Aké sú zámery energetickej politiky Moskvy?
Rusko chce zničiť solidaritu EÚ s Ukrajinou a zároveň vyvinúť tlak na úniu, aby zrušila alebo aspoň zmäkčila sankcie. Zameriava sa preto na malé členské štáty EÚ, ktoré sú priamo zapojené do reverzného toku plynu na Ukrajinu. Platí to však aj o spoločnostiach väčších krajín únie, ktoré sú čoraz viac znepokojené správaním Gazpromu.
Dokáže Gazprom obhájiť svoje kroky?
Opiera sa o chabý právny argument. Aby sme to chápali, treba rozlišovať medzi miestom odovzdania plynu a klauzulou o cieľovej stanici. Miesto odovzdania je tam, kde surovina od Gazpromu prechádza do rúk zákazníka EÚ. V prípade plynu určeného pre Slovensko sú to Veľké Kapušany, ale pri väčšine objemu tečúceho do únie je to Baumgarten v Rakúsku alebo Waidhaus v Nemecku. Znamená to, že bez reverzného toku z Rakúska na Slovensko a ďalej na Ukrajinu iba objemy dodané Slovensku (a Česku) sa môžu použiť pre Ukrajinu. A to sa vzťahuje len vtedy, ak nie je klauzula o cieľovej stanici v slovenských a českých kontraktoch. Podľa EÚ takéto klauzuly nie sú platné, ale podľa Ruska ich treba vyňať zo zmluvy, ak majú byť nulitné.
Rusko teda určite porušuje svoje záväzky?
Aj keby Gazprom mal uvedenú klauzulu v kontrakte, pochybujem, že mu to umožňuje automaticky znížiť objem dodávok, čo je porušením zmluvy. Bolo by to dosť zvláštne. Nazdávam sa, že Rusko by malo rokovať a až potom ísť k arbitráži. Objemy dodávok plynu jednoducho nesmie obmedzovať. Ruské kroky sú vydieraním, ktoré sa skrýva za právnu rétoriku na slabých základoch.
Čo môže robiť Slovensko?
Problémom je aktuálna výmena Európskej komisie, takže by som si vybral bilaterálnu cestu a išiel do Berlína, kde by som poukázal na obavy. Veď je to záležitosť európskej solidarity a Nemecko má tiež záujem na reverznom toku plynu. Slovensko sa nachádza v nepríjemnej situácii a o spomínanej solidarite nemôžu byť pochybnosti. V každom prípade Slovensko je dobre vybavené spôsobilosťou reverzného toku z Nemecka, pričom nemecké zásobníky plynu sú takmer úplne naplnené.