Foto: SITA
"Premiéri EÚ budú aj tak túto oblasť považovať za niečo druhoradé. Nedokázali sme vytvoriť témy, ktoré by ich oslovili,“ pripomína bývalý šéf obrannej sekcie na slovenskom zastúpení pri NATO.
Hlavnou náplňou summitu EÚ je spoločná bezpečnostná a obranná politika. Stretnutie sa pripravovalo dlhý čas, je však skutočne o čom hovoriť, keď dám dôraz na slovo spoločná?
Minimálne rok a pol sme vedeli, čo sa blíži. Obávam sa však, že to bude ďalšia nevyužitá príležitosť, aby sme debatovali o strategických otázkach, ktoré sa týkajú spoločnej obrannej a zahraničnej politiky.
Prečo nevyužitá príležitosť?
Venujeme sa čiastkovým témam. Predstavitelia členských štátov majú na stole tri oblasti. Prvá je zvýšenie viditeľnosti a efektivity spoločnej bezpečnostnej a zahraničnej politiky. Druhá sa týka budovania spôsobilostí a tretia podpory obranného priemyslu. Sú to oblasti, v ktorých vidím zásadné otázky, ktoré sme neriešili. Musíme sa pýtať, ako ďalej vnímame úlohu bezpečnostnej a obrannej politiky v únii a kam smerujeme. Namiesto toho hovoríme o veľmi technických otázkach. Ako je budovanie bezpilotných lietadiel. A tiež o takých, ktoré nemajú zásadný vplyv na obranu. Preto si myslím, že to bude do istej miery premárnená príležitosť. Premiéri EÚ budú aj tak túto oblasť považovať za niečo druhoradé. Budú sa chcieť sústrediť na problémy ako nezamestnanosť či banková únia. Nedokázali sme vytvoriť tému, ktorá by ich oslovila.
Kto to nedokázal?
Členské krajiny. Nedospeli sme ku konsenzu, ako chceme riešiť problémy, ktoré máme. Hovorilo sa aj o konkrétnych návrhoch, ako to posunúť ďalej. Niektoré členské krajiny však zablokovali túto diskusiu. A nedostalo sa to na stôl k hlavám štátov. Vrátim sa tiež ešte k podpore európskeho obranného priemyslu. Veľmi vítam túto myšlienku. Môže to znamenať nové pracovné miesta, príjmy do štátnych rozpočtov. Chcel by som však upozorniť, že by sme nemali podporovať európsky obranný priemysel na úkor ďalšieho spojeneckého, teda amerického. A treba si tiež uvedomiť, kde končia zákazky pre veľké európske spoločnosti. Čítal som štúdiu, že až takmer v prípade polovice takýchto kontraktov je to mimo priestoru EÚ a NATO. Takže veľký hráč na trhu európskeho obranného priemyslu získa kontrakt. Posunie ho subkontraktorovi do Afriky či Ázie. Neprináša to pracovné miesta a nie je to ideálne riešenie ani z hľadiska bezpečnosti.
Čo sa na stôl nedostalo a malo tam byť? Čo mohlo prilákať pozornosť premiérov?
Je to prvý summit o spoločnej obrannej a bezpečnostnej politike po piatich rokoch. Mali by sme hovoriť o dôležitých veciach. Aký systém obrany chce mať EÚ? Chceme mať spoločné ozbrojené sily v EÚ? Áno či nie? Ak áno, aké kroky chceme realizovať? Dá sa povedať, že predbiehame vývoj. Ale prichádzať s čiastočnými maličkými riešeniami bez strategického smerovania neprinesie efekt. Mali by sme povedať, za ktoré geografické oblasti je zodpovedná Európska únia. Pýtajme sa, ako funguje transatlantické spojenectvo. Američania sa viac pozerajú do Ázie. Aký to bude mať na nás vplyv? Aké sú najväčšie hrozby? Možno by sme mali diskutovať o novej obrannej či bezpečnostnej stratégii únie.
Akú úlohu v tomto zohráva vzťah EÚ a NATO? Mal by sa prehĺbiť alebo sa skôr dá hovoriť o smerovaní k istej dvojkoľajnosti?
Objektívne sme už v stave dvojkoľajnosti. Obe organizácie hovoria, že bojujú proti duplikáciám. Aliancia by mala zostať pilierom obrany v euroatlantickej oblasti. O tom niet pochýb. Na druhej strane je tu vôľa EÚ, aspoň proklamovaná, aby rástla úloha únie v oblasti bezpečnosti. Ani v USA by neboli proti, keby mala EÚ ako celok silnejší hlas. Za predpokladu, ak by vznikli európske ozbrojené sily a že by boli kvalitné, dobre vycvičené a pripravené na nasadenie. A pokrývali by aj svoje náklady. Povedzme na základe pomeru 50 na 50. Päťdesiat percent americkí spojenci, päťdesiat európski.
Takže spoločná európska armáda – áno, či nie?
Nie som toho zásadný stúpenec. Na druhej strane iniciatívami ako "pooling and sharing“ – združovanie a zdieľanie spôsobilostí a ďalšími vytvárame akéhosi mačkopsa. Hovoríme o špecializácii. Že opustíme niektoré obranné spôsobilosti. Týka sa to najmä menších krajín. Štáty by sa vzdali väčšieho spektra spôsobilostí a sústredili by sa len na niektoré. Iné zase na druhé. V podstate teda ide o nepriame vytváranie spoločných ozbrojených síl. Preto hovorím, že diskutujme o strategických otázkach. Rozhodnime sa, či chceme mať spoločné ozbrojené sily. Netvrďme však, že sme proti tomu, keď veľké členské krajiny prichádzajú s iniciatívami, ktoré k tomuto kroku smerujú. Zdá sa mi, že aj niečo chceme, aj nechceme robiť.
Akú úlohu hrá v tomto Slovensko? Môžeme do istej miery udať tón, možno v rámci visegrádskej štvorky (V4) v zmysle: pozrite sa, my tu už na niečom spolupracujeme, robme to vo väčšom formáte?
Slovensko nie je v zlej pozícii. V niektorých oblastiach hráme vyššiu ligu aj vzhľadom na medzinárodný vplyv a veľkosť. Máme uznávané osobnosti, odborníkov na niektoré oblasti, ktorí, keď prehovoria, počúvajú ich. Na druhej strane celému regiónu i Slovensku veľmi pomáha aktívne fungovanie V4. Táto spolupráca je najlepšia v histórii.
Dá sa použiť tento spoločný efekt V4 aj v oblasti bezpečnostnej a obrannej politiky? Vieme napríklad, že stav slovenských ozbrojených síl je po technickej stránke až katastrofálny.
Existuje určitý plán, čo by sme chceli robiť spolu. Aj Slovenská atlantická komisia a Central European Policy Institute k vydali k tomu správu. Postupne to začína fungovať. Dokonca už dochádza k vymieňaniu si odborníkov na obranné plánovanie medzi jednotlivými krajinami V4. Uvažujeme o spoločných nasadzovaniach, výcviku, vzdelávaní, tvorí sa bojová skupina. Je tu tiež myšlienka spoločného nadzvukového letectva. Možností je veľa. A vidím snahu na každom ministerstve obrany hľadať riešenia, ktoré by znamenali úspory, ale aj získanie nejakých spôsobilostí. Rozpočet je malý a napríklad infraštruktúra, ktorú slovenské ozbrojené sily momentálne majú, zodpovedá trojnásobne veľkej armáde.
Je možné ešte reálne ušetriť pri malých obranných rozpočtoch?
Nedávno som čítal, že ministerstvá obrany a vnútra plánujú obstarať náboje. Hneď mi prišla na um otázka, čo som zažil na rôznych diskusných fórach, prečo také niečo neobstarávame prostredníctvom aliančnej agentúry NSPA. Tá to má na starosti pre členské krajiny NATO, ak o to požiadajú. V prípade, že potrebujeme tri milióny nábojov, tak získame jeden náboj za istú cenu. Keď však aliančná agentúra obstaráva sto miliónov nábojov, tá cena môže byť iná. Na tom sa dá skutočne veľa ušetriť. Viem, že nám Česko navrhovalo, aby sme obstarávali náboje spolu. Bolo by to lacnejšie a má to aj isté antikorupčné účinky.
Čiže spolupráca V4 začína fungovať, ale nie v takýchto na prvý pohľad triviálnych veciach.
Aj v rezorte obrany existujú stereotypy. Vojaci si povedali, že potrebujú náboje, tak si ich obstarajú. Ide však o to, aby ľudia, ktorí majú veci na starosti, predložili aj iné možnosti. Viem, že to nemôže robiť vedenie ministerstva. To má dostať na stôl kvalitný návrh.