Vrátiť Krym? Dobrovoľne sotva

Prečo váš otec pričlenil dovtedy ruský Krym k Ukrajine? Bolo to len gesto k 300. výročiu pripojenia Ukrajiny k Rusku?
Krym vo februári 1954 odovzdali Ukrajine nie z politických, morálnych ani etnických dôvodov, ale s čisto ekonomickým zámerom. V tom čase začali budovať kanály z Volgy na Krym a do Doneckej panvy a z hospodárskeho hľadiska bolo rozumnejšie, aby sa tým zaoberali nie dve republiky, ale jedna. Nik nerátal s tým, že Sovietsky zväz sa raz rozpadne, že Rusko a Ukrajinu rozdelí štátna hranica. To, čo sa udialo neskôr, s odovzdaním Krymu Ukrajine nemá nijaký vzťah.

Na Kryme i v Rusku sa však čoraz hlasnejšie začínajú ozývať hlasy za revidovanie rozhodnutia spred 60 rokov.
Dnes je situácia úplne iná, ako bola v päťdesiatych rokoch. Ukrajina je nestabilná. Revolučná situácia môže viesť k nepredvídateľným dôsledkom. Teoreticky môže dospieť až k rozdeleniu Ukrajiny na dve či tri krajiny, alebo k násilnému konfliktu regiónov. V tejto situácii každý región zvažuje, ako sa čo najlepšie zariadiť. Krym tiež nie je jednoliaty, ani etnicky homogénny. Obývajú ho nielen Rusi, tých je možno 60 percent, ale aj veľa Ukrajincov a krymských Tatárov, ktorí sú osobitnou kapitolou. Každá z týchto skupín môže mať vlastné predstavy o tom, v akom usporiadaní by jej bolo lepšie. Je tu však aj medzinárodné právo, na základe ktorého je Krym súčasťou Ukrajiny. Spochybňovať jej územnú celistvosť by bolo veľmi nebezpečným krokom.

A čo v prípade katastrofického scenára?
Tým by bol rozpad Ukrajiny. Sotva by sa to dialo podľa československého modelu, pokojnou a civilizovanou cestou, v zmysle, „dohodli sme sa a tak to bude“. Skôr by hrozil nejaký juhoslovanský či sovietsky postup. Potom by bolo možné, že väčšina obyvateľov Krymu si povie: „Chceme byť súčasťou Ruska, stabilného štátu, lebo sa nechceme krútiť okolo jednej zo skorumpovaných elít – západoukrajinskej či východoukrajin­skej.“

Šancu na mierové riešenie nevidíte?
Nanajvýš nádej, lebo tá, ako vieme, zomiera posledná. V Rusku sa hovorí, že aj zlý mier je lepší ako dobrá vojna. Ale pri bližšej analýze sú šance minimálne, pretože politici na Ukrajine sú zase raz posmelení, že pouličnými protestmi možno dosiahnuť čokoľvek. Problém je v tom, že v civilizovanej spoločnosti, keď ste s niečím nespokojní, čakáte na voľby a zvolíte si iného lídra. V necivilizovanej spoločnosti začínate bojovať. V Somálsku, Líbyi, kdekoľvek… Ukrajina sa vyvíjala podľa civilizovaného scenára do oranžovej revolúcie, keď prešla do necivilizovaných pomerov, kde sa o vláde rozhoduje na ulici a nie vo volebných miestnostiach. Títo ľudia pochopili svoju silu: „Raz sme sa chopili moci v roku 2004 a o desať rokov neskôr znova.“ Preto im sa vždy bude zdať, že jednoduchšie a efektívnejšie je vyjsť na námestie a začať útočiť. A výhrad k politikom je vždy viac ako vďaky. V takej situácii prognózy hovoria vždy viac v prospech vývoja podľa násilného scenára ako mierovým smerom.

Viacerí analytici varujú, že Rusko môže na Kryme zasiahnuť silou pod rovnakou zámienkou ochrany svojich občanov, ako to spravilo v Južnom Osetsku v roku 2008. Veď podobne ako v odštiepeneckom regióne Gruzínska má aj na Kryme veľká časť obyvateľstva ruské občianstvo.
Ak Ukrajina, nejaké jej nové vedenie, začne masívnu vojnu na Kryme, tak ako Gruzínsko spustilo masívnu vojnu v Južnom Osetsku s použitím zbraní hromadného ničenia, raketových systémov Grad a všeličoho iného, potom sa nič nebude dať vylúčiť. Osobne si nemyslím, že k tomu dôjde. Krym je oddelený od najviac zradikalizovanej časti krajiny inými regiónmi, ktoré nepodporujú západné oblasti. Krajina je rozdelená na nejakých osem západných oblastí a desať východných, medzi ktorými je prostredná medzivrstva. Podľa mňa, ak by niekto začal niekoho dobýjať, v čo neverím, tak najskôr pôjde na Dnepropetrovsk, Záporožie, a to už by bola občianska vojna. Situácia je úplne iná ako v Gruzínsku pred vojnou, preto nijaký juhoosetský scenár sa sem nehodí. Strašia ním len ľudia, ktorí nič nechápu, alebo chcú niečo vyprovokovať. V Južnom Osetsku boli rozmiestené ruské jednotky takzvaných mierových síl, ktoré spolu s juhoosetskými a gruzínskymi oddielmi mali dohliadať na dodržiavanie prímeria. Keď sa tieto ruské jednotky stali terčom útoku, Moskva sa rozhodla podniknúť vojenskú operáciu. Na Kryme nič také nie je. Krym je suverénnym územím Ukrajiny, a kým Ukrajina existuje ako suverénny štát, tak o tom ani čisto teoreticky nemôže byť reč. Keby Ukrajina prestala existovať a nejaká jej časť – ako to bolo v Juhoslávii – by zaútočila vojensky na nejakú inú časť Ukrajiny, potom by situácia bola, pochopiteľne, iná.

Aj na Kryme má však Rusko svojich vojakov, dokonca podstatne viac, ako ich malo pred vojnou s Gruzínskom v Južnom Osetsku. Nie je to v tejto situácii rizikový faktor?
Neverím, že by sa medzi ukrajinskými radikálmi našiel až taký nezodpovedný dobrodruh, ktorý by si trúfol na ozbrojenú provokáciu namierenú proti ruskej čiernomorskej flotile, sídliacej na dlhodobo prenajatej základni v Sevastopole.

Myslíte si, že keby váš otec vedel, že Ukrajina sa stane nezávislým štátom, tak by jej daroval Krym?
Otec by nikdy neuveril, že sa Sovietsky zväz rozpadne, nikdy by to nedopustil. Môj otec bol najvyšším predstaviteľom Sovietskeho zväzu a nie Ruska. Rozmýšľal z pohľadu Sovietskeho zväzu a nie jeho najväčšej republiky. Keby bol najvyšším predstaviteľom Ruska, prirodzene by Krym neodovzdal.