i v zahraničí vystavoval aj svoje inštalácie nových médií. Prednáša na istanbulskej univerzite Sabancı.