„Rozšírenie vojenských aktivít zo strany Ruska na východe Ukrajiny bolo obrovskou chybou a Kremeľ nevie, ako sa z tejto situácie dostať,“ tvrdí Kažocinš. Rozhovor s ním vznikol pre projekt Defence Matters, na ktorom sa podieľa aj denník Pravda.
Projekt Defence Matters vznikol v spolupráci s európskymi médiami OnAlert (Grécko), Foreign Policy (Rumunsko), LETA News Agency (Lotyšsko)
Je momentálne politika pobaltských štátov založená na princípe: Ak chcete žiť v mieri, pripravujte sa na vojnu?
Je to správny postreh. Či sú tieto prípravy dostatočné, je však iná otázka. USA, hlavný spojenec pobaltských krajín, míňajú na obranu 3,6 percenta hrubého domáceho produktu (HDP). Lotyšsko sa len pomaly blíži k dvom percentám. Americkí voliči by radi vedeli, prečo nás majú chrániť, keď sa nevieme dopracovať ani na úroveň dvoch percent. Je to pre nás morálne nevyhnutné. Samozrejme, peniaze na obranu je tiež potrebné používať efektívne.
Reaguje Pobaltie v súlade s tým, čo znamenajú ruské hrozby?
Sami sa nedokážeme brániť. Je to lekcia z rokoch 1939 a 1949, keď Lotyšsko vynakladalo na obranu 27 percent HDP. Krajina mala množstvo vojakov a zálohy, ale museli sme sa vzdať Sovietskemu zväzu. Kolektívna obrana je to najlepšie, čo máme k dispozícii a momentálne sa cítime v bezpečí. Musíme však naďalej investovať aj do vlastných obranných kapacít.
Rád by som pripomenul, že Rusko vo viacerých prípadoch počas vojenských cvičení rozvíjalo scenár invázie do Pobaltia.
Je tu však aj politická rovina. Ruskými úradmi kontrolovaná mediálna propaganda namierená proti Pobaltiu sa snaží obyvateľom a našim spojencom nahovoriť, že región nie je možné ochrániť. Tiež, že sa skôr či neskôr aj tak dostane späť do ruskej sféry vplyvu. A že článok 5 NATO o kolektívnej obrane nebude fungovať. Naši strategickí spojenci ako Spojené štáty a Nemecko však jednoznačne dali najavo, že nedovolia útok na Pobaltie.
Je Pobaltie vôbec schopné vyriešiť bezpečnostné problémy bez zapojenia sa Ameriky?
USA sú veľmi vážnym podporovateľom pobaltských štátov aj západnej Európy. Preto je ruská zahraničná politika a propaganda zameraná proti Spojeným štátom. Ďalším jej cieľom je rozdeliť východnú a západnú Európu. A Rusko sa potom tiež snaží oddeliť Západ od krajín ako Brazília, Čína, India a Južná Afrika. Zahraničná politika Moskvy v týchto štátov je veľmi odlišná ako tá smerom k Západu. Ukázalo sa to aj na tom, že lídri spomenutých štátov prišli 9. mája do Moskvy. Väčšina západných politikov sa tomu vyhla.
Nakoľko by bola ruská armáda schopná ohroziť pobaltský región?
Od vojny v Gruzínsku v roku 2008 sa ruské ozbrojené sily vo viacerých oblastiach zlepšili. Modernizačný proces sa zrýchlil. Okupácia Krymu bola príkladom vojenskej operácie, ktorú uskutočnili dobre trénované a vysoko disciplinované jednotky. Počas vojenskej prehliadky 9. mája sme videli, ako pokračuje modernizácia výzbroje. Veľká časť vojakov slúžiacich v ruských ozbrojených silách je však stále na úrovni tých, čo boli v sovietskej armáde.
Okupácia Krymu sa podarila dokonale. Preto si Rusi mysleli, že rovnako jednoducho to pôjde aj na východnej Ukrajine. Narazili však na tvrdší odpor od Ukrajincov, ako očakávali. Takže, ak by chcela Moskva pokračovať v útoku, musela by otvorene vyslať svoje regulárne jednotky. To by automaticky znamenalo nové sankcie zo Západu. Lenže ruský prezident Vladimir Putin si vypestoval imidž, ktorý mu nedovoľuje cúvnuť.
Kým je Rusko zaneprázdnené na Ukrajine, je teda možné, že nepredstavuje priamu hrozbu pre Pobaltie?
V tejto chvíli nie je priamou hrozbou. Musíme však brať do úvahy, že Putin nemá riešenia na ekonomické problémy. Hoci vyhlásil, že o niekoľko rokov bude všetko v poriadku, ruské finančné rezervy môžu vyschnúť. Nie je to len problém západných sankcií a nižších cien ropy. Ruská ekonomika nebola 35 rokov diverzifikovaná a obyvatelia to začínajú cítiť. Pobaltie sa preto nemôže cíti úplne bezpečne.
Ak sa ruská ekonomika položí a nebude schopná konkurovať Západu, Moskve zostane už len jedna karta. Ňou sú v súčasnosti modernizované ozbrojené sily. Preto Rusko investuje obrovské prostriedky do svojej armády, pričom by sa viac malo starať o oblasti zdravotníctva či vzdelávania. Keby Moskva mala pocit, že sa jej všetko rozpadá, mohla by sa pokúsiť „zlomiť“ NATO cez Pobaltie. Rád by som pripomenul, že Rusko vo viacerých prípadoch počas vojenských cvičení rozvíjalo scenár invázie do Pobaltia.
Stavila by Moskva všetko na jednu kartu?
Som presvedčený, že v prípade ruskej agresie by NATO reagovalo. USA je najväčším členom Severoatlantickej aliancie a disponuje najmenej polovicou jej kapacít. Amerika sa jasne vyjadrila, že bude brániť Pobaltie. Bol by to skúšobný test pre Spojené štáty. Nie preto, že by bolo Pobaltie výnimočne dôležité pre Ameriku.
Pre zahraničnú politiku USA je podstatnejšia sféra vplyvu USA v Pacifiku. Japonsko, Taiwan, Južná Kórea či Filipíny veľmi pozorne sledujú kroky Ameriky. Keby USA neboli schopné splniť svoje sľuby európskym partnerom, najmä ak hovoríme o článku 5, čo by mohli spomenuté ázijské krajiny očakávať smerom k sebe? V prípade, že Spojené štáty nepodporia spojencov, keď by to potrebovali, viedlo by to k úplnému kolapsu americkej zahraničnej politiky. Nielen v Európe, ale aj na celom svete.
Celý rozhovor (v angličtine) si prečítajte na www.defencematters.org