„V roku 1943 násilím odvliekli 16-ročné dievča do Auschwitzu-Birkenau, kde bola svedkom hrôz v tábore smrti. Po vojne prišla do tejto krajiny. Život venovala tomu, aby ľudia vedeli o hrôzach holokaustu. Minulý týždeň mala táto pani 90 rokov. Dnes je tu s nami,“ povedal poslanec Bob Blackman a zaželal jubilantke všetko najlepšie k narodeninám. Zaznel mohutný potlesk všetkých politikov.
Aplauz bol určený Kitty Hartovej-Moxonovej, oslávenkyni, čo sa potom presunula ku kráľovnej Alžbete II., ktorá ju do svojho sídla pozvala na čaj. Nebolo to ich prvé stretnutie, pretože panovníčka udelila v roku 2003 Moxonovej za zásluhy o vzdelávaní o holokauste najvyššie štátne vyznamenanie Rad britského impéria. Žene, ktorá si povedala, že bude upozorňovať na to, do akých obludných rozmerov môže prerásť nenávisť.
Od plávania k hororu
Narodila sa v poľskom meste Bielsko. Mala príjemné detstvo. V lete si užívala hory a v zime lyžovanie. Túžila vyniknúť v športe. Dvanásťročná Kitty Felixová reprezentovala Poľsko na žiackych židovských majstrovstvách v plávaní a vybojovala bronzovú medailu. Bolo to v roku 1939, keď už antisemitizmus vyzeral ako postupujúca rakovina a vznášal sa prízrak vypuknutia druhej svetovej vojny. „Kitty a jej židovské družstvo na pretekoch zahádzali kameňmi,“ napísal denník Guardian.
Keď hitlerovskí vojaci vtrhli do Poľska, jej rodičia utiekli s ňou a so starším bratom smerom na východ. Prišli do mesta Lublin. Neskôr sa cez zamrznutú rieku chceli dostať na sovietske územie, lenže hranice už boli zatvorené a museli sa vrátiť. (Brat, ktorý mal 17 rokov, hneď zamieril preč z Poľska a pridal sa k Červenej armáde, padol počas bitky pri Stalingrade.)
Nacisti nahnali Židov do geta. Malá Kitty v ňom videla prvú vraždu. „Kráčala som ulicou s chlapcom z môjho rodného mesta. Na chodníku sme stretli stráž. Odstúpila som pod odkvap, môj kamarát nie. Nemec vytiahol zbraň a predo mnou ho zastrelil do hlavy,“ opísala ohavnosť nacistov v rozhovore pre denník Daily Mail.
Od nádeje k udaniu
Rodina všemožne hľadala záchranný plán. Otcovi, matke a dcére sa podarilo dostať z geta, tri týždne sa skrývali v lese, kde sa živili zberom plodov a pili dažďovú vodu. Pomoc našli u vikára, ktorý im zaobstaral katolícke krstné listy. Otec ešte podplatil úradníkov, ktorí vystavili ďalšie falošné doklady. Nemali typický židovský výzor, preto dúfali, že zmena totožnosti ich ochráni.
Foto: ARCHÍV
Zároveň verili, že nádej prežiť aspoň pre niekoho z nich môže byť väčšia, ak sa rozdelia. Otec prepašoval Kitty s matkou Lolou do vlaku, ktorý viezol poľských robotníkov do nemeckej fabriky na výrobu gumy. Niekomu sa však nepozdávali, že sú naozaj poľské kresťanky, tak ich udal. Gestapo nakoniec objavilo 12 Židoviek. Nacisti im kládli za vinu, že s falošnými dokladmi nelegálne prekročili nemecké hranice a rozhodli, že ich zastrelia.
Bolo to v marci 1943. Kitty mala 16 rokov a lúčila sa so životom. „Noc pred popravou nás všetky dali do cely s oknom. Sedela som pri ňom celú noc, bola to moja posledná príležitosť pozerať sa na nočnú oblohu,“ spomínala pre Daily Mail. Ráno zoradili ženy hlavou k múru, za nimi nastúpili esesáci so zbraňami. Zazneli výstrely, nie do žien, ale do vzduchu. „Bola to súčasť krutosti nacistov. Namiesto smrti nás poslali na doživotie do Auschwitzu.“
Išlo o koncentrák, v ktorom väčšinu väzňov, hlavne Židov, zavraždili krátko po príchode. Šťastie rýchlo nezahynúť mali len tí, ktorých si nacisti vybrali na otrocké práce. Kitty a Lola sa ocitli medzi nimi v apríli 1943.
Od útrap k prežitiu
Kitty vytetovali na ruku číslo 39934. Prvé ráno v Auschwitzi sa zobudila vedľa mŕtvej ženy. Podvýživa, choroby, vyčerpanie z driny boli príčinami smrti tých, čo nacisti nechali nažive. „Títo väzni žili v priemere od šesť týždňov do troch mesiacov,“ spomínala na peklo.
Jednou z možností, ako sa nestať ďalšou obeťou, bol aspoň o niečo väčší prístup k jedlu, ako mali ostatní. Mladá väzenkyňa musela pomáhať pri stavbe železničnej strate, ale dostala sa aj medzi tých, čo triedili veci po väzňoch, ktorých Nemci poslali do plynových komôr. Vo vreckách nachádzala aj kúsky chleba, ktoré zjedla.
Keď sa dostala zo zajatia, nikdy nezabudla, čo znamená hlad, respektíve pohŕdanie stravou. „Ak moje deti nechceli jesť, hovorila som im, aká vďačná by som bola počas vojny za akékoľvek jedlo,“ povedala o svojich dvoch synoch.
Od hrôz k vzdelávaniu
V novembri 1944 presunuli časť väzňov z Auschwitzu do koncentráku Gross-Rosen. Vzali aj Kitty s matkou. Otročili vo fabrike na elektroniku. Postupujúce spojenecké vojská prinútili nacistov k evakuácii. Väzňov mohli pozabíjať, ale Hitlerov minister zbrojnej výroby Albert Speer ich potreboval, lebo získali cenné zručnosti, ktoré chcel využiť napríklad vo vojenskom letectve.
Matka s dcérou sa nakoniec dočkali konca vojny v ženskom koncentráku v Salzwedeli, ktorý oslobodili americkí vojaci v apríli 1945. Pátrali po otcovi, zistili však, že ho odhalili gestapáci a zabili. Nacisti im dovedna zavraždili takmer 30 príbuzných.
Obe odišli do Británie za strýkom, ktorý tam utiekol ešte pred vojnou, a začali nový život. Kitty Hartová-Moxonová už v roku 1961 napísala prvú životopisnú knihu o holokauste, druhú v roku 1981. Účinkovala aj v dokumentárnych filmoch, ktoré videli milióny divákov. Doteraz chodí prednášať o hrôzach, ktoré prežila a videla.