Uspokojil vás rozsudok?
Pre nás je dôležité, že sa v rozsudku hovorí o tom, že je to trest za genocídu. Nehovorím, že nie je dôležité, koľko rokov dostal, ale prvoradé bolo, aby bol odsúdený za genocídu.
Prečo?
Lebo ju popierajú. Falzifikujú minulosť. Zločincov vydávajú za hrdinov. Milorad Dodik (súčasný prezident bosnianskych Srbov) len pár dní pred vynesením haagskeho rozsudku slávnostne otvoril študentský internát pomenovaný po vojnovom zločincovi Karadžičovi.
Ponižujú pozostalých po obetiach genocídy, zľahčujú spáchané zločiny a znižujú počty povraždených. Aj preto nebudem mať pokoja, kým nenájdem čo len jednu kostičku môjho syna, hoci len malíček, aby som ho mohla pochovať. Keď nebude mať svoj označený hrob, časom poprú nielen to, že ho zabili, ale že som ho vôbec mala.
Karadžič sa chce odvolať. V záverečnej reči odmietol svoju vinu, tvrdil, že nerobil etnické čistky, že si želal len „homogenizáciu územia“…
Áno, on to popiera. Klame, klame, klame, s nádejou, že napokon to vyznie ako pravda.
Povedal tiež, že zločiny nepáchali vojaci Republiky srbskej (jeden z dvoch útvarov, na ktoré je Bosna a Hercegovina rozdelená – pozn. red.), ale paravojenské jednotky a nezodpovední jednotlivci.
Môže hovoriť, čo chce, my vieme, ako to bolo. Boli sme pri tom. My, čo sme to prežili, sme videli, ako srbskí vojaci odvádzali mužov, z ktorých potom nik neprežil. (V srebrenickej masakre v júli 1995 prišlo o život odhadovaných 8-tisíc bosnianskych mužov a chlapcov, pozostatky mnohých z nich sa dodnes nenašli, asi 30-tisíc žien a detí vojaci deportovali – pozn. red.)
Karadžič bol psychiater, básnik, ako mohol viesť režim, čo sa dopustil zločinov proti ľudskosti a genocídy?
Dal sa na politiku a chcel vytvoriť štát, kde by neboli Bosniaci a Chorváti, aby tieto etnicky vyčistené územia mohol v budúcnosti pripojiť k Srbsku.
Veliteľ armády bosnianskych Srbov Ratko Mladič, ktorého v Haagu súdia oddelene, odmietol svedčiť na Karadžičovom procese. Nebolo by bývalo lepšie, keby ich súdili spoločne, v jednom procese, kde by sa výraznejšie odhalila ich spoločná účasť na organizovaní a uskutočňovaní zločinnej politiky?
Určite mali obaja kľúčovú úlohu v tom, čo sa dialo. Oni vydávali príkazy a rozkazy na akcie, ktoré vyústili do zločinov, do genocídy. Nie je však podstatné, či ich súdia osve, alebo spoločne, dôležité je, aby súd dospel k tomu, že spáchali genocídu. Oni sú hlavní vinníci. Keď ich oboch odsúdia za genocídu, dúfame, že to ukáže aj na zločinný spôsob zrodu Republiky srbskej.
Čo hovoríte na to, že Karadžič sa pred súdom bránil aj tým, že mal dohodu s americkým vyjednávačom Richardom Holbrookom, ktorý mu vraj sľúbil imunitu?
Holbrook už zomrel, o tom, či ponúkal nejaké záruky Karadžičovi, už nič nepovie. A nie je to ani dôležité. Pre páchateľov vojnových zločinov aj tak neplatí nijaká imunita.
Ako ste prišli o svojich najbližších?
Syn Nino bol rádioamatér a spolu s ďalšími priateľmi boli vtedy jediným našim spojením so svetom. Veď Srebrenica bola ako obliehaný tábor. Nemali sme elektrinu, vodu, nič. Štyridsaťtisíc ľudí bolo odrezaných od sveta, ani vtáčik od nás alebo k nám neprenikol.
Nino vyslal do éteru poslednú správu zo Srebrenice. Na mesto sa valí veľká vojenská sila, keď nám nik nepomôže, bude to náš koniec, zanikneme, volal do sveta. Bolo to večer 10. júla 1995. Potom bol medzi mužmi, ktorí sa pokúsili dostať z obkľúčenia cez lesy. Zlikvidovali ich.
A manžel?
Vzhľadom na to, že ešte pred vojnou mu museli vyoperovať jednu obličku, bol chorý, nebol schopný ísť s tými, ktorí sa vydali na cestu z obkľúčenia cez lesy. Preto sme spoločne išli do Potočarov v nádeji, že nás zachráni holandský prápor síl OSN.
Po tom, čo sa začali deportácie, Mladičovi vojaci najprv oddeľovali ženy od mužov. Hovorila som im, že manžel je chorý, musíme byť spolu. Vojak ma však zrazil pažbou na zem. Nás ženy nahnali do autobusov, chlapov zhromaždili pri "bielom dome“, ako sme tej stavbe hovorili, odkiaľ ich odvážali nákladnými autami.
Bolo ich tam asi 2 000. Vtedy som ho videla naposledy živého, potom už iba jeho pozostatky, ktoré identifikovali v jednom z hromadných hrobov.
Po synovi pátrate už vyše dvadsať rokov. Našli ste aspoň nejakú stopu?
Mám iba útržky z rozprávania ľudí. Vybrala som sa do hory, na miesta, kde ho videli raneného. Bolo tam mínové pole. Varovali ma, chceli mi brániť, ale mne už bolo všetko jedno. Naučila som sa rozoznávať míny a opatrne prehrabávať hlinu. Pred šiestimi rokmi som tak našla lebku.
Priniesla som ju do nášho združenia a potom sme ju dali na identifikáciu podľa DNA. Ukázalo sa, že patrila nie Ninovi, ale synovi jednej ženy od nás. Našla som aj veľa iných strašných vecí, oblečenie, detskú topánočku, kosti z hrobov, ktoré vyhodili do vzduchu. Je to hrôza, ani sa to nedá slovami opísať.
Generál Mladič má údajne podlomené zdravie. Čo ak zomrie pred vynesením rozsudku?
Želám mu pevné zdravie, aby sa mohol zodpovedať pred tribunálom, brániť sa, ako vie, a aby bol riadne odsúdený. Neželám mu, aby dopadol ako Slobodan Miloševič (šéf belehradského režimu súdený v Haagu za vojnové zločiny), ktorý sa rozsudku nedožil.
Dočkajú sa ženy zo Srebrenice spravodlivosti?
Úplnej spravodlivosti sa nedočkáme, vieme to. Moje dieťa mi nikto nemôže vrátiť, ani manžela. A nikomu z nás, ktorým povraždili najbližších. Chceme aspoň kúsok spravodlivosti a tú získame iba tak, ak odsúdia páchateľov genocídy.