Projekt Podunajskej konfederácie, ktorý popri iných alternatívach rátal so spojením Rakúska s Československom, presadzoval britský ministerský predseda Winston Churchill a aj sovietsky vodca Josif Stalin sa s touto myšlienkou istý čas pohrával.
Kremeľ až do leta 1943 zvažoval možný zväzok Rakúska s niektorou z krajín regiónu, napríklad s Československom, tvrdí ruská historička Oľga Pavlenková. Sovietsky minister zahraničných vecí Viačeslav Molotov ešte v roku 1942 rokoval s československým exilovým prezidentom Edvardom Benešom o súštátí Rakúska, Československa a Poľska. „Beneš bol však proti, lebo nesúhlasil so silnou rakúskou pozíciou v takom zväzku,“ cituje agentúra APA Pavlenkovú, ktorá sa zúčastnila na viedenskej konferencii k výročiu Moskovskej deklarácie. Tou šéfovia diplomacií Sovietskeho zväzu, USA a Británie 30. októbra 1943 označili pripojenie Rakúska k nemeckej Tretej ríši (takzvaný Anschluss) z marca 1938 za neplatné a priznali krajine, ako „prvej obeti“ nacistickej agresie, právo na obnovenie nezávislosti.
Obnovenie nezávislého Rakúska po druhej svetovej je výsledkom vôle vtedajšieho Sovietskeho zväzu, pripustil na konferencii rakúsky historik Stefan Karner. „Stalina možno dokonca smelo označiť za pôrodnú babu druhej republiky, ako to už raz formuloval (publicista a historik) Hugo Portisch,“ cituje Karnera spravodajský portál OTR.at.
Stalin mal k Rakúsku, a osobitne k Viedni, kde v roku 1913 žil istý čas v exile, nostalgický vzťah. Prejavilo sa to aj za vojny, keď Sovietskej armáde pri dobýjaní rakúskej metropoly prikázal obmedziť letecké bombardovanie a delostrelecké ostreľovanie.
Kým iní spojenci, predovšetkým Briti, zvažovali variant stredoeurópskej konfederácie, ktorá by zahŕňala aj Maďarsko, Bavorsko, prípadne i Bádensko-Württembersko, Moskva sa postavila proti. „Stalin povedal nie: Nemecko sa musí rozdeliť, ale Rakúsko zostane samostatné. Chcel ho obnoviť v podobe malého štátu, aby sa znížil potenciál Nemecka a to už nikdy nemohlo predstavovať hrozbu pre Sovietsky zväz,“ pripomenul Karner, podľa ktorého sovietsky vodca nechcel v regióne vytvoriť nijakú obdobu Rakúska-Uhorska, pretože rátal s „ruskou predzáhradkou“. „Táto Medzieurópa mala byť pod ruským vplyvom, a to by Rakúsko spojené s Bavorskom a Bádensko-Württemberskom narušilo,“ pripomína predseda spoločnej komisie rakúskych a ruských historikov.
To, že mocnosti nepripoja Československo k Rakúsku ani iným štátom, sa exilový prezident Beneš snažil poistiť spojeneckými zmluvami s Britániou a Francúzskom i novou zmluvou o priateľstve a spojenectve so Sovietskym zväzom, ktorú podpísal v sovietskej metropole v decembri 1943, krátko po zrode Moskovskej deklarácie.
V Moskovskej deklarácii sa signatárske strany vyslovili za „obnovenie slobodného a nezávislého Rakúska“. Mocnosti však krajinu nezbavili zodpovednosti za účasť vo vojne na strane hitlerovského Nemecka. Po skončení vojny bolo Rakúsko rozdelené na okupačné zóny pod kontrolou Sovietskeho zväzu, USA, Británie a Francúzska. Úplnú suverenitu Rakúsko získalo v roku 1955, keď podpísalo dohodu s okupačnými mocnosťami o stiahnutí ich vojsk. Rakúsko vyhlásilo neutralitu a nevstúpilo do severoatlantickej aliancie, ktorú Moskva považovala za znepriatelený pakt.