Blogerka a výskumníčka má iránsko-kanadské občianstvo a zaoberá sa témou prieniku technológií a ľudských práv. Rozhovor s ňou vznikol na Globálnej konferencii o kyberpriestore v holandskom Haagu.
Do akej miery sa môžu Iránci vyjadrovať na internete? Môžu napísať, že sa im nepáči prezident Hasan Rúhání či ajatolláh Chameneí?
Ako to už často býva, sloboda vyjadrovania je založená na tom, či zostanete slobodný aj po svojom vyjadrení. V Iráne však existuje určitá možnosť kritiky takmer čohokoľvek. Negatívne vyjadrovanie sa na adresu vlády alebo prezidenta je vo všeobecnosti akceptované. Existuje však aj červená čiara.
Čo to je?
Kritika najvyššieho duchovného vodcu ajatolláha Chameneího je neprípustná. Vo väzení v Iráne sedí viacero blogerov. Za mreže sa dostali práve preto, že sa vysmievali z Chameneího alebo ho kritizovali. Takže, keď úrady zistia, že niečo také robíte, skončíte vo väzení. Len nedávno Iránske revolučné gardy spustili operáciu Pavúk. Je to program, ktorý má kontrolovať sociálne médiá. Gardy tvrdia, že odhaľujú nemorálne a korupčné správanie sa. Nevieme ešte presne, čo program dokáže, ale krátko na to, čo ho spustili, zatkli viacero aktivistov.
Veľa sa hovorí o tom, že Čína pomáha Iránu s vytvorením systému cenzúry a kontroly internetu. Ako tesne spolupracujú Teherán a Peking v tejto oblasti?
Vieme, že čínska firma Huawei pomáhala Iránu so sledovacími technológiami. Samozrejme, nie je jediná. Mnoho firiem sa do toho zapojilo. Aj zo Západu. Ako Nokia či Siemens. A v Iráne v tejto oblasti pribúda čoraz viac domácich hráčov.
Ako menia sociálne médiá Irán?
Sociálne médiá menia každú spoločnosť. Týka sa to aj Iránu. Veľa sa v roku 2009 hovorilo o twitterovej revolúcii. Bolo to však úplne prehnané. Samozrejme, že sociálne médiá ponúkajú možnosť väčšieho zapojenia sa do verejnej debaty. Je však trocha zveličené tvrdiť, že by boli akýmsi revolučným nástrojom. Pravda, zmenili spôsoby, ako sa dajú získať informácie z Iránu. Môžete na Facebooku či Twitteri sledovať mnohých ľudí, ktorí sa vyjadrujú. Práve to sa ukázalo v roku 2009. Prostredníctvom sociálnych médií sme lepšie chápali, čo sa deje v Iráne, aj keď sme tam priamo neboli.
Boli ste v poslednom čase v Iráne?
Naposledy v rokoch 2009 a 2010. Začala som byť veľmi aktívna v oblasti ľudských práv a do Iránu som prestala chodiť.
Prečo? Mohlo by to byť nebezpečné?
Mnoho ľudí mi odporučilo, že s mojou súčasnou prácou by návšteva Iránu mohla byť trochu riskantná. Nie že by to bolo úplne nebezpečné. Len nechcem, aby mi to zasiahlo do života. Nemám chuť, aby ma niekto zablokoval v Iráne a nemohla som pokračovať v tom, čo robím. V žití svojho liberálneho života. Neskrývam, čo robím. Preto by pre úrady bolo ľahké na mňa niečo nájsť, keby chceli.
Z akého dôvodu sa zaujímate o ľudské práva?
Presúvala som sa medzi Kanadou a Iránom celý môj život. Som občianka oboch štátov a som veľmi silno nadviazaná na moje obe identity. Prácu na poli ľudských práv vnímam ako možnosť zmeniť veci, ktoré nefungujú tak, ako by mali. Ja si môžem dovoliť necestovať do Iránu a zároveň hovoriť o tom, čo sa deje. Nie je však dôvod, aby som kritizovala iných, že to nerobia. Najmä tých, čo sú v Iráne. Každý robí vlastné rozhodnutia.
Čo by sa v Iráne muselo zmeniť, aby ste ho znova navštívili?
Nevyhnutne nehovorím o zmene režimu. Niektorí ľudia dávajú do pozornosti, že prostredie v Iráne je liberálnejšie, ako bolo v minulosti. Dôvodom je, že k moci sa dostal umiernený prezident Rúhání. On nariadil pracovnej skupine, aby preskúmala práva Iráncov žijúcich mimo krajiny. Mala to byť iniciatíva, ktorá by ich povzbudila, aby sa vrátili. V podstate sa môžete spýtať, či je návrat žiaduci, či je to bezpečné. Akoby som povedala: Dobrý deň, možno som urobila niečo zlé, a možno nie. Je to veľmi zábavné. Vlani v lete som sa na iniciatívu pozerala. Videla som viac ako sto žiadostí, ale odpovede neprichádzali.
Ste súčasťou projektu Iran Voices (Iránske hlasy). Čoho sa týka?
Snažíme sa poukazovať na príbehy z iránskych médií a predstaviť ich svetu. Sústredíme sa na rôzne provincie. Hovoríme o bežných ľudských životoch, ľudských právach, politike. Ide nám o prístup k informáciám. Nemá to nejaký politický nádych. Zatiaľ sme nemali problémy s úradmi. Stránka nie je blokovaná v Iráne a dúfam, že ani nebude.
Ako vnímate úlohu žien v iránskej spoločnosti?
Keby som bola v Iráne, pravdepodobne by som ako žena mala celkom spokojný život. Sloboda však má hranice. Nosenie hidžábu je povinné. To nie je sloboda. Momentálne Irán uviedol, že bude mať prvú ženu od roku 1979, ktorá povedie diplomatickú misiu krajiny. Marzieh Afkhamová je hovorkyňa ministerstva zahraničných vecí a má dostať post vo východnej Ázii. Reakcie na to sú, že je to skvelá správa. A symbolicky je to naozaj úžasné. Ale akú bude mať agendu, čo bude robiť? Hoci bude veľvyslankyňou, stále musí požiadať manžela, aby mohla odcestovať.
Irán je v centre pozornosti aj pre rokovania o jadrovom programe. Nedávno sa zrodila rámcová dohoda. Ako to vnímajú Iránci?
Nemôžem hovoriť za všetkých, ale vo všeobecnosti sa Iránci z toho radujú. Chcú byť súčasťou globálneho systému, ktorý prináša ekonomické príležitosti. Milujem Irán a bola by som rada, keby krajina mala šancu zlepšiť svoju hospodársku situáciu. Z krajiny by odchádzalo menej vzdelaných ľudí. Zároveň som však opatrná a skeptická. V Iráne aj v USA je mnoho ľudí, ktorí dohodu odmietajú. Prívržencov tvrdej línie nájdete v oboch krajinách. A sú tu aj politické záujmy krajín ako Saudská Arábia či Izrael.