Bol Manchester na teroristický útok psychicky pripravený?
Neviem, či sa na niečo také dá psychicky pripraviť. Samozrejme, ľudia vedia, čo sa dialo v Paríži, Bruseli, Berlíne. A keď cestujú v metre, tak sa obzerajú, kto pri nich sedí. Keď ten sused bude vyzerať ako radikálny moslim a nechá tam tašku, tak to metro evakuujú. Pritom ten neborák tam môže tú tašku len zabudnúť. Angličania reagujú ostražito. Na ilustráciu: Minulý rok sme boli na dovolenke na Malorke, vracali sme sa do Londýna a niekto tam pri checkingu zabudol batožinu. A Angličania, ako stáli v rade, to ihneď išli hlásiť polícii. Očakávali, že celý terminál bude evakuovaný. Ale španielsky policajt prišiel, pekne kufor vzal a pokojne odkráčal. Tak to by sa tu nestalo. Tu by terminál evakuovali a batožinu by odpálili špeciálnym zariadením. Takže Briti i Manchesterčania, samozrejme, isté ohrozenie cítia a nepodceňujú ho. Napokon, majú aj historickú skúsenosť. Moja dcéra chodí do školy, ktorá je presne medzi tou arénou, terčom pondelňajšieho útoku a obchodným domom Arndale, kde v roku 1996 Írska republikánska armáda odpálila obriu bombu, zranila dve stovky ľudí a premenila centrum Manchestru na rumovisko. V meste na to dodnes všetci spomínajú.
Postrehli ste obavy o bezpečnosť aj vo svojom okolí?
Niekedy pred školou s ostatnými rodičmi na deti čakáme a diskutujeme. Pred pol rokom sme sa rozprávali a viacerí sa začali sťažovať, že mesto sa im nezdá bezpečné. Ja som namietala, že preháňajú, že pri istom uhle pohľadu sa človeku nič nemusí javiť ako bezpečné. Ale jeden z otcov mal asi skutočne strach. Zobral syna zo školy a odsťahoval sa s ním niekam na vidiek, na juh Anglicka, kde ho doma chce sám učiť. Hlavným dôvodom je, že sa v Manchestri necítil bezpečne.
Vy ste ostrieľaná vojnová spravodajkyňa z čias balkánskych vojen. Cítia sa ale tak neohrozene aj vaši blízki?
Keď sme v nedeľu išli do arény s mojou jedenásťročnou dcérou, tak ona, tiež tak trocha strachopud, mi vraví: „Mami, a čo keď sa niečo stane, také ako v Paríži, ako sa odtiaľto dostaneme?“ Poobzerala som sa navôkol. A skúsila som si predstaviť, že z tej haly, druhej najväčšej v Európe, kde je dvadsaťtisíc ľudí, by sme sa potrebovali rýchlo dostať von. Povedala som si však, že dcéra zbytočne preháňa. A tak som ju len upokojovala: „Pozri, budú tam kontroly.“
Prísne vás pri vstupe kontrolovali?
Musela som otvoriť kabelku i tašku. Siahli tam aj rukou a tým sa celá kontrola skončila. Takže ak ten páchateľ o deň neskôr mal bombu na svojom tele, tak logicky mu na to neprišli.
Bezpečnostné rámy tam neboli?
Nič také tam nie je. Je otázne, kde všade by bezpečnostné rámy mali byť. Dáte ich pred každú železničnú stanicu, pred každý prístup na letisko? V termináloch sú až pri vstupe na checking, ale pred vstupom na letisko nie. Dať ich do všetkých kín, divadiel, pred všetky futbalové štadióny. Je to vôbec reálne pri takom množstve ľudí, ktorí tu žijú. Manchester má skoro tri milióny obyvateľov. To je obrovská záplava ľudí. A ako máme vedieť, že to bude v Manchestri a nie v Liverpoole, Birminghame alebo niekde inde, povedzme v Bratislave na štadióne. Ale môžeme len mávnuť rukou, že prečo tu, veď kto už môže mať o Manchester záujem? Žiaľ, žijeme dnes v úplne inom svete.
Zahraniční spravodajcovia, ktorí poznajú bezpečnostné opatrenia v Bruseli či Paríži, s hliadkujúcimi samopalníkmi, sú prekvapení, že v Manchestri podobné prísne bezpečnostné opatrenia na uliciach nevidno.
Nevidno. Teraz sú v uliciach policajti, ale len niektorí sú ozbrojení. Británia sa stále pokúšala zachovať pocit slobodnej spoločnosti, ktorá ľudí zbytočne neobmedzuje. My tu stále nemáme ani občianske preukazy, používajú sa vodičské preukazy, kde je napísaná adresa, nimi sa legitimujete a tým sa to všetko končí. Stále je tu zachovávaný ten pocit, že máte voľnosť, môžete robiť a hovoriť, čo chcete. Ja som tiež bola prekvapená v Paríži, keď som okolo Eiffelovky videla vojakov so samopalmi. To tu nikde nevidíte. Keď idete k Buckinghamskému palácu, tak tam stoja tí vojaci v našuchorených čapiciach a máte dojem, že sú tam skôr na ozdobu, ako na nejaké strieľanie. Či sa to zmení, a ako sa to zmení, to neviem. Stupeň ohrozenia úrady držia stále štvrtý, druhý najvyšší. Od útoku na londýnsky Westminster, pri ktorom v marci zahynuli štyria ľudia, sa očakávalo, že sa niečo stane. Odvtedy každý deň v Británii zatkli nejakých podozrivých radikálov. Ale predpokladalo sa, že to bude znova útok nejakým motorovým vozidlom či nožom a nie výbušninami. To, čo sa stalo teraz, prišlo ako prekvapenie.
Má manchesterská aréna únikové trasy postačujúce na hromadnú evakuáciu?
Pokiaľ viem, tak nik tam nebol ušliapaný. Je tam jeden veľký východ a potom viacero bočných. Keď 20-tisíc ľudí po koncerte vypúšťajú, tak vyjdú pomerne rýchlo. Nám to v nedeľu trvalo asi pätnásť minút, kým sme pokojným krokom vyšli z haly. Chodby sú síce dosť úzke a ešte treba ísť po schodoch, ale bezpečnostné normy to zrejme spĺňa. Ale keď tisícky vystrašených ľudí uteká po schodoch, tak to musí byť hrôza. Dostať sa od haly tiež nebolo jednoduché. Doprava v centre mesta skolabovala. Stena arény je hneď vedľa železničnej stanice Victoria, druhej najväčšej v Manchestri. Stanicu v pondelok večer hneď uzavreli, tam ošetrovali zranených.
Ako matka tínedžerky ako vnímate, že vzhľadom na vystupujúcu speváčku páchateľ zjavne vedel, že jeho obeťami bude veľa detí?
Je to prejav najväčšej zvrátenosti. My sme tam v pondelok s Mišou išli okolo. Jej škola je presne oproti a ja tam každý deň zvyknem zaparkovať auto. V pondelok po ňu chodievam neskoro, takže bolo už asi osem hodín, krátko pred začiatkom koncertu, keď sme išli okolo arény a oproti nám sa valili stovky mladých dievčat. Niektoré iba 5-, 6-ročné deti rodičia viedli za ruky. Všetci boli rozjarení, v tričkách Ariany Grande. Tie lístky nie sú lacné. Na Arianu za jeden pýtali aj 150 libier. Takže pre tie deti to bol sviatok. Ani na chvíľu nechcem pomyslieť na to, čo by bolo, keby sme tam v ten večer s dcérou boli dnu. Inak tam chodievame dosť často, tak raz za mesiac. Výhodu arény je jej dostupnosť. V Londýne musíte cestovať z jedného konca mesta na druhý aj dve hodiny, keď chcete ísť na nejaký koncert. My to máme vyslovene poruke. Od arény bývame len päť minút autom. Vystupujú tu také isté hviezdy ako v Londýne, a za polovičnú cenu. Často aj mnohí Londýnčania, tým, že je to len dve hodiny vlakom, chodia na koncerty až do Manchestru.
Prevládla v Manchestri panika či solidarita?
Skôr solidarita. Tam, na mieste, určite bola panika, to si inak ani neviem predstaviť. Ale hneď potom si ľudia nezištne pomáhali. Už večer taxikári zadarmo zvážali ľudí, ktorým autá uviazli na obrovskom parkovisku vedľa arény, ktoré polícia hneď zablokovala a aj v utorok zostalo uzavreté. Dobrovoľných darcov krvi sa prihlásilo na transfúzkach toľko, že nemocnice s vďakou oznámili, že na prijatie ďalších už nemajú kapacity. Na sociálnych sieťach aj na oznamoch vylepených po meste Manchesterčania ponúkali ľuďom v núdzi bezplatné ubytovanie i stravu, možnosť nabiť si mobilné telefóny. Dobrovoľníci sa starali o bezprizorných tínedžerov.
V Británii sa blížia voľby. Ako môže teror ovplyvniť volebné preferencie, nálady ľudí pred vyjednávaním o brexite?
Neviem, momentálne mám pocit, že ľudia sa skôr zomknú a tie voľby v tejto súvislosti špeciálne riešiť nebudú. Je to trocha komplikované. Brexit je najmä o európskych krajinách. Ja tu nepoznám nikoho, komu by prekážali ľudia z Európy. Ale, hoci to znie rasisticky, mnohým prekážajú ľudia z Afriky a Blízkeho východu. A s tým brexit nemá nič spoločné. Osobne si myslím, že sa zopakuje situácia z Paríža alebo Berlína, kde bolo cítiť silnú spolupatričnosť zoči-voči tomu absolútnemu zlu. Voľby sú o niečom úplne inom, a či to niekomu pomôže, alebo nepomôže, to sa ťažko predvída.