Rovnako ako v júnových riadnych parlamentných voľbách, ale aj v nedeľných predčasných zohrá kľúčovú rolu najpočetnejšia etnická menšina a postoj väčšinového obyvateľstva k nej.
Výsledky tureckých volieb sa vo svete očakávajú s mimoriadnym napätím. Ankara je pre Západ dôležitým i keď ťažko vypočítateľným partnerom v snahe zastaviť vojnový rozvrat v susednej Sýrii a Iraku aj následný prílev utečencov z krízovej oblasti do Európy.
Hlavná pozornosť sa sústreďuje na Ľudovú demokratickú stranu (HDP), ktorá zastupuje záujmy pätnásťmiliónovej kurdskej menšiny. Zoskupenie vedené charizmatickým mladým lídrom Selahattinom Demirtasom koncom jari prekvapujúco prekročilo vysoký, desaťpercentný prah pre vstup do zákonodarného zboru.
Stranu spravodlivosti a rozvoja (AKP) prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana tým po trinástich rokoch pripravila o možnosť samostatného vládnutia. Ak by ho neprekonala, jej prepadnuté hlasy by sa prerozdelili a najsilnejšia AKP, ktorá by získala najviac pridaných mandátov, by si v parlamente zachovala absolútnu väčšinu.
Pre Erdogana to bol tvrdý úder. Zakladateľ konzervatívnej strany s islamistickými koreňmi si vlani z premiérskeho kresla presadol do prezidentského s predstavou, že si dodatočne presadí ústavné posilnenie kompetencií hlavy štátu.
Napokon sa mu však nielenže rozplynul sen o „sultánskych právomociach“, ktoré za zamýšľanou premenou parlamentnej republiky na prezidentskú videla opozícia, ale jeho strana vedená premiérom Ahmetom Davutogluom nemala dosť mandátov ani na zostavenie novej jednofarebnej vlády.
Davutogluove pokusy o vytvorenie koalície so sekulárnymi sociálnodemokratickými republikánmi (CHP) či s nacionalistami zo Strany národnej akcie (MHP) Erdogan všemožne podkopával, až napokon v auguste vypísal predčasné voľby. Krátko pred začatím volebnej kampane Erdogan rozhodol o spustení kampane vojenskej.
Po krvavom atentáte v blízkosti sýrskych hraníc nariadil letecké údery nielen proti teroristickému Islamskému štátu, ktorý sa k júlovému bombovému útoku na prokurdských aktivistov prihlásil, ale aj proti radikálom zo Strany kurdských pracujúcich (PKK). Znamenalo to koniec prímeria, ktoré medzi PKK a tureckými bezpečnostnými zložkami trvalo od roku 2012.
Foto: SITA/AP
Nálety na kurdské pozície v Iraku, ale aj vnútri tureckého územia, si odvtedy podľa Ankary vyžiadali životy asi dvetisíc bojovníkov PKK. Pri útokoch kurdských radikálov na druhej strane zahynulo 150 tureckých vojakov a policajtov.
Erdogan odmietol aj ponuku na obnovenie prímeria, ktorým PKK tento mesiac reagovalo na bombové atentáty v Ankare, spáchané s najväčšou pravdepodobnosťou Islamským štátom, ktoré si vyžiadali smrť vyše stovky demonštrantov za mier. „Budeme pokračovať v boji nielen kým teroristi zložia zbrane, ale kým ich pochovajú do betónu a opustia krajinu,“ odkázal prezident.
Tieň obnovenia vojny s PKK, ktorá si od osemdesiatych rokov minulého storočia vyžiadala vyše 40-tisíc obetí, naplno doľahol na volebnú kampaň. Vládna propaganda prokurdskú HDP obviňuje zo spojenectva s teroristami, čím podkopáva jej ťažko vybudovaný obraz strany mieru a porozumenia.
Provládne médiá stále pripomínajú, že Demirtasov brat bojuje v radoch PKK, a umiernenému lídrovi na vyjadrenie postoja nedávajú priestor. „Kurdskú mládež nikdy nepodnecujeme k násiliu a vojne,“ bránil sa na jednom predvolebnom mítingu Demirtas. „Kým sme tu my, zbrane nie sú potrebné,“ citovala ho agentúra Bloomberg.
Prieskumy naznačujú, že vládna propaganda čiastočne zaberá, preferencie HDP totiž klesli oproti jej júnovému 13-percentnému volebnému zisku. Podľa analytikov prokurdská strana môže prísť o časť svojich nekurdských voličov. Práve oni boli pritom tajomstvom jej úspechu.
„Demirtas vystupoval nie ako etnický kurdský politik, ale ako politik Tureckej republiky. Keď aj hovoril o kurdskej otázke, tak len v podobe mierových posolstiev,“ povedala pre Pravdu istanbulská politologička slovenského pôvodu Sylvia Tiryaki, podľa ktorej HDP svojou kampaňou za práva žien a všetkých menšín vrátane sexuálnych na svoju stranu získala mnohých liberálov a zástupcov rozličných etník a náboženských vyznaní.
Vládnej AKP, naopak, voliči postupne pribúdajú. „Krv tečie Tureckom a Erdogan so svojou vládou sa pokúša profitovať z vyostreného napätia, keď núti krajinu vybrať si medzi chaosom a nastolením poriadku,“ povedal pre agentúru AFP proopozičný komentátor Kadri Gusel.
Či využívanie kurdskej karty zaberie dostatočne na to, aby Erdoganova strana získala späť stratenú absolútnu parlamentnú väčšinu, na to volební experti nemajú jednoznačnú odpoveď. „Pre všetkých by bolo veľkým prekvapením, keby AKP získala v nadchádzajúcich voľbách väčšinu,“ povedal pre Pravdu Özgür Ünlühisarcikli, analytik z ankarskej pobočky German Marshall Fund.
„V prípade, že AKP nezíska väčšinu, na koaličné rokovania sa jej ponúkne CHP. Prezident Erdogan, aj keď z toho nebude veľmi šťastný, by sa mal zachovať ústretovo, lebo jeho tábor môže stratiť trpezlivosť, ak sa koaličná vláda nezrodí a krajina bude musieť ísť tretí raz voliť,“ domnieva sa Ünlühisarcikli.
Naopak, grécky expert na Turecko Dimitris Tsarouhas nevylučuje možnosť, že Erdoganova strana bude môcť po voľbách opäť vládnuť sama. „Šance AKP na výrazné víťazstvo a vládu jednej strany sú pomerne vysoké, ako ukazujú posledné prieskumy,“ povedal pre Pravdu „Súčasne sa zdá, že aj prokurdská HDP znova prekročí desaťpercentný parlamentný prah,“ dodal.