Odkaz, ktorým dal Erdogan voličom na výber: „Ja alebo chaos“, zabral. Strana, ktorej vedenie vlani, po presadnutí si do kresla hlavy štátu, formálne odovzdal spolu s premiérskym úradom svojmu dlhoročnému pobočníkovi Ahmetovi Davutogluovi (59), získala bezmála polovicu hlasov a v parlamente bude mať absolútnu väčšinu.
„Národná vôľa sa prejavila v prospech stability,“ privítal Erdogan návrat k jednofarebnej vláde konzervatívcov s islamistickými koreňmi, ktorých v roku 2002 tento populárny bývalý starosta Istanbulu priviedol k moci. „Buďme ako jeden, buďme bratia a všetci spolu buďme Tureckom,“ citovala prezidenta agentúra Reuters.
Stabilita a jednota sú presne to, čo si väčšina voličov želá. Paradoxne ich očakávajú od štátnika, ktorý podľa jeho kritikov vo volebnom medziobdobí v záujme upevnenia vlastnej moci neváhal rozkolísať krajinu a prehĺbiť zákopy medzi väčšinovým národom a najpočetnejšou etnickou menšinou. Obavy, že Erdoganovi ide len o „sultánske právomoci“, zostali tentoraz bokom. Zatienilo ich obnovenie bojov so separatistickou Stranou kurdských pracujúcich (PKK), séria krvavých teroristických útokov Islamského štátu a hospodárske dôsledky narastajúcej politickej neistoty, prejavujúce sa spomalením rastu ekonomiky a výrazným oslabením tureckej meny.
„Ľudia od Erdogana, Davutoglua a AKP neočakávajú nič viac, len nech vládnu a pohnú krajinou vpred, aby rástla ekonomika, vznikali pracovné príležitosti a aby sa skončili boje s PKK,“ hovorí pre Pravdu nezávislý turecký analytik Barin Kayaoglu. „Žiaľ, pri tom poslednom nie som veľký optimista. Väčšina ľudí sa zrejme nazdáva, že problém PKK a Kurdov sa dá vyriešiť iba vojenskou cestou,“ dodáva.
Národná vôľa sa prejavila v prospech stability. Buďme ako jeden, buďme bratia a všetci spolu buďme Tureckom.Recep Tayyip Erdogan, turecký prezident
O nevyhnutnosti vojenskej porážky PKK hovorí aj Erdogan, ktorý po troch rokoch zmrazil mierové vyjednávanie s kurdskými povstalcami. Ukončenie prímeria Turecku pripomenulo najkrvavejšie časy konfliktu, ktorý si za desaťročia vyžiadal vyše 40-tisíc životov. Len za posledné mesiace k nim podľa oficiálnej bilancie Ankary pribudlo vyše 150 tureckých policajtov i vojakov a asi 2 000 bojovníkov PKK.
Takýto vývoj sa nemohol neprejaviť na zmenách voličských preferencií, myslí si Toni Alaranta, expert na Turecko z Fínskeho inštitútu pre medzinárodné vzťahy. „AKP posilnili predovšetkým voliči nacionalistickej strany MHP, ktorým sa páčil tvrdý postup vlády voči PKK. Na druhej strane aj niektorí konzervatívni Kurdi v obave z rastúceho násilia prešli od umiernenej prokurdskej strany HDP k podpore AKP. V tomto zmysle bola taktika Erdogana na vytvorenie ,riadeného chaosu' veľmi úspešná,“ povedal pre Pravdu Alaranta. Na otázku, či to, že Erdoganova strana už dosiahla svoj politický cieľ, môže predznamenať obnovenie mierových vyjednávaní s PKK, podľa fínskeho experta neexistuje jednoznačná odpoveď: „Voliči vládnej strany teraz očakávajú protichodné veci: tureckí nacionalisti rátajú s pokračujúcim pevným postojom voči PKK, kým Kurdi si želajú pokoj a návrat k rokovaciemu stolu. Buď jedni, alebo druhí budú sklamaní.“
Návrat Erdoganom založenej strany k absolútnej moci jej tradiční voliči privítali s obrovským nadšením. „Od jasného volebného víťazstva si sľubujú kladný hospodársky vývoj a zachovanie ich teraz už privilegovaného postavenia v spoločnosti – náboženský a konzervatívny životný štýl je novou normou, a títo ľudia si želajú, aby to pokračovalo. Ich želanie bude vypočuté, pretože AKP chce nastoliť islamskú konzervatívnu spoločnosť, ktorú nebudú môcť spochybniť liberálne a sekulárne postoje,“ predpovedá Alaranta, podľa ktorého veľká časť voličov by privítala aj to, aby bol Erdogan povýšený na „superprezidenta“. „AKP to rozhodne bude pretláčať buď tým, alebo iným spôsobom,“ myslí si fínsky expert.
Hoci AKP si oproti júnu výrazne posilnila pozície, na premenu Turecka z parlamentnej na prezidentskú republiku stále nemá dostatočne silný mandát. Napriek tomu premiér Davutoglu už vo volebnú noc potvrdil, že strana sa nevzdá úsilia o zmenu ústavy. O podporu požiadal opozičné strany. Keďže tie už od jari viedli kampaň pod heslom, že treba odmietnuť diktátorské ambície Erdogana, ich obrat by bol bez straty tváre ťažko predstaviteľný. Niektorí analytici si však dokážu predstaviť, že tých zopár poslancov, ktorí AKP chýbajú k vypísaniu referenda o posilnení prezidentských právomocí, by k nej mohli prebehnúť napríklad od nacionalistov, frustrovaných volebným neúspechom.
Erdogan je podľa komentátora anglojazyčného denníka Daily News Mehmeta Yilmaza najväčším volebným víťazom, aj keď formálne už AKP nevedie. „Aj keď zatiaľ nebol schopný zabezpečiť si prezidentský systém, formu vlády však nepísane pretransformoval na poloprezidentskú,“ napísal. „Hoci voľby oficiálne vyhral Davutoglu, bude musieť stráviť, že si iba zachová svoj doterajší štatút podriadeného premiéra,“ predpovedá Yilmaz.
Či sa posilnením Erdogana a jeho strany Turecko dočká väčšej stability, tým si analytici nie sú istí. „Ďalšie smerovanie Turecka nevidím ružovo,“ pripúšťa Kayaoglu, podľa ktorého tí, čo hlasovali za stabilitu, sa môžu dočkať sklamania: „AKP zasiala semená súčasného chaosu nie za päťmesačné medziobdobie, ale za posledných päť až šesť rokov. Takže moja osobná predpoveď je, že vývoj sa v najbližších štyroch rokoch v Turecku neobráti k lepšiemu.“
Pesimistom je aj Alaranta. „Tí, ktorí nehlasovali za AKP, sú frustrovaní viac než kedykoľvek predtým. Stabilita je veľmi umelá,“ usudzuje expert.