V posledných týždňoch sa o to usiluje susedné Turecko, ktoré útočí nielen na „svojich“ Kurdov na juhovýchode krajiny, ale aj na kurdské základne na severe Iraku.
Pritom po zatknutí Abduláha Öcalana, lídra Kurdskej strany pracujúcich (PKK), a po procese, ktorý sa začal v roku 2012 a skončil sa podpisom dohody o prímerí, bol v tomto smere pokoj nielen v Turecku.
Dnes je prímerie minulosťou a Ankara rozpútala proti Kurdom štvanicu. A to napriek tomu, že ide o jednu z mála síl, ktoré doteraz úspešne čelia pokračujúcej expanzii radikálov z IŠ.
Výsledkom hlavne tureckých leteckých úderov v posledných týždňoch sú stovky zabitých irackých Kurdov. Na vraždenie reagujú na druhej strane množiacimi sa útokmi členov PKK na policajné aj iné turecké objekty. Najnovšie už aj na zahraničné diplomatické misie.
Ankara to pochopiteľne prezentuje ako prejav terorizmu. Kurdi tak vlastne skočili do pasce nastrčenej tureckým prezidentom Recepom Erdoganom, ktorého ruský politológ Sergej Birjukov charakterizoval ako šachového „veľmajstra“.
Napríklad aj preto, lebo po tom, čo Turecko začalo v júli kampaň proti radikálom z Islamského štátu, vstúpilo do bojov v Sýrii a začalo útočiť proti PKK, narástla podpora Strany spravodlivosti a rozvoja (AKP) založenej práve Erdoganom.
Dokonca tak, že by mohla znova vytvoriť vládu jednej strany, o čo tureckému prezidentovi ide v prvom rade v rámci snahy dosiahnuť plnú kontrolu nad vnútropolitickou situáciou.
Smerom k tureckému snu
V hre je však oveľa viac. Konkrétne Erdoganov návrat k vytvoreniu tzv. nového Turecka a možno i Osmanskej ríše. Samozrejme, v novej podobe. Aktuálne sa to stalo po tom, čo Ankara zmenila zahraničnopolitickú orientáciu po neúspešných pokusoch začleniť sa do Európskej únie.
V tejto súvislosti napísali turecké noviny Radikal, že tentoraz ide o „turecký sen“, ktorý má Ankara dosiahnuť s pomocou západných spojencov vedených USA. A tu kdesi treba hľadať aj príčinu americkej „nevšímavosti“ k zabíjaniu Kurdov, ktorých Washington vyzbrojoval proti radikálom z IŠ. Práve tu spočíva dôvod najnovšej angažovanosti Erdogana zapojiť sa do „arabskej jari“.
Teda do zmien, po ktorých Blízky a Stredný východ už nikdy nebude ako predtým. Ešte v roku 2009 o tom sníval aj prezident USA George Bush mladší.
Globálny geopolitický pluralizmus
Podľa politológa Birjukova je Turecko vtiahnuté do zápasu hneď niekoľkých krajín medzi sebou, ako je napríklad Sýria, Irán, Saudská Arábia či Irak alebo Jemen.
„Všetko to pripomína geopolitický pluralizmus, o ktorom už písal Zbigniew Brzezinski,“ pripomína politológ v denníku Izvestija. Podľa neho prezident Erdogan rozohral hru naraz na niekoľkých scénach. Vo vnútornej politike, spolu s premiérom Ahmetom Davutogluom sa usiluje ochrániť krajinu od vonkajšieho vplyvu a zároveň zväčšuje „okno“ zahraničnopolitických možností Turecka.
„Erdogan ešte ako premiér zrevidoval tureckú zahraničnú politiku, keď odmietol bezvýhradne nasledovať USA a upustil aj od tesných kontaktov s Izraelom. Vzťahy s inými krajinami, ako je Čína, USA alebo Rusko, využíva v záujme naplnenia vlastných plánov,“ dodáva ruský politológ Birjukov.
Zatiaľ Kurdi, nielen v Iraku, sú iba výhodným pešiakom v spomínanom gambite „veľmajstra“ Erdogana. Aj dnes opäť, aspoň zatiaľ, ťahajú za kratší koniec. Napomáha tomu aj postoj predstaviteľov Paríža, Londýna a Berlína, ktorí národu dlhoročných štvancov pomáhajú podľa svojich politicko-strategických zámerov, a nie na základe humanitárnych úvah a v záujme spravodlivého riešenia osudu Kurdov