Utečeneckým táborom v rakúskom Nickelsdorfe prechádzajú v týchto dňoch tisícky migrantov. Od víkendu tu však zostávajú iba niekoľko hodín. Tábor sa zmenil na prestupnú stanicu. Od soboty Nickelsdorf čelí veľkému prílevu migrantov po tom, čo sa výrazne zhoršila situácia v Chorvátsku a Maďarsku.
Ešte minulý týždeň mal tábor svojich stálych obyvateľov. Dobrovoľníci pre nich pripravovali jedlo a nápoje, do vzorných radov ukladali topánky aj škatule s oblečením. Teraz ich vystriedali policajti a vojaci. Masu utečencov rozdeľujú na menšie skupiny, ktoré vlakmi a autobusmi posielajú do ďalších miest, kde ich čaká dočasné ubytovanie.
„Od pondelkového rána do obeda prešlo táborom už asi tritisíc utečencov. Okolo obeda očakávame ďalší vlak s asi tisíckou migrantov. V sobotu ich tu bolo približne 10 500 a v nedeľu asi 10 700. Prichádzajú najmä z maďarsko-chorvátskych hraníc,“ opísal v pondelok situáciu policajný hovorca Burgenlandu Helmut Marban.
Mladí vojaci s rúškami na tvárach vedú skupinu utečencov, ktorú oddelili od ostatných, a sprevádzajú ju k autobusom. Tie stoja vo vyčlenenom priestore na okraji tábora. Pomedzi detský plač, šušťanie plastových obalov a vravu zaznievajú ich pokyny. Asi tridsiatich ľudí usmerňujú v angličtine. Pre núdzové prípady vedľa nich kráča aj tlmočník. Niekedy sa na tlmočenie podujme niektorý z utečencov.
Aby mohli prejsť, snažia sa vojaci aspoň najväčšie kopy odpadkov odhrnúť nohami. Utečenci trpezlivo, krok za krokom kráčajú za vojakmi. Pred nimi sa však posúva rovnako veľká skupina. Keď sa k nej priblížia, zaznie hlasné: „Sit down!“ Pre istotu vojaci pridajú aj posunky ukazujúce na zem. Prví migranti však už stihli informáciu posunúť až na koniec radu.
Muži aj ženy s malými deťmi na rukách si sadajú medzi plastové fľaše, deky či odhodené kusy oblečenia. Na zaradenie do skupiny a pomalý presun k autobusom čaká aj štyridsaťdvaročný Sultán s manželkou a dvoma dcérami. V Nickelsdorfe sú asi dve hodiny. „Bývali sme v Sýrii päť a pol roka. Stále sme si hovorili, ešte to vydržíme, možno na budúci rok sa to skončí. Ale teraz sa to už naozaj nedalo vydržať. Situácia sa stala neúnosnou hlavne pre moju rodinu,“ vysvetľuje.
Medzitým sa viacero čakajúcich začalo dvíhať a zbierať tašky. Sultán spozornel, niečo sa deje. Dievčatká si pripravili vrece s hračkami. Po pár sekundách však zistil, že jeho miesto nikto neohrozuje, a pokračuje v rozprávaní. „Manželka išla do obchodu. Vybuchla tam bomba, našťastie ju niekto strhol na zem. Nemohol som inak,“ dodal so smútkom v hlase.
Miestom na oddych a čakanie sa stali hnedé deky z humanitárnej pomoci. Väčšina na nich posedáva alebo ich má prehodené cez plecia. Jednu si priamo vedľa radu, pod nohami davu, rozložila čerstvá mamička. Dojčiť musí aj na úteku. Napriek tomu, že ich je veľmi veľa, sú utečenci väčšinou pokojní.
Vedia, že už sa dostali ďaleko a pokiaľ budú trpezliví, znovu sa o niečo priblížia svojmu cieľu. Zopár roztržiek policajti zvládajú bez väčších problémov. Väčšinou sa chce niekto dostať do druhej skupiny za zvyškom rodiny alebo byť v skoršom autobuse. Na presun migrantov dohliada asi osemdesiat policajtov a stovka vojakov.
„Snažíme sa toľko utečencov, koľko je možné, previezť na miesto ich ďalšieho ubytovania. Išiel špeciálny vlak do Viedne. Asi 400 ľudí sme poslali autobusmi do Horného Rakúska. Cez víkend cestovali utečenci aj do Grazu. Ide teda o viacero destinácií v celom Rakúsku,“ uzavrel Marban. Väčšina čakajúcich migrantov má rovnaký cieľ ako všetci ostatní. Chcú sa dostať do Nemecka.
Pribúdajú aj nové cieľové krajiny. „Ešte presne neviem, kde by som chcel zostať. Uvažujem o Nemecku, ale chcel by som ísť aj do Švédska. Vo Švédsku žije môj strýko, možno pôjdem za ním,“ vysvetľuje Ali z Iránu. Vedľa neho sediaci Azad s rodinou by chcel ísť do Holandska. „To je podľa nás bezpečná krajina,“ hovorí.
Pri policajných zátarasách, ktoré obkolesujú autobusy, sa priechod zužuje. Vojaci rozdelia ľudí na niekoľko dvojradov. Utečenci naposledy vstávajú zo zeme, aby prešli úzkou medzerou medzi zátarasami k autobusom. Na začiatok radu však medzitým pribudli ďalší.