Súčasná situácia má oveľa hlbšie korene: rastúci hnev Ruska kvôli tomu, ako sa k nemu Západ stavia od rozpadu Sovietskeho zväzu v roku 1991.
Najviac sa cítilo byť Rusko ponížené, keď sa NATO rozšírilo nielen o bývalých spojencov ZSSR ako Poľsko či Rumunsko, ale aj o tri krajiny, ktoré boli jeho priamou súčasťou – Litvu, Lotyšsko a Estónsko. Poslednou kvapkou potom bola snaha Európskej únie o bližšie vzťahy s Ukrajinou prostredníctvom podpisu asociačnej dohody. Tá spustila reťazec udalostí, ktoré viedli k pádu a úteku proruského prezidenta Ukrajiny a nakoniec i k anexii Krymu.
Ruský prezident Vladimir Putin pripomenul dianie po skončení studenej vojny počas svojej utorňajšej reči pri príležitosti pripojenia Krymu k Rusku. Obvinil v nej Západ z toho, že po rozpade Sovietskeho zväzu Rusko podvádzal a ignoroval jeho záujmy. „Sústavne sa nás snažili zahnať do kúta, kritizovali nás za to, že sme mali vlastný názor, že sme si za ním stáli, že sme nazývali veci pravými menami a neboli pokrytci,“ povedal Putin. „Ale existujú určité hranice. A v prípade Ukrajiny ich naši západní partneri prekročili. Správali sa hulvátsky, nezodpovedne a neprofesionálne.“
Len málo západných pozorovateľov malo pochopenie pre Putinove akcie na Ukrajine – vojenský puč, náhlivo pripravené referendum o krymskej nezávislosti a rovnako rýchlu anexiu strategického polostrova v Čiernom mori. Väčšina ich však chápe, že sa počas ukrajinskej krízy prejavilo presvedčenie Kremľa, že „pokusy o lepšie vzťahy so Západom v posledných dvadsiatich rokoch boli chybou“, povedal Keith Darden, profesor medzinárodných vzťahov na Americkej univerzite vo Washingtone.
USA sa mylne obracajú k Rusku ako k porazenému
Rýchlu ruskú reakciu na krymskú krízu treba chápať v kontexte toho, ako sa Washington k Moskve správal po rozpade Sovietskeho zväzu, tvrdí Jack F. Matlock, americký veľvyslanec v Moskve v čase končiacej sa studenej vojny. „Všeobecný názor, že si Západ vynútil rozpad Sovietskeho zväzu, a vyhral tak studenú vojnu, je mylný. V skutočnosti sa skončila studená vojna po rokovaniach, z ktorých mali úžitok obe strany,“ napísal vo svojom komentári pre Washington Post Matlock. Hlavným problémom tak zostáva, že Spojené štáty „neustále správajú k s Rusku ako k porazenému“.
Putin sa odvoláva na Leningrad
Ruské strategické a citové väzby ku Krymu sú zvlášť hlboké. Kremeľ vníma Ukrajinu ako zásadnú súčasť svojich snáh o založenie euroázijskej komisie inšpirovanej Európskou komisiou, ktorá stojí v čele Európskej únie.
Obyvateľstvo Krymu je z väčšej časti ruské a Kremeľ má dlhodobú zmluvu na prenájom krymskej námornej základne pre svoju strategickú čiernomorskú flotilu. Desaťtisíce ruských vojakov tak boli na polostrove už prítomné. Rusko tiež rozmiestnilo početné jednotky pozdĺž ukrajinskej východnej hranice. Východ Ukrajiny je priemyselným srdcom krajiny s početnou ruskou menšinou, ktorá by tu uvítala obnovenie moci Kremľa. Západná a stredná Ukrajina sa naopak snaží zbaviť vplyvu Moskvy a stať sa súčasťou EÚ a NATO.
Podľa Fiony Hillovej z amerického ústavu Brookings Institution nie sú sankcie príliš účinné. Putin sa snaží vyvolať spomienky na výdrž obyvateľov Leningradu pri obliehaní mesta Nemcami za druhej svetovej vojny: „odolajú sankciám a akýmkoľvek iným politickým aj ekonomickým obmedzeniam, ktoré na nás uvalía. Máme vyšší prah odolnosti ako vy,“ vyhlásil Putin . Darden z Americkej univerzity hovorí, že anexia Krymu je znamením „odklonu Ruska od Európy a USA smerom k etatistickej politike a Krym je iba začiatok.“