Francúzsky premiér Manuel Valls po teroristických útokoch v Bruseli povedal, že sme vo vojne. Nie je to prvý raz, čo také slová zazneli. S kým sme však vo vojne?
Vallsova reakcia nie je náhodná. To isté povedal prezident François Hollande po útokoch v Paríži 13. novembra 2015. Francúzsko a Belgicko sú prostredníctvom teroristických útokov veľmi silno prepojené. Ak to hovorí Valls, je to znak, že by krajiny mali ešte výraznejšie spolupracovať. Viacerí útočníci z 13. novembra strávili istý čas v Belgicku. Minulý týždeň zadržaný Salah Abdeslam sa skrýval v bruselskej štvrti Molenbeek. Francúzsko a Belgicko sú si blízke v tom, ako ich zasiahol terorizmus. Obe majú aj problém s radikalizáciou svojich obyvateľov.
Keď chcete preniknúť k radikálnym skupinám, tak ich môžete posunúť k tomu, že sa o niečo pokúsia.
Funguje však spolupráca medzi Parížom a Bruselom v boji proti terorizmu?
Sú v nej problémy. Ale funguje. Na belgickej strane sú problémy, čo sa týka spravodajských služieb, keďže tie majú viaceré úrovne. Jedna organizácia hovorí po francúzsky. Druhá po flámsky. A ešte existuje tajná služba pre Brusel. Každá organizácia má takpovediac označené svoje teritórium. Sťažuje to spoluprácu. Určite existuje aj istá úroveň nedôvery. Po útokoch z 13. novembra sa Abdeslam dostal z Francúzska do Belgicka. Nechytili ho štyri mesiace, čo je trocha problematické pre spoluprácu Paríža a Bruselu. Ak však ideme za niektoré verejné vyhlásenia, je to iné. Svedčí o tom to, že počas záťahu na Abdeslama boli na mieste aj francúzski justiční predstavitelia. Preto by som spoluprácu tajných služieb až tak veľmi nekritizoval. Obe strany veľmi dobre vedia, že hrozba, ktorej čelia, nepozná hranice, minimálne nepozná hranice medzi Francúzskom a Belgickom. Je v ich záujme, aby spolupracovali, aby dokázali stabilizovať situáciu.
Abdeslama chytili až po štyroch mesiacoch. Musel mať okolo seba sieť ľudí, ktorí mu pomáhali. Znamená to, že stále máme problém pochopiť fenomén terorizmu a radikalizácie európskych občanov? Učíme sa dostatočne rýchlo, ako sa dostať ku skupinám, aké mohli pomáhať aj Abdeslamovi?
Samozrejme, tento domáci terorizmus nie je nič nové, ani naša snaha o jeho pochopenie. Otázka je, ako ďaleko sme v tom, aby sme takýmto útokom zabránili. Pri radikalizácii však nehovoríme len o ľuďoch, ktorí možno žijú do istej miery mimo väčšinovej spoločnosti. Neraz hovoríme o teroristoch, ktorí pochádzajú zo strednej triedy a boli dobre integrovaní do sociálnych a vzdelávacích štruktúr. Preto sa snažíme pochopiť, prečo u nich došlo k radikalizácii. Je mimoriadne náročné preniknúť k jadru. Vyžadovalo by si to zásadné prostriedky. Aj sledovanie veľkej časti populácie. Nemôžeme tieto prostriedky len tak jednoducho použiť. Keď chcete preniknúť k radikálnym skupinám, tak ich môžete posunúť k tomu, že sa o niečo pokúsia. Je možné, že to bolo tak aj v tom prípade. Skupina blízka Abdeslamovi si azda myslela, že keď ho chytili, začne hovoriť. A že ich prezradí. Preto sa odhodlali k veľkému útoku krátko po Abdeslamovom zatknutí. Je teda rozdiel medzi tým, čo musíme proti radikalizácii urobiť, a medzi tým, aký to bude mať dosah. Bezpečnostné zložky vedia, že nedokážu zabrániť všetkému. Ale francúzske ministerstvo vnútra zároveň nedávno povedalo, že predišlo niekoľkým útokom.
Keď sa vrátime k Abdeslamovej sieti v Molenbeeku…
Je to určite veľký problém. Ale je potrebné povedať aj to, a hovorím to na obranu našich bezpečnostných zložiek, že sieť okolo neho sa sťahovala. Určite mal ľudí, ktorí ho ochraňovali, nevyzerá to však tak, že ich bolo príliš veľa. Nehovorím, samozrejme, o tých, čo ho mohli len tak zazrieť na ulici. Takže dianie v Molenbeeku je problém. Ale určite by som nehádzal všetkých tamojších obyvateľov do jedného koša. Bolo by to nesprávne a kontraproduktívne.
Po vlaňajších útokoch na magazín Charlie Hebdo, po masakre v Paríži v novembri mnoho politikov varovalo, že ďalšie veľké atentáty sú len otázkou času. Je teda načase si povedať, že minimálne v západnej Európe sa teroristické útoky stali bežnou súčasťou života?
Dalo by sa to povedať už po Charlie Hebdo či po Paríži, či už v roku 2012, keď Mohammed Merah zabil troch vojakov a štyroch ľudí v židovskej škole v Toulouse. Už vtedy sa to začalo. S touto situáciou sa musíme vyrovnať a bojovať s ňou. Ale zároveň zachovať si úroveň slobôd, neprekročiť istú mieru sledovania občanov štátom. Ukázalo sa to aj vtedy, keď vo Francúzsku narazili zákony obmedzujúce súkromie na odpor. Čo teda znamená, že je to bežné? Nechcem povedať, že by sme si na to mali zvyknúť. Musíme si povedať, že riešime boj s novou generáciou radikálnych islamistov. Francúzsko to identifikovalo a potrebná je spolupráca. Aj ju ešte viac posunúť na európsku úroveň.