"Vyzývame na úplné dodržiavanie tureckého ústavného poriadku a právneho štátu,“ vyhlásila aj Federica Mogheriniová, vysoká predstaviteľka EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Zároveň varovala Turecko, že ak po zmarenom pokuse o prevrat obnoví trest smrti, musí zabudnúť na vidinu členstva v únii.
Americký minister zahraničných vecí John Kerry dokonca naznačil, že vývojom v Turecku sa bude vážne zaoberať Severoatlantická aliancia. "NATO si vyžaduje rešpektovanie demokracie a NATO bude veľmi pozorne posudzovať, čo sa deje,“ citoval z tlačovej konferencie s Kerrym v Bruseli internetový denník Euobserver. "Určite podporíme, aby pučistov dostihla spravodlivosť, ale tiež nabádame na opatrnosť, aby sa nezašlo príliš ďaleko,“ uviedol šéf americkej diplomacie.
"Nezachádzal by som však príliš ďaleko v interpretácii týchto slov,“ reagoval pre Pravdu Ian Lesser, expert na zahraničnú politiku z bruselskej pobočky organizácie German Marshall Fund. Okamžite po Kerryho vyjadreniach sa totiž objavili špekulácie, že by NATO mohlo nejakým spôsobom obmedziť členstvo Turecka v aliancii. Nikdy v histórii sa však niečo také nestalo, hoci Turecko, ako člen NATO, prežilo v minulosti niekoľko vojenských prevratov. Aliancia ani nemá žiadny ustálený mechanizmus na zrušenie členstva.
"Je úplne normálne, že sa aliancia zaujíma o veci ako demokracia a civilno-vojenské vzťahy. Partneri sa obávajú toho, čo teraz urobí Turecko. NATO je rado, že puč neuspel. Aliancia však chce, aby sa Ankara zaoberala vzniknutými problémami z politického aj vojenského hľadiska,“ pripomína Lesser.
Začiatok veľkej čistky
Zatiaľ je jedinou reakciou Erdogana to, čomu sa začína hovoriť veľká čistka. Podľa tureckého premiéra Binaliho Yildirima zatkli v krajine od neúspešného piatkového puču už 7 543 ľudí, z toho viac ako šesťtisíc vojakov. O miesta prišli tisíce sudcov, prokurátorov a policajtov. Predseda vlády Yildirim uviedol, že puč má 232 obetí, z toho 208 civilistov.
"Prichádza turecká zima. Je to začiatok veľkej čistky,“ komentoval dianie v Turecku v článku pre stránku War on the Rocks Burak Kadercan, ktorý vyučuje stratégiu na Námornej vojenskej akadémii Spojených štátov.
"Erdogan bol vždy paranoidný. Ale ako sa hovorí, aj keď ste paranoidný, neznamená to, že nemáte nepriateľov,“ uviedol pre Pravdu expert na Turecko David Romano z Missourskej štátnej univerzity. "Keď Erdogan zostane verný svojej povahe, tak puč využije na to, aby ďalej posilnil svoj moc, presadil ústavné zmeny, aby vytvoril prezidentský systém a ďalej obmedzil občianske slobody a demokratickú deľbu moci,“ predpokladá Romano.
Podpredseda Asociácie atlantickej zmluvy Julian Lindley-French si myslí, že okrem Erdogana má turecký puč aj ďalších víťazov. Ale má aj porazených.
"Víťazmi sú ruský prezident Vladimir Putin a teroristická organizácia Islamský štát. Obaja získajú z rozdeleného Turecka, ktoré nebude ukotvené tak jednoznačne na Západe, ako bolo ešte minulý týždeň,“ napísal Lindley-French na svojom blogu. "Porazeným je teda Západ. Je celkom možné, že po minulotýždňových udalostiach už Turecko nebude jeho členom. Minimálne si to bude vyžadovať množstvo trpezlivej a rozumnej diplomacie, aby sa Ankara zostala pozerať smerom na Západ,“ myslí si expert na stratégiu medzinárodných vzťahov.
Za celú situáciu nemôže len Erdogan, experti vinia aj EÚ a NATO
Lindley-French však pripomína, že za situáciu, v ktorej Turecko je, nemôže len Erdogan. "Dlhé roky som mu priznával isté zásluhy. Turecko nie je západoeurópska krajina a nie je jednoduché mu vládnuť. A v každom prípade bola Európa úplne dvojtvárna, keď rokovala s Ankarou,“ pripomína Lindley-French. "EÚ roky predstierala, že Turecku ponúkne členstvo. Ankara sa tvárila, že verí v úniu. Teraz nekompetentné sily v rámci armády pomohli Erdoganovi, aby prekročil hranicu medzi demokraciou a autokraciou, na ktorej stál,“ myslí si odborník.
Aj podľa viacerých expertov je jedným z problémov vzťahov Turecka a Západu to, že Ankare organizácie ako EÚ a NATO venovali pramálo reálnej pozornosti. Keď Erdoganova Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP) vyhrala v roku 2002 voľby, bola napriek islamistickým koreňom vítanou zmenou v rozbúrenom tureckom politickom systéme. No EÚ sa namiesto snahy pritiahnuť Turecko k sebe snažila veľmi rýchlo hľadať najmä dôvody, prečo sa krajina nikdy členom únie stať nemôže.
Ankara sa však pod vedením Erdogana stala zásadným politickým hráčom v regióne, k čomu jej pomohol aj výrazný ekonomický rast. Keď sa v roku 2011 rozpútala občianska vojna v Sýrii, Západ na konflikt nenašiel žiadnu odpoveď a najmä Európa od neho dala takmer úplne ruky preč. Aj to viedlo k tomu, že Erdogan mal v Sýrii voľnú ruku, aby sledoval vlastné záujme. Neochota a nepochopenie konfliktu tiež prispeli k nárastu moci IS a utečeneckej kríze. V týchto oblastiach pritom dnes musí Západ v Ankare hľadať spojencov.
Na Erdoganov režim majú únia, NATO a Amerika len obmedzené páky. Ukážkou toho je aj dohoda o utečencoch s Ankarou. EÚ v nej išla do podmienok, ktoré boli v prvom rade výhodné pre Turecko. Len preto, aby migrantov, o ktorých sa dovtedy starala minimálne, urýchlene zastavila. Turecko neváha Západ ostro kritizovať. Ankara vmietla do tváre USA, že to boli aj oni, čo môžu za puč a žiada vydanie klerika Fethullaha Gülena, ktorý žije v Spojených štátoch a pre Erdogana je nepriateľom číslo jeden.
"Nemá to žiadnu oporu v realite a takéto vyjadrenia nepomáhajú vzťahom,“ pripomína Lesser. "Mám pocit, že Erdogan a AKP to používajú na odvrátenie pozornosti od vecí, ktoré existovali už pred pučom. Ako problém so slobodou médií či ľudskými právami. Reakcia spojencov Ankary na prevrat bola pritom absolútne správna. Puče sú deštruktívne. Lenže partneri majú právo na to, aby kritizovali, čo sa v Turecku deje,“ pripomenul v Lesser.
Čo sa teda v Turecku deje? Opozičné strany a médiá puč odsúdili. Čo ich však čaká? "Puč zlyhal, ale prach sa neusadil,“ reagoval pre Pravdu politický komentátor a bloger Koray Löker.
"Neistotu cítiť každú noc. Stúpenci AKP chodia po mestách, akoby vyhrali majstrovstvá sveta vo futbale. Všade sú turecké vlajky a šťastné tváre. Aj mnoho iných ľudí oslavuje, že puč sa nepodaril. Ale ľudia z AKP obyčajne vykrikujú islamské heslá a imámovia v mešitách zvolávajú ľudí do ulíc, aby podporili vládu a bojovali s neveriacimi,“ tvrdí Löker, podľa ktorého ľudia potlačili puč v mene demokracie. Nie je však jasné, kto má dnes právo byť súčasťou tureckej demokracie a kto o tom rozhodne.