Agentúra AFP charakterizovala zosnulú ako „charizmatickú a populárnu Francúzku“, ktorej život poznačila deportácia do Osvienčimu a aj boj za lepšie životné podmienky Európaniek.
Počas druhej svetovej vojny prežila uväznenie v nacistickom vyhladzovacom tábore v Osvienčime, kam bola deportovaná ako šestnásťročná dievčina. Otec, matka a brat sa z nacistických táborov nikdy nevrátili, prežila iba Simone a jej dve sestry. Práve táto skúsenosť ju viedla k pevnému presvedčeniu o potrebe zjednotenia Európy. Hovorievala, že Európska únia ju zmierila s 20. storočím.
Do dejín sa zapísala aj „zákonom Veilová“. Ako ministerka zdravotníctva presadila v roku 1975 zákon umožňujúci umelé prerušenie tehotenstva bez hrozby trestného stíhania. Do vlády premiéra Jacquesa Chiraca ju o rok skôr vymenoval prezident Valéry Giscard d'Estaing.
Predsedníčkou Európskeho parlamentu bola v rokoch 1979–1982 (až doteraz sa dočkala len jedinej nasledovníčky v podobe Nicole Fontaineovej, ktorá stála na čele EP v rokoch 1999–2002). Neskôr sa znovu stala stala ministerkou sociálnych vecí a zdravotníctva; túto funkciu zastávala vo vláde premiéra Edouarda Balladura v rokoch 1993 až 1995.
Z politiky sa potom stiahla, ale vo verejnom živote zostala ako predsedníčka nadácie pripomínajúcej holokaust. V roku 2008 sa stala šiestou ženou, zvolenou za francúzsku akademičku. „Na to som sa nikdy necítila. Som príliš nezávislá,“ odpovedala na otázku, prečo nikdy nekandidovala na prezidentku.