Julian Assange založil v roku 2006 neziskovú organizáciu WikiLeaks, ktorá dodnes zverejňuje citlivé firemné a vládne informácie. Publicity sa mu dostalo najmä začiatkom tohto desaťročia, keď v spolupráci s médiami z celého sveta postupne zverejňoval tajné informácie týkajúce sa americkej armády či diplomacie. Dôležité vojenské dokumenty o vojne v Iraku a Afganistane mu dodal aj americký vojak Bradley Manning.
Edward Snowden bol ešte pred dvoma týždňami úplne neznámym spolupracovníkom Americkej bezpečnostnej agentúry (NSA). Keď však videl, ako ľudia dohliadajúci na bezpečnosť Spojených štátov zhromažďujú a analyzujú aj informácie, ktoré celkom zbytočne atakujú súkromie nič netušiacich neškodných civilov, rozhodol sa dôkazy a tajné dokumenty poskytnúť médiám. Sú však leakeri (tí, ktorí verejnosti poskytnú utajené informácie) ako Assange, Manning či najnovšie Snowden skutočne hrdinami, ktorí otvárajú verejnosti oči? Alebo len rojkami, čo nechápu súčasný svet a svojimi odhaleniami páchajú viac škody, než úžitku? Veď aj taký Majakovskij talentom i buričstvom pomáhal nastoliť cestu, po ktorej sa o pár rokov neskôr prechádzala Stalinova NKVD…
Spasitelia alebo hazardéri?
Poďme na chvíľu veriť oficiálnym vyhláseniam predstaviteľov NSA. A predstavme si, že by Snowden alebo nejaký jeho predchodca pobúrili verejnosť obdobným odhalením už pred šiestimi rokmi, kedy sa so „špehovacím“ projektom PRISM začínalo. A že by americká vláda pod obrovským tlakom verejnosti od takéhoto nahliadania do súkromia upustila. Aký by bol svet dnes?
Údajne napríklad „bohatší“ o päťdesiat správ podobných tej, ktorá v apríli tohto roku priamo z dejiska Bostonského maratónu obletela celý svet. Podľa generála Keitha Alexandra, riaditeľa NSA, totiž „špehovacie“ projekty jeho organizácie pomohli predísť viac ako päťdesiatim teroristickým útokom v dvadsiatich krajinách po celej planéte.
Podľa vyjadrení americkej vlády by zase dnes bez WikiLeaks mohli byť diplomatické vzťahy medzi národmi na lepšej úrovni a budúci bin Ládinovia to mohli mať ťažšie pri snahách prejsť obranným valom americkej národnej bezpečnosti. Adresnejšia kritika smerovala k tomu, že zopár nevinných ľudí, ktorých mená sa objavili v uniknutých dokumentoch, mohlo mať bez WikiLeaks (s)pokojnejší život.
A teraz druhá strana mince. Okamžite po zverejnení informácií o špehovaní od Snowdena sa celosvetovo rozpútala debata o väčšej ostrahe týkajúcej sa toho, čo ľudia zdieľajú na internete. K reakcii podnietila aj technologické firmy, ktoré sa snažia byť o čosi transparentnejšie (aspoň to avizujú). Kauza je pritom relatívne čerstvá, takže jej ďalšie pozitívne dosahy sa môžu ukázať až v budúcnosti.
Pri WikiLeaks sa komentátori z najrôznejších kruhov zhodujú v tom, že neziskovka pomohla k vyššej transparencii veľkých inštitúcií (tak vládnych, ako aj súkromných), ale napríklad aj k zlepšeniu úrovne slobody tlače. Napokon, okrem rôznych magazínových ocenení pre Assangea získal projekt WikiLeaks v roku 2011 aj nomináciu na Nobelovu cenu mieru.
Verejnosť pokladá rebelov skôr za hrdinov. Napriek tomu ani jeden z nich dnes nie je slobodným mužom. Viac ako 41-ročný Assange si v stredu pripomenul prvé výročie pobytu na ekvádorskom veľvyslanectve v Londýne, kde sa žiadosťou o azyl vyhol vydaniu z Británie do Švédska. Tam ho chce švédska prokuratúra vypočuť pre podozrenie zo znásilnenia. Assange však za obvinením vidí politické motívy.
Osud Snowdena, ktorý 21. júna oslávil tridsiatku, je stále neistý. Tajné informácie pustil do sveta z Hongkongu. Momentálne sa pravdepodobne skrýva na moskovskom letisku Šeremetevo. Americká vláda na neho síce zatiaľ nevydala zatykač, no generál Alexander na otázku novinárov, čo Snowdena čaká, odvetil jednoslovne a veľavravne – „spravodlivosť“.
Obaja sa však majú reálne čoho obávať. Potvrdzuje to osud tretieho rebela. Manning, ktorý v decembri oslávil 25 rokov, je držaný v prísnej väzbe na vojenskej základni vo Virgínii a pred vojenským súdom čelí 22 obvineniam, za ktoré mu v prípade dokázania viny hrozí až doživotné väzenie. K desiatim bodom obvinenia sa priznal. No s dôvetkom, že zverejnením tajných informácií chcel iba vyvolať verejnú diskusiu o vojnách v Iraku a Afganistane.
Vizionári o 1984 a v 1985
Pri akejkoľvek novej špehovacej kauze sa dnes už tradične začne v médiách skloňovať meno spisovateľa Georgea Orwella a jeho románu 1984. Na tento rok totiž anglický vizionársky spisovateľ predpovedal spoločnosť, ktorá bude na každom kroku sledovaná vládou – konkrétne vodcom, Veľkým Bratom (román vyšiel už v roku 1949).
Najmä po odhaleniach o sledovacom projekte americkej Národnej bezpečnostnej agentúry PRISM, mnohí skonštatovali, že Orwellove vízie sa síce s oneskorením, ale predsa desivo splnili. Zaujímavý vizinársky počin však vyšiel aj v americkom časopise Whole Earth Review, krátko po prorockom roku 1984.
Počítačový technik Larry Hunter až neuveriteľne presne opísal riziká, ktorým dnes v súvislosti s počítačmi čelíme. „Žijem v budúcnosti. Ako študent umelej inteligencie na Univerzite Yale používam počítačové vybavenie, ktoré bude inde bežné až o päť rokov. Som pripojený k vysokorýchlostnej sieti, ktorá spája asi sto rovnako silných počítačov a tisíciek ďalších mašín,“ uviedol najskôr čitateľa do svojho sveta. A potom už prorokoval.
„Sila počítačov bude v tom, že zotrú hranicu medzi verejnou a súkromnou informáciou. Revolúcia nebude postavená na zhromažďovaní dát, nebudete musieť hľadať špionážne kamery v spálni, ale bude postavená na analýze informácií, ktoré budeme sami a hlavne dobrovoľne zdieľať,“ dodal Hunter v roku 1985 (!).
A že tých dát je dosť, o tom naozaj netreba pochybovať. Podľa niektorých odhadov rozšírenie veľkokapaciných diskov spôsobilo, že až 90 percent všetkých digitálnych dát na svete vzniklo v posledných dvoch rokoch. Rýchly internet sa zase postaral o to, že značnú časť týchto dát zdieľame. Neraz neopatrne a ledabolo.
„Je desivé, že ľudí vôbec nezaujíma, kto od nich na internete pýta informácie. A kde všade. To nie je len Facebook. Cez vernostné karty obchody vedia, čo nakupujete. Iste, v súčasnosti sa to využíva len na marketing. Problémom však je, že tieto a iné ohromné dáta sú už dnes kdesi zhromaždené. A aby boli raz zaujímavé aj inak, stačí k nim priradiť vašu fotografiu a meno. Čo je najmenej,“ skonštatoval aj americký počítačový expert a publicista David Auerbach.
Ellsbergov paradox
Hoci celý svet si skutky troch spomínaných pánov spája predovšetkým s webom, treba dodať, že odhaľovanie utajených informácií nepriniesla až éra internetu. Web je len novým médiom, ktoré umožňuje rýchlejšie a anonymnejšie šírenie „únikov“. Známych leakerov však pozná aj história. Z tej novšej spomeňme napríklad bývalého agenta FBI Marka Felta, ktorý pomohol odhaliť aféru Watergate, či Američana Daniela Ellsberga.
V roku 1971 tento vojenský analytik denníkom New York Times a Washington Post poskytol dokumenty, v ktorých boli opísané príčiny najrôznejších taktických rozhodnutí počas vojny vo Vietname a pred ňou. Okrem iného tým americkej verejnosti ukázal, že štyria ich prezidenti po sebe ich zavádzali vo veľmi závažných otázkach. Vtedajší prezident Richard Nixon preto Ellsberga označil výrazom, ktorý sa nehodí na stránky týchto novín.
Postava Ellsberga je však zaujímavá aj z iného dôvodu. Ako pripomenul magazín Psychology Today, Američan by bol známy aj bez kauzy s tajnými dokumentmi. Je totiž autorom takzvaného Ellsbergovho paradoxu – ekonomickej teórie o rozhodovaní sa v podmienkach rizika a neistoty. Pri prijímaní rozhodnutí pri týchto podmienkach ľudia prejavujú odchýlky od racionálneho správania a prejavujú odpor voči neistote.
„Je paradoxné, že s týmto paradoxom prišiel práve Ellsberg. Napokon – viete si predstaviť prijímanie rozhodnutia v podmienkach väčšieho rizika a neistoty, ako keď sa rozhodnete postaviť svoju maličkosť voči všemocnému a rozzúrenému štátnemu aparátu? A to len s malou nádejou, že sa za vás postaví verejnosť a to vám zachráni krk,“ píše ďalej v článku profesor psychológie z Lehigh University Dominic Packer.
Práve Ellsbergovým paradoxom však možno vystihnúť pohnútky leakerov. U ľudí ako Snowden, Assange či Manning podľa neho nad osobnou averziou z rizika a neistoty prevážila snaha umožniť všetkým ostatným, celému ľudstvu, aby sa nemuseli rozhodovať v neistote. Aby mali viac informácií. Znie to obetavo. A áno – aj rebelantsky. Dokáže však verejnosť takúto obetu oceniť? A potrebuje ju vôbec?
Zverejnili by ste svoj Facebook chat?
V rozhovore pre britský denník Guardian sa nad tým zamýšľa napríklad aj známy americký filozof Noam Chomsky. Upozornil pritom na to, že predovšetkým mladá generácia nepovažuje za nič nezvyčajné, keď jej komunikácia a osobné dokumenty zdieľané na webe sú pod drobnohľadom štátneho aparátu. Že ju to nešokuje, ba čo viac, že to nepovažuje za problém.
„Prieskumy v USA naznačujú, že je to generačná záležitosť, na ktorú by sa mal niekto pozrieť. Mladí sú špehovaním zaskočení menej ako staršie generácie. Možno to má čosi do činenia s exhibicionistickou náturou internetovej kultúry, Facebookom a tak ďalej. Na internete už ľudia skrátka počítajú s tým, že všetko bude verejné,“ vyjadril sa Chomsky.
Nepraje teda dnešný svet rebelantom? Sú naozaj odhalenia WikiLeaks či Snowdena len krmivom pre mediálne bubliny a zmyslom existencie pre niekoľko osamotených aktivistov? Možno. Alebo len majú zlý marketing. Majakovskij určite pre revolučné myšlienky nadchol bežných ľudí oveľa viac svojimi sloganmi na agitačných plagátoch než futuristickými básňami.
Leakeri opisujú, čo sa deje, ale interpretácia akosi zaostáva. A pritom niekedy stačí trochu kreativity. Ako keď na zopár ľuďoch vyskúšali experiment s mágom – čítačom myšlienok. Človek sa ocitol v stane a mág mu začal rozprávať najrôznejšie osobné informácie. Ľudia uverili jeho magickým schopnostiam. Až kým nespadla opona za ním, za ktorou boli na viacerých monitoroch rôzne profilové stránky danej osoby. Mág mal všetky informácie z webu. Z voľne dostupného webu, podotýkame. Ľudia sa až vtedy chytili za hlavu.
Takisto – keď ľuďom Snowden oznámi, že ich súkromná korešpondencia je sledovaná, väčšina len mávne rukou. Keby ste sa však ľudí opýtali, či im neprekáža, že ktosi raz môže svetu ukázať každú jednu správu, ktorú poslal známym na chate na Facebooku (áno, aj tú poslanú o tretej ráno po žúre) koľko ľudí by mávlo rukou potom? Našiel by sa taký?
Hoci teda možno rebelanti éry internetu neukázali svetu nič nové, len potvrdili, čo si všetci aj tak dávno mysleli, ich úlohu netreba bagatelizovať. Napokon, deň po zverejnení Snowdenovej kauzy o sledovacích praktikách NSA, stúpol predaj Orwellovej knihy 1984, v ktorej píše o špehovaní a Veľkom bratovi (na americkom obchode Amazon.com) o neuveriteľných 7-tisíc percent.
Na druhej strane – kniha História jedla v 100 receptoch stúpla o 250-tisíc percent. Maslowova hierarchia potrieb nepustí… No je dobre, že sú tu rebelanti, ktorí poukážu na to, keď niekto chce obmedzovať aj tie vyššie postavené potreby.
Piráti sú obľúbenejší ako leakeri
Keby ste sa na rebelantov éry internetu opýtali internetovej generácie, určite by na prvých priečkach neboli hrdinovia káuz ako WikiLeaks či PRISM. Mladí sú v tomto tak trochu ako deti – stále majú najradšej pirátov. Tých počítačových, prirodzene.
Práve z tejto sféry pochádzajú aj prví internetoví „mučeníci“. Prvou veľkou kauzou nelegálneho zdieľania obsahu na internete bolo zavretie serveru Napster. Ten sa tešil veľkej popularite na prelome tisícročí a ťažil vtedy z úspechu stále relatívne nového formátu MP3, ktorý konečne umožňoval zdieľať cez internet multimédiá, v tomto prípade hudbu. Táto kauza však ešte neponúkla svetu tváre, za ktoré by ľudia mohli bojovať. A okrem toho sa skončila finančnou dohodou s hudobnými vydavateľstvami, čo bolo pre internetové publikum trápne.
Úplne iný bol prípad okolo servera Megaupload. Išlo o jeden z najväčších serverov na zdieľanie súborov. Vznikol v roku 2005 a v čase najväčšej slávy ho za mesiac navštívilo 93 miliónov používateľov. Koncom januára 2012 však americké úrady zastavili jeho prevádzku a obvinili majiteľa Kima Dotcoma z porušovania zákonov o ochrane duševného vlastníctva. Server vraj spôsobil škodu za pol miliardy dolárov.
O dohode s poškodenými však nemohlo byť ani reči. Keď v tomto roku Kim Dotcom (vlastným menom Kim Schmitz) spustil službu Mega, ktorá má vďaka šifrovaniu odolať pred vládnymi „špiónmi“, jeho hviezda zažiarila ešte výraznejšie.
Kultový status majú aj zakladatelia populárneho serveru Pirate Bay, ktorý slúži na šírenie súborov (neraz nelegálne) cez internet prostredníctvom takzvaných torrentov. Na serveri sa však priamo žiadne údaje neuchovávajú, čo pre Pirate Bay, ktorá funguje od roku 2003, dlhé roky znamenalo beztrestnosť.
Problémy so zákonom sa však nevyhli napokon ani im. Najznámejšieho z tria Gottfrida Svartholma vlani vydali z Kambodže, kde žil, do Švédska a následne odsúdili na rok väzenia za porušenie autorských práv. Akurát tento týždeň prišiel nový rozsudok – za hackerské útoky a podvod si má odpykať ďalšie dva roky za mrežami. V rebríčku popularity rebelantov éry internetu tým silno atakuje prvé miesto.
V počte rokov za mrežami však medzi najlepších zrejme patriť nebude. Americkému vojakovi Bradleymu Manningovi hrozí za zverejnenie tajných armádnych dokumentov na serveri WikiLeaks doživotný trest. Pozitívne je, že ani na neho verejnosť nezabúda, a tak v online ako aj v skutočnom svete ľudia bojujú aj za jeho prepustenie.