Bývalý český predseda vlády a neskorší prezident to vyhlásil v Českej televízii vo formáte venovanom 25. výročiu zamatovej revolúcie. Z rozpadu krajiny podľa neho nakoniec viac profitovalo Slovensko.
K rozpadu federácie došlo po dlhých sporoch štátnikov, ktorí vstúpili do dejín okrem iného aj s „Pomlčkovou vojnou“ o názov štátu. Česká a Slovenská federatívna republika (ČSFR) sa rozpadla pokojne, a aj keď sa historici stále sporia, či to bolo správne, je toto rozdelenie stále aktuálnym príkladom priateľského rozchodu dvoch krajín pre viacero súčasných štátov.
Mimoriadnu úlohu v rozvode zohrali vtedajší premiéri Václav Klaus (ODS) a Vladimír Mečiar (VPN). Prvý menovaný však odmieta, že by sa o koniec federácie usiloval. „Každý vie, že ja som nebol žiadnym bojovníkom za rozdelenie Československa. Ale keď som videl výsledky volieb a keď som videl, že už neexistuje na Slovensku jediný politik, s kým by bolo možné rokovať o racionálnom udržaní spoločného štátu, potom som si povedal, tak buď spoločný štát, alebo sa rozdeľme. Slovensko bolo za to ‚alebo‘,“ opísal svoj vtedajší postoj.
„Rozvádzať“ sa začalo v Brne
Finálne rokovania o rozdelení Československa viedli Václav Klaus (ODS) a Vladimír Mečiar (VPN) počas augusta v brnenskej vile Tugendhat. Povestné sa stali fotografie z mnohohodinových debát v jej záhrade, zmluvu o rozdelení štátu potom podpísali za okrúhlym stolom v interiéroch vily.
„Na stretnutie do Brna som išiel s nádejou, že sa predsa len dohodneme na udržaní štátu, pretože som pána Mečiara nedémonizoval, vedel som, že je racionálny politik,“ povedal Václav Klaus na adresu vtedajšieho slovenského premiéra, ktorého považuje za politika par excellence.
„Mečiar bol homo politicus, politik do špiku kostí. Stopercentne držal slovo a druhá vec bola, že citlivo vnímal nálady v spoločnosti“, takže keby vraj prieskum verejnej mienky vtedy ukázal, že slovenská verejnosť chce federáciu zachovať, Mečiar by sa tomu podľa Klausa podriadil.
Práve rokovanie v záhrade vily Tugendhat Klausovi ale ukázalo, že rozdelenie bude potrebné. „Vnútorne som tam zistil, že môžem hovoriť ‚do duba‘, ale že nemám ďalší argument, ktorý by umožnil hľadať iné racionálne riešenie,“ konštatuje Klaus a dodáva, že v Brne sa vraj rozhodol aj Mečiar a poňal rozdelenie štátu ako cieľ, za ktorým bolo treba tvrdo ísť. Napriek tomu ale podľa Klausa patril v slovenskej delegácii medzi stredových politikov a proti radikálnym zástancom rozchodu bol ako „baránok“.
Z rozpadu vraj viac profituje Slovensko
Na rozpade federácie Česi slovami bývalého prezidenta „nijako mimoriadne nestratili, ale určite na tom viac profitovalo Slovensko. Dnes tiež prežíva rýchlejší ekonomický rast než česká ekonomika“, dodal.
Klaus s Mečiarom bývajú kritizovaní za to, že rozpad Československa chceli a dohodli sa na ňom ešte predtým, keď sa začali oficiálne rokovania vládnych delegácií. Klaus ale v Českej televízii upozornil, že mal aj osobný vzťah k Slovensku a rozpad si apriórne neprial.
„Narodil som sa v roku 1941, kedy žiadne Československo nebolo, vtedy bol protektorát Čechy a Morava, a v momente, kedy vznikol protektorát, sa od nás Slovensko okamžite odtrhlo a vytvorilo samostatný Slovenský štát. A napriek tomu som sa cítil ako Čechoslovák a všetci vedia, že manželka je Slovenka, takže nebol som nijako šťastný z rozdelenia,“ zdôraznil.
Presvedčenie o nutnosti rozpadu federácie v ňom vraj dozrievalo postupne: „Viac a viac som dospieval k záveru, že Slovensko jednoducho chcelo byť samé, využilo akúkoľvek príležitosť, aby bolo samé,“ čo bolo podľa Klausa spôsobené dlhoročnou ambíciou po samostatnosti.
„Rok 1939 bol jednou ukážkou, rok 1968 druhou ukážkou, ďalšou ukážkou bola slávna ‚Pomlčková vojna‘. V čase, keď sme nadšene riešili ekonomické a politické problémy, Slovensko riešilo otázku, či v názve Československej federatívnej republiky má byť slovo Československo, alebo či tam má byť pomlčka,“ pripomenul rivalitu, ktorou sa vyhrocovali nahromadené spory predstaviteľov oboch národov.
To, že Česi a Slováci vytvorili v roku 1918 spoločný štát, bola podľa Václava Klausa skôr historická náhoda, pretože im to historické podmienky po prvej svetovej vojne umožnili.