Mníške z Konga je vďačných už viac ako dvetisíc dievčat a žien, čo zažili hrôzu, ktorá sa odohráva počas bojov medzi povstalcami a armádou. „Pomáham napríklad ženám, ktoré uniesli ako 11-ročné dievčatá, a keď sa ako 18-ročné dostali zo zajatia, niesli si deti na rukách,“ povedala 46-ročná katolíčka pre portál Africanaute. Ide o obete znásilnenia, ktoré dlhú dobu trpeli v zajatí ako sexuálne otrokyne. Namaiková, ktorá v Kongu založila dobročinnú organizáciu, si dnes prevezme ocenenie od Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR).
Cesta k pomoci
Rose je jedna z tých, ktorým mníška pomohla. Povstalci zneužívali túto dievčinu takmer dva roky, oslobodila ju armáda. Namaikovú ju našla neďaleko kostola, ako na ulici predáva drevné uhlie a objíma svoje bábätko. „Mala 16 rokov, bola traumatizovaná a nakazená prenosnou pohlavnou chorobou,“ povedala Namaiková pre webovú stránku UNHCR.
Choré bolo aj dieťatko, ale Rose si nemohla dovoliť navštíviť nemocnicu. „Rose prišla vyhľadať matku, ale tá ju zavrhla. Obvinila ju, že patrila k povstalcom,“ poznamenala mníška. Vychudnutú dievčinu prichýlila v stredisku svojej organizácie, zabezpečila jej stravu a potom ju naviedla na cestu, aby sa vedela sama o seba postarať.
Naučila ju piecť chlieb a šiť. „Na trhovisku predáva pečivo a šije oblečenie pre ženy a deti. Jej dvojročný chlapček je v dobrom zdravotnom stave a matka sa s ňou zmierila,“ pochvaľuje si Namaiková.
Mníškin recept na pomoc, ktorá pôsobí v meste Dungu, sa dá zhrnúť do troch bodov, ako vidieť na príklade Rose. Poskytnúť zdravotnú starostlivosť, vytvoriť podmienky pre finančnú nezávislosť a ak treba, tak sa aj pokúsiť o zmier s príbuznými.
Vlastne ešte dve veci je nevyhnutné spomenúť – naučiť čítať a písať tie dievčatá a ženy, ktoré nepoznali školu. A ďalšie poslanie? Do Dungu sa dostanú aj obete, ktoré sa nedorozumejú v reči tohto regiónu. „Učíme ich miestny jazyk, aby sa neskôr pri predávaní svojich výrobkov mohli dohovoriť so zákazníkmi,“ podotkla Namaiková pre agentúru Reuters.
Vie byť aj šikovnou psychologičkou. „Vedieme debaty, aj žartujeme a tiež spievame,“ opísala serveru The Hindu, ako pomáha dievčatám a ženám prekonávať traumu, ktorú si priniesli z krutého zajatia u povstalcov.
K stredisku, ktoré vedie, patrí pole, čo prispieva k tomu, že charitatívna organizácia môže fungovať z vlastných zdrojov. „Peniaze z predaja plodín využívam na zaplatenie kurzov šitia,“ vysvetlila Namaiková pre stanicu BBC. Doma má pec, ľudia si od nej kupujú chlieb a skromné zárobky venuje na ďalšie dobročinné účely pre svoje chránenkyne.
Bez vody a elektriny
Namaiková pomáha v ťažkých podmienkach, ale zdôrazňuje, že ju to nijako neodrádza. Naučila sa žiť s tým, že v oblasti nie je zavedená elektrina a chýba aj vodovod.
Do jej opatery sa dostávajú nielen obete násilia. „Jednou z najhorších spomienok bol osud nemého dievčaťa. Poverčiví dedinčania ju vyhnali z domova. Keďže bola nemá, mysleli si, že jej rodina priniesla do obce smrť,“ povedala pre Reuters. Naučila ju piecť zákusky a jej drobné podnikanie teraz prekvitá.
„Musíme veriť v Boha a v to, čo robíme. Ak konáme dobro, musíme v ňom pokračovať,“ znie jedna zo zásad Namaikovej. Jej práca sa neobmedzuje na dobročinné stredisko. Často nasadne na bicykel, aby si zistila, ako sa vedie ženám, ktoré sa už postavili na vlastné nohy, a vyhľadala obete, o ktorých sa dozvedela, že potrebujú pomocnú ruku.
Nansenova cena, ktorá je pomenovaná po prvom šéfovi UNHCR, je spojená s odmenou 100-tisíc amerických dolárov (približne 74-tisíc eur). Netreba si klásť otázku, ako Namaiková peniaze využije. Stačí si všimnúť jeden z jej citátov: „Niekedy sa cítim v mojej práci osamotená, ale nevzdávam sa.“ Doláre pomôžu ďalším dievčatám a ženám, nad ktorými Angélique rozprestrie anjelské krídla.