Výsledok referenda o vystúpení Británie z Európskej únie mnohých prekvapil. S akými pocitmi ste ho prijali vy?
Musím povedať, že som túto katastrofu tušil od momentu, keď premiér David Cameron prisľúbil referendum svojim konzervatívcom pred pár rokmi. Do Británie som cestoval pomerne často a protieurópske nálady bolo cítiť všade. Navyše ich podporovala neuveriteľne agresívna a často úplne lživá propaganda v populárnych denníkoch, na ktorú nikto z britskej vlády nereagoval. Nezmyslom typu, že zakážeme Britom piť čaj, lebo zregulujeme čajníky, či prikážeme britským farmárom, aby dávali kravám plienky, dostávali punc vierohodnosti. Ak by Cameron vystupoval počas posledných dvoch rokov, ako vystupoval počas kampane, žiadny brexit by sme dnes neriešili. Treba teda povedať, že nejde o krátkodobú záležitosť, ale naozaj dlhý, niekoľkogeneračný proces mediálneho skresľovania faktov, na ktoré nikto z príslušných politických špičiek nereagoval. Faktom je, že dlhé roky protieurópskeho masírovania sa nepodarilo zvrátiť pár týždňami kampane.
Samotné vystúpenie Británie z EÚ znamená dlhší proces. Ako je únia na takúto situáciu pripravená, ktoré kroky budú nasledovať?
Ide o bezprecedentný proces. Po prvýkrát krajina vystupuje z EÚ, a pritom ide o člena G7 (sedmička ekonomicky najrozvinutejších krajín sveta, pozn. red.). Na túto skutočnosť okamžite zareagovali finančné trhy a viaceré banky sú pod tlakom. V piatok ráno po referende britské finančné trhy stratili väčší objem peňazí, ako bol ich celkový príspevok do EÚ za 40 rokov. Len to zdôrazňuje nutnosť rýchleho a profesionálneho zvládnutia odchodu Británie z únie. My v EÚ sme pripravení začať rokovať okamžite na základe článku 50 Lisabonskej zmluvy. Bez ohľadu na to, či bude diskusia dokončená, tak Británia prestáva byť členskou krajinou dva roky od spustenia tejto procedúry. Taká bola aj dohoda s Cameronom. Teraz sme prekvapení, že celý chaos a nestabilita má pokračovať až do zvolenia nového lídra konzervatívcov niekedy v októbri. Británia začala hrať o čas, lebo na rokovania nebola pripravená. Neverím, že nám ekonomická situácia umožní tento luxus, a dúfam, že aj britskí partneri pochopia, že konať treba rýchlo. A po tejto zmluve bude potrebné dojednať ďalšiu o vzťahoch medzi EÚ a Veľkou Britániou ako treťou krajinou. Tam sa budú lámať najťažšie otázky ako účasť na spoločnom trhu. Či pôjde o typ Nórska, Švajčiarska, alebo niečo iné. Pripomeniem len, že Nóri prispievajú do EÚ v prepočte na obyvateľov viac ako Británia v súčasnosti na chod EÚ.
Čo bude teraz s úniou? Neohrozí jej stabilitu odchod takého silného člena?
Do veľkej miery to bude závisieť od procesu, ktorý sa začal. Dokážeme sa rozísť transparentne a kultivovane, tak, aby sme si udržali priestor na spoluprácu nového charakteru? Z ekonomického pohľadu musíme urobiť maximum pre stabilitu európskeho hospodárstva, finančného a bankového sektora. Z politického hľadiska ide o veľké oslabenie. EÚ je vo svete považovaná za najdokonalejšiu formu integrácie krajín a za ukážkový nástroj na udržanie mieru na kontinente, kde zúril vojnový konflikt každých pár desaťročí. Ak taká krajina ako Británia z neho vystúpi, okolitý svet to vníma ako oslabenie a krízu. Preto bude teraz veľmi dôležité, ako dvadsaťsedmička dokáže stabilizovať situáciu a predstaviť víziu, ako budeme pokračovať v tejto zostave.
Dá sa proces ešte zvrátiť?
Videl som, že v priebehu pár hodín podpísalo petíciu viac ako dva miliónov Britov. Počul som ako mnohí, čo hlasovali za odchod, teraz ľutujú a hovoria, že neboli dobre informovaní. V tom majú určite pravdu. Bol som prekvapený, keď internetový vyhľadávač Google v piatok oznámil, že najvyhľadávanejším slovným spojením po ukončení hlasovania bolo heslo Čo to vlastne je tá EÚ… Neverím však, že proces sa dá zvrátiť. Išlo by len o predlžovanie nestability a neistoty. Možno o generáciu neskôr. Ale pokúšali sa o to aj Nóri, a nevyšlo to.
Má únia záujem o prípadné členstvo Škótska a Severného Írska, ako dlho by trval taký proces?
Momentálne ide o britskú vnútropolitickú záležitosť Británie. Musia si tieto otázky vydiskutovať medzi sebou. Faktom je, že Škóti aj Severní Íri hlasovali jednoznačne za zotrvanie v únii. Škóti dlhodobo preukazujú záujem o EÚ a ich premiérka uvažuje o opätovnom referende o vystúpení zo Spojeného kráľovstva. Severní Íri zase majú obavy, že by ich od Írska mala deliť hranica, čo by mohlo viesť k smutne známym bezpečnostným napätiam, ktoré sa podarilo upokojiť až spoločným životom v EÚ. Zmluvy hovoria, že každá európska krajina má právo požiadať o vstup do únie a musí splniť predvstupové kritériá. Prístupový proces Slovenska trval vyše desať rokov, turecký niekoľko desaťročí, čiže závisí, ako sú krajiny pripravené. Možno však predpokladať, že v prípade Severného Írska aj Škótska by bol proces rokovaní o členstve v EÚ podstatne rýchlejší.
Neobávate sa ďalšieho trieštenia únie aj v súvislosti s nárastom radikalizmu v národných parlamentoch?
Britské referendum bola veľká voda na mlyn všetkým populistom a euroskeptikom. Stačí sa pozrieť, kto sa z neho najviac tešil. Donald Trump, Marine Le Penová, Geert Wilders či u nás kotlebovci. Preto je veľmi dôležité zvládnuť túto krízu štátnicky, osloviť občanov a presvedčivejšie vysvetľovať, komunikovať a obhajovať výhody únie.
Je potrebné úniu po výsledku referenda reformovať, nastaviť v nej nové vzťahy – a ako?
Určite áno, inak nám hrozia ďalšie „exity“. Musíme nájsť spoločné a účinné odpovede na otázky, ktoré podľa všetkých prieskumov ľudí najviac trápia. Obavy z globalizácie, čiže z toho, že prídem o prácu, lebo moja firma neudrží krok s často neférovou konkurenciou, obavy z nízkeho rastu a dlhodobých úsporných opatrení, ktoré boli prijaté v čase, keď sa zachraňovalo euro a doteraz držia investície v Európe pri zemi. A, samozrejme, obavy spojené s migráciou, ktoré dramaticky polarizovali EÚ a boli hlavným argumentom oponentov únie v britskom referende. Zdôraznil by som však, že musí ísť o spoločné úsilie členských štátov, európskych inštitúcií a serióznych médií. Spoločný úspech musí byť prezentovaný ako skutočne spoločný európsky a nie ako národné víťazstvo. Tvrdé opatrenia musia vysvetľované aj na národnej úrovni, lebo bez súhlasu členských štátov by žiadne z nich nebolo prijaté. Nielen komisári, ale aj ministri musia vysvetliť dôvody a logiku týchto opatrení, lebo k svojim voličom budú mať vždy bližšie ako komisári z Bruselu. Musíme hovoriť viac aj o pozitívach, ktoré únia prináša. Ak by bola EÚ spojená iba s negatívami, nevzniklo by teraz zdesenie z odchodu a okamžité iniciatívy za nové referendum. Zároveň by som navrhoval, aby sme sa vrátili viac ku konsenzuálnejšej politike. V poslednom období bolo prijatých viacero návrhov, ktoré ihneď po predstavení delili EÚ na nové a staré členské krajiny. Nie je to dobré, Európa dnes potrebuje jednotu.
Urobí bruselská byrokracia sebareflexiu?
Bola veľká snaha reagovať na najčastejšie výhrady občanov pri formovaní tejto komisie. Každý jej člen prešiel buď národnými, alebo európskymi voľbami. Predsedu komisie zvolil Európsky parlament po celoeurópskej kampani. Program komisie sa zúžil na nevyhnutných desať priorít a stovky zbytočných regulácií bolo zrušených. Do programu boli zaradené priority ako Energetická únia, za ktorú zodpovedám, a ktorá má takmer 90-percentnú podporu u európskych občanov. Evidentne to však nestačilo, lebo pozitívne veci prekrylo neustále riešenie kríz ako Grécko, migrácia, brexit. Tie ľudí znepokojovali a upevňovali v nich skôr negatívny vzťah k EÚ a pocit, že za toto všetko je zodpovedná EÚ a bruselskí úradníci.
Množstvo úradníkov v Bruseli je však často terčom kritiky.
O počtoch euroúradníkov a ich platoch sa píše veľa. Poviem len, že komisia so svojimi 30-tisíc úradníkmi je len jednou tretinou v porovnaní s Britským úradom práce a dôchodkov, ktorý ma viac ako 90-tisíc ľudí, nehovoriac o aparátoch veľkých členských krajín. V mojej agende vidím, ako nás často obmedzuje, že nemáme dostatok odborníkov na to, aby sme mohli rýchlejšie postupovať. Napríklad na návrh o novom dizajne pre obchodovanie s elektrinou máme len pár ľudí, ktorí musia navrhnúť legislatívu pre 500 miliónov obyvateľov. O jazykovo vybavených odborníkov bojujeme spolu s OSN, OECD či medzinárodnými bankami, ktoré sú oveľa štedrejšie ako EÚ. Navyše vďaka mojej reforme sa počet týchto úradníkov do roku 2020 zníži o päť percent a vďaka úsporným opatreniam sa administratívny rozpočet zníži o šesť miliárd eur. Inštitúcie stoja každého občana menej ako šálka kávy denne.
Ktoré kompetencie by sa mali vrátiť z európskej úrovne k členským krajinám?
Predovšetkým treba povedať, že veľa politikov hovorí na jednej strane o vrátení kompetencií členským krajinám, ale na strane druhej nevedia uviesť ani jeden konkrétny prípad, čoho by sa to malo týkať. Vo všeobecnosti však platí, že na to má každý štát iný názor. Vyspelé krajiny si myslia, že aj to málo, čo spolu robíme v sociálnej oblasti, by sa malo plne vrátiť na národnú úroveň. Nové členské krajiny majú opačný názor. Mnohí kritizujú počet úradníkov, ale zabúdajú, že najväčší počet ľudí v komisii pracuje práve na prekladoch a tlmočení do 24 oficiálnych jazykov, nikto sa toho nechce vzdať, ani to prevziať na národnú úroveň. V oblasti obrany, spoločnej zahraničnej politiky sa skôr hľadajú spôsoby, ako prehĺbiť spoluprácu, takže aj k tejto diskusii treba pristúpiť konštruktívne, triezvo a hľadať konsenzus. Som presvedčený, že komisia urobí maximum pre to, aby sme riešenie, ktoré Európu upevní, našli spoločne.