Čím je pre vás 9. máj?
Je to najväčší sviatok, deň mieru. Prirodzene, oslavujem aj víťazstvo, veď sme po ňom nesmierne túžili. Ale predovšetkým je to sviatok konca vojny, keď sa ľudia prestali zabíjať. To, že zvíťazíme, sme vedeli od roku 1944, keď bolo oslobodený celý Sovietsky zväz. Víťazstvo sme spontánne oslávili 2. mája, keď padol Berlín a v Moskve sa po odvolaní nočného zatemnenia po rokoch rozžiarili svetlom okná i ulice. Ale ten výbuch eufórie v prvý deň mieru bol ešte oveľa silnejší. Bol to najšťastnejší deň v mojom dlhom živote, lebo vtedy som bola šťastná nielen ja, ale úplne všetci. Nie každej generácii je dané okúsiť taký okamih.
Ako sa začal ten deň?
Bola som v maturitnom ročníku a 9. mája sme mali mať písomku z matematiky. Do noci som sa na ňu pripravovala. A nadránom ma mama budí: „Ľudočka, vstávaj! Vojna sa skončila!“ Hlásili to v rádiu. Prijímače všetkým skonfiškovali už na začiatku vojny. Mali sme však rozhlas po drôte, taký čierny reproduktor, čo visel na stene. Mama ho v očakávaní radostnej správy ani v noci nevypínala. Rýchlo som sa obliekla a vybehla von.
Čo sa tam dialo?
Ulice boli plné. Nik doma neobsedel. Všetci sa smiali, spievali, objímali známych i neznámych. Červené námestie zaplavili väčšie davy ako pri organizovaných sprievodoch. Ľudia sa tlačili aj pred americkým veľvyslanectvom. Američania boli naši spojenci, bojovali na druhom fronte, posielali nám vojenskú techniku i potraviny. Ich diplomati, viacerí v uniformách, stáli na balkóne a mávali nám. Potom sa otvorila brána a ľudí ponúkli šampanským. Tí, ktorým sa ušlo, si pripili s Američanmi a poháre šmarili o zem. Američania, ktorí dovtedy nepoznali ruský zvyk od radosti rozbíjať čaše, si ho ihneď so smiechom osvojili. Keď som sa večer vracala domov – naboso, topánky v rukách – stretla som uplakanú ženu. „Čo sa deje? V takýto deň sa treba radovať,“ prihovorila som sa jej. A ona vraví: „Radujem sa, ale sama. Muž a traja synovia…“ Tak sme sa objali a radovali sa s očami plnými sĺz. Mne sa tiež otec nevrátil z vojny.
Čo sa s ním stalo?
Pri postupe smerom k Leningradu jeho armáda padla do obkľúčenia a najvyšší veliteľ Josif Stalin ju odpísal. Rozhodol, že nijaké posily ani zásoby nedostane. Keď vojakom došla munícia, bezbranní a zmučení hladom čakali na svoj osud v lese. Najskôr ich Nemci ostreľovali, potom im už bolo ľúto míňať patróny. Jednoducho les podpálili a celá armáda zhorela. Zo štyristotisíc vojakov sa z obkľúčenia dostali iba dvanásti.
Takmer polovica Rusov, dvojnásobne viac ako pred pár rokmi, je podľa čerstvého prieskumu presvedčená, že veľké ľudské obete z čias Stalinovho režimu, z vojny i z rokov teroru, možno ospravedlniť vtedajšími veľkými cieľmi krajiny. Čo si o tom myslíte?
Je to výsledok nehoráznej propagandy, ktorá úspešne ohlupuje ľudí. Masám vtĺkajú do hláv mýtus o Stalinových zásluhách so zámerom, aby uctievali nie tie milióny ľudí, ktoré pre krajinu obetovali všetko, čo mali, ale vodcov. Sovietsky zväz pritom zvíťazil nie vďaka Stalinovi, ale napriek jeho chybám, omylom a krutosti.
Na uctenie si pamiatky padlých ste v otvorenom liste vyzvali prezidenta Putina. Odpovedal vám?
Odpoveď mi neprišla, dostala som iba hromadný list, ktorý rozosielali pamätníkom vojny. V ňom prezident sľubuje, že sa nikdy nezabudne na obete a útrapy miliónov prostých ľudí. Či však splní, o čo som ho žiadala, a počas slávnostnej prehliadky dá pokyn, aby celá krajina minútou ticha vzdala hold padlým, to neviem. Chvíľa ticha je viac ako tanky. Želala by som si, aby zbrane aspoň na chvíľu prerušili svoje ohlušujúce rinčanie a dali priestor mĺkvej spomienke. Aby hviezdou slávnosti nebola vojenská technika, ale ľudia. Obávam sa však, že to bude naopak.
Prečo?
Aby sme ukázali, akí sme silní a strašní a akou je Rusko veľkou mocnosťou. Ja tiež považujem našu krajinu za veľkú, ale nechcem, aby sa nás báli. Chcem, aby si nás vážili za náš prínos pre ľudstvo – pri vybojovaní víťazstva pred 70 rokmi, aj pre bohatú kultúru a vedu. Keby sme na to boli hrdí bez potreby niekoho strašiť, dočkali by sme sa vo svete väčšej úcty i vďaky.
Ako ľudia v Rusku vnímajú, že na rozdiel od minulých okrúhlych výročí teraz na Červenom námestí nebudú prezidenti a premiéri niekdajších západných spojencov?
Je to smutné, že neprídu. Pretože to bolo spoločné víťazstvo. My sme priniesli najviac obetí, ale nezastupiteľný podiel mali aj Američania, Briti, Francúzi, Poliaci… Žiaľ, politická realita je dnes taká, že Rusko si svojím postupom voči Ukrajine mnohých znepriatelilo. Je mi to ľúto, ale rozumiem tomu. Ale či to chápe väčšina mojich spoluobčanov, o tom mám pochybnosti. Najmä keď ich celoštátne televízne stanice, ktoré namiesto informácií a osvety šíria dezinformácie a tmárstvo, ohlupujú propagandou, že Západ nás chce ponížiť, uprieť nám naše zásluhy na víťazstve.
Ako budete oslavovať vy?
Pozriem si prehliadku, ale nie kvôli tankom, raketám a lietadlám, na tie nie som zvedavá. To, čo ma zaujíma, príde až na záver, keď Moskvou prepochoduje Nesmrteľný pluk. Je to taká ľudová tradícia, že v tento deň sa schádzajú potomkovia tých, čo sa nevrátili z vojny. Tento rok portrét môjho otca ponesie v sprievode môj vnuk a otcov pravnuk Iľja. Potom doma privítam svojich blízkych, budeme oslavovať a spomínať.
Pripnete si aj čierno-oranžovú georgievskú stuhu?
Nikdy som ju nenosila a ani nebudem. Je to hlúposť. Tá stuha bola súčasťou vyznamenania, ktoré udeľovalo vojakom cárske Rusko v prvej svetovej vojne. V druhej vojne ju vôbec nebolo nikde vidieť. Iba v posledných rokoch sa z nej snažia umelo vyrobiť akýsi posvätný symbol. Navyše ho spájajú s povstalcami na východe Ukrajiny, aby sa vyvolal dojem, že bojujú proti fašistom. Ale akí že sú Ukrajinci fašisti?! To je len výplod našej propagandy. Ukrajinci pri porážke fašizmu nepriniesli o nič menšie obete ako Rusi.