Je nárast hlasov pre extrémistov, radikálov a euroskeptikov vo voľbách do Európskeho parlamentu dramatický?
Dramatický? Závisí to od toho, ako sa na to pozeráte. To, že vyhrali v Británii, vo Francúzsku a v Dánsku, je pomerne dramatické. Otvorene neonacistické strany ako Jobbik a Zlatý úsvit získali 15, respektíve 10 percent. To je tiež dramatické. Na druhej strane stále hovoríme o menšine. Nie bezvýznamnej, ale predsa len menšine hlasov. V niektorých krajinách sa krajnej pravici až tak nedarilo. Získala menej alebo sa do europarlamentu vôbec nedostala.
Úspech extrémistov však predsa len svedčí o istých pocitoch voličov smerom k Európskej únii.
Nehovoril by som o náraste extrémizmu. Ide oveľa viac o hlasy proti existujúcej politike a súčasným elitám. Je to dominujúci pocit už posledné desaťročie. Na politike nezáleží. Strany sú odtrhnuté od voličov. EÚ je byrokratické monštrum, je príliš elitárska a vzdialená skutočným ľuďom. Opakujú to aj médiá a tieto názory sú už súčasťou spoločnosti.
Vplýva to aj na správanie sa voličov?
Myšlienka, že svojím hlasom podporíte krajne pravicovú stranu, sa už stala úplne legitímnou v mnohých častiach Európy. Už to viac nie je tabu. Niektoré extrémne názory napríklad na imigráciu sa už do istej miery stali súčasťou bežnej politiky. Podporujú ich aj tradičné strany a tiež médiá. Okrem toho je tu myšlienka, ktorá je silne zakorenená, že eurovoľby veľmi nezavážia. Pre ľudí je preto jednoduchšie vybrať si nejakú šokujúcu voľbu. Práve preto, že hlasovanie neberú až tak vážne. Nezabúdajme, že v niektorých krajinách sme videli skutočne mimoriadne nízku účasť.
Akí silní sú teda extrémisti?
V národných voľbách, okrem niekoľkých výnimiek, získavajú krajne pravicové strany menej hlasov. V očiach voličoch je hlasovanie v ich krajine dôležitejšie ako to na európskej úrovni. Zvyknú si teda vyberať, takpovediac zodpovednejšie. Dokonca aj Národný front mal horšie výsledky v národných voľbách a myslím, že to bude platiť aj pre Stranu nezávislosti Spojeného kráľovstva (UKIP).
Ich dosah na európsku politiku však asi nebude úplne bezvýznamný.
Mali by sme sa vystríhať vytvárania príbehov o apokalypse. Sú tu euroskeptické strany a tiež eurofóbne strany. Niektoré predstavujú protest z ľavice, iné z pravice. Sú proti EÚ. Pre časť z nich je hlavná agenda boj proti imigrácii, multikulturalizmu a kozmopolitizmu. Viaceré sú veľmi radikálne, priam rasistické, netolerantné či dokonca neofašistické. Všetky tieto kategória by som však nedával dohromady. V europarlamente nebudú sedieť spolu. Ani sa nebudú úplne znášať medzi sebou.
Akým spôsobom by sa k nim mala Európa postaviť?
EÚ prechádza krízou stredného veku, hospodárskymi problémami. Momentálne nemá žiadnu víziu, ktorá by inšpirovala ľudí. Únia sa potrebuje naučiť žiť s kritikmi a oveľa lepšie reagovať na požiadavky voličov. Musí sa vymaniť z úlohy manažéra zlyhaní a finančnej katastrofy. Tradičné strany by sa mali postaviť proti extrémizmu, aj keby ich to stálo nejaké hlasy. Európske voľby vlády pridlho používali ako figový list vlastných chýb a problémov. Únia potrebuje oveľa inteligentnejší kritický pohľad, nie taký, ktorého sme svedkami teraz.