Hlavne v otázke ďalšieho rozvoja spoločnosti. Konkrétne v smerovaní potrebných reforiem. Vyústením patovej situácie boli napokon tanky v moskovských uliciach, pokus o obsadenie televízneho štúdia Ostankino a streľba na Biely dom, sídlo ruskej vlády. Krvavé nepokoje, ktoré vošli do dejín ako ústavná kríza, sa odohrali 3. a 4. októbra a oficiálne počas nich zahynulo asi 200 ľudí.
Koržakov: Ďakujte Jeľcinovi
„Vládna moc môže ďakovať Jeľcinovi,“ vyhlásil pred novinármi v predvečer výročia útoku na Biely dom v čiernom októbri Alexandr Koržakov, vtedajší šéf ochranky prezidenta. Nepriamo tak narážal na skutočnosť, že v nasledujúcom období prepracovali v Rusku ústavu tak, že hlavné slovo má v domácej i zahraničnej politike dodnes prezident.
„V roku 1993 sme boli svedkami rozkolu ruských politických elít. Skutočného. Nevymysleného. Nie bábkového,“ tvrdia noviny Nezavisimaja gazeta s tým, že odmietanie kompromisu medzi elitami malo dlhodobý a nepriaznivý vplyv. Podľa novín sa nepodarilo vytvoriť inštitúcie občianskej spoločnosti, ktorých úlohou je sformovať atmosféru tolerancie a vytvoriť postup na prijímanie politických kompromisov. A tak výsledkom bola intolerancia v spoločnosti aj v politike.
Vzťahy Jeľcin – parlament mali začiatok 21. septembra 1993, keď prezident rozpustil najvyšší zákonodarný zbor. A to napriek tomu, že ústava mu to neumožňovala. Poslanci reagovali s nevôľou, prezidenta zvrhli a na čelo štátu prišiel viceprezident Alexandr Ruckoj. Situácia vyvrcholila 3. októbra, keď protijeľcinovskí demonštranti odstránili policajné zátarasy v okolí parlamentu a pokúsili sa obsadiť Ostankinskú televíznu vežu v presvedčení, že médiá informujú jednostranne v prospech ľudí okolo prezidenta. Jeľcin napokon rozkázal armáde demonštrantov potlačiť. Práve pri Ostankine zahynulo najviac ľudí.
Rucký: Reformy, ale aké?
„O Jeľcinovi sa hovorí ako o reformátorovi. Lenže aké to boli reformy? Siahol nimi napríklad na celoživotné úspory Rusov alebo za niekoľko tisíc dolárov predal miliónové fabriky. Búral staré, ale nové nepostavil,“ spomína dnes na pozadie udalosti na portáli Pravda.ru vtedajší viceprezident Rucký. Aj po dvadsiatich rokoch pripomína, že poslanci mali vtedy rovnako v pláne reformy, ale mali byť postupné a nie naraz všetko.
„Reformami mala prejsť najprv oblasť služieb. Na nej sme si chceli otestovať jej prechod do súkromných rúk,“ oprašuje históriu vtedajší „politický protihráč“ Jeľcina, nositeľ titulu hrdina Sovietskeho zväzu, ktorý získal za bojovú aktivitu v Afganistane.
Názorová roztrieštenosť
Najnovší prieskum verejnej mienky uskutočnený fondom Spoločenská mienka potvrdil, že Rusi dodnes nemajú jasno v hodnotení udalostí spred dvadsiatich rokov. Viac ako polovica (57) nedokázala určiť, kto mal v spore politických elít pravdu. Dvadsať percent sa priklonilo na stranu poslancov parlamentu a iba 9 percent podporilo vtedajšieho prezidenta Jeľcina. Nemálo Rusov (15 percent) tvrdí, že nik z aktérov nemal pravdu.
Na otázku, čo sa im vybaví v hlave pri spomienke na „čierny október“, reagovali pamätníci spomienkou na tanky v uliciach, na útok na Biely dom a na strach z možného vypuknutia občianskej vojny. Iba mizivé percento videlo udalosti na pozadí politických treníc.