„Urobím to aj za cenu pokuty či iného trestu,“ tvrdí šéf nakladateľstva BVD Svatopluk Štefl, podľa ktorého sa verejnosť má právo dozvedieť, že komunistický funkcionár a jeden z najväčších potentátov bývalého režimu bol vlastizradca, ktorý, okrem iného, v roku 1968 vopred vedel o chystanej invázii vojsk Varšavskej zmluvy do vtedajšieho Československa.
O zákaze predávať knihu Až po mé smrti rozhodol v utorok pražský Vrchný súd. Vyhovel tak žiadosti dvoch Biľakových detí, syna Dmitrija a dcéry Nadeždy, podľa ktorých Štefl na knihu nevlastní autorské práva. Ten však tvrdí opak a chce podať dovolanie na Najvyšší súd. Podľa neho je historické svedectvo diela dôležitejšieako „žabomyšie vojny“ s dedičmi.
Sporná knižka vyšla už vlani v súlade s názvom krátko po Biľakovom skone a rýchlo sa predalo všetkých tritisíc výtlačkov. Vydavateľstvo potom urobilo dotlač. Vtedy však Biľakovi potomkovia požiadali súd o vydanie predbežného opatrenia, ktoré malo ďalšiu distribúciu knihy zakázať. Ten im vyhovel. Nakladateľstvo BVD sa vzápätí obrátilo na pražský Vrchný súd, ktorý zruba rok s prípadom nepohol. Nedávno preto začalo knihu opäť predávať. „Robíme to takmer pouličným spôsobom,“ popisuje vydavateľ a pripúšťa, že teraz, keď aj odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového, to bude ešte ťažšie.
Štefl sa po roku 1989 snažil vydať najmä pamäti troch najvyšších potentátov porazeného režimu: Gustáva Husáka, Lubomíra Štrougala a Vasila Biľaka. Husák však čoskoro zomrel, Štrougal ponuku vytrvalo odmietal a podobne spočiatku aj Biľak, ktorého vydavateľ„lámal“ v rokoch 1992 až 1997.
„V podstate mi v tom čase išlo o oficiálne vydanie Biľakovej knihy Míľniky môjho života, ktorá vyšla v roku 1991 bez autorovho súhlasu. Chcel som však, aby v novej knihe isté skutočnosti spresnil a dopovedal,“ spomína vydavateľ. Napokon dosiahol, že Biľak k pôvodnému dielu dopísal sedem dodatkov, z historického hľadiska zásadných. „Priznal napríklad, že 14. augusta 1968 sa v maďarskom Komárome stretol so sovietskymi súdruhmi, ktorí ho informovali o príprave invázie,“ hovorí Štefl.
Ako tvrdí, súhlas vydať knihu od autora dostal, ale s podmienkou, že tak urobí až po jeho smrti. Dôvody konania Biľakových potomkov vidí dva. „Prvým môžu byť peniaze. So synom Dmitrijom som sa však v čase, keď už bol Biľak mŕtvy, no dedičské konanie sa ešte neskončilo, dvakrát stretol a ponúkol mu osem percent z každého predaného výtlačku,“ povedal. Za reálnejší preto považuje druhý možný dôvod, že Biľakove deti nechcú, aby sa na ich otca hľadelo ako na zločinca. „Tu nejde o občianskoprávny spor, ale o to, aby sa utajila pravda o Biľakovej role v augustových udalostiach. Pritom to bol vlastizradca najhrubšieho zrna. Bál sa ho aj Husák, ktorého v časoch normalizácie doslova držal v šachu,“ zdôrazňuje Štefl.
Pravda v súvislosti s kauzou chcela osloviť aj druhú stranu. Spojila sa však len z Biľakovým zaťom, manželom Nadeždy Jozefom Ševcom, ktorý však telefón ihneď zložil s odkazom, že je v zahraničí. Nedostupný bol aj právny zástupca potomkov Petr Maršálek.
Kto bol Vasil Biľak
Významný komunistický politik ČSSR. Z vyučeného krajčíra sa postupne stal členom Slovenskej národnej rady, poslancom Národného aj Federálneho zhromaždenia. Stranícky to dotiahol až na člena predsedníctva ÚV KSČ, tajomníka pre otázky zahraničnej politiky a ideológie. Počas Pražskej jari patril k najkonzervatívnejšiemu krídlu v KSČ, tvrdo odmietal reformné snahy Alexandra Dubčeka. Mal zohrať veľkú úlohu pri pozvaní vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Po roku 1989 nebol za svoje činy súdený. Zomrel ako 96–ročný vo februári 2014.