Podarilo sa vraždu naozaj objasniť? Podľa advokáta pozostalých Vadima Prochorova nie – ani sa nezistilo, kto si vraždu objednal. Iní experti upozorňujú, ako málo faktov aspoň s nejakou vierohodnosťou sa súdu podarilo zistiť, uvádza BBC.
70 zväzkov predpokladov a dohád
Neskoro v noci 27. februára 2015 Boris Nemcov s priateľkou Annou Duryckou večerali v Bosko Kafe v obchodnom dome GUM a išli domov. Nedošli ani do polovice mosta, keď politika zasiahlo päť guliek.
Zomrel za pár minút, ešte pred príchodom sanitky. To sú jediné fakty priamo späté s Nemcovovou smrťou vo vyšetrovacom spise o veľkosti 70 zväzkov. Zvyšok sú predpoklady, svedectvá, úsudky.
Žiadna z mnohých kamier na moste a v okolí Kremľa záhadne nezachytili okamih vraždy. Nevidel ju ani žiadny svedok. Durycká začula akési plesknutie, ani si neuvedomila, že ide o výstrely. Potom sa Nemcov zrútil a pokúsila sa privolať záchranku. Vraha nevidela. Netuší, odkiaľ sa strieľalo.
Na mieste sa našlo šesť nábojníc, jedna guľka minula cieľ. Všetky kalibru deväť milimetrov, ale rôzneho veku a od dvoch rôznych výrobcov.
Foto: SITA/AP, Misha Japaridze
Vraždu zaclonilo nákladné vozidlo
Kamery televízie TVC na streche hotela Balčug, ktoré zaberali výhľad na most, Kremeľ a chrám Vasila Blaženého, doplnili obrázok zločinu o pár podrobností. Aj napriek zlej kvalite je vidieť, že chvíľku pred vraždou ktosi ide niekoľko metrov za Nemcova a Duryckej.
Vražda zachytená nie je, pretože v tej chvíli trojicu zaclonilo nákladné vozidlo. Za 2,6 sekundy onen tretí človek kráča preč, sadá do šedého osobného auta, ktoré pri ňom zastavilo, a odchádza.
Obžaloba presvedčila porotu, že tým „tretím“ bol Zaur Dadajev, ktorý počas necelých troch sekúnd vytasil pištoľ s tlmičom, trikrát vystrelil a po krátkej pauze znovu trikrát vypálil do už ležiaceho Nemcova.
Foto: SITA/AP, Ivan Sekretarev
Mučenie ako nástroj vyšetrovania?
To uviedol sám Dadajev v priznaní hneď po zatknutí. Zakrátko svoje slová poprel s tým, že ho k priznaniu donútili mučením. Žiadne iné priame dôkazy neexistujú. Iba tie nepriame, ktoré skôr pripúšťajú, ako potvrdzujú, že Dadajev mohol spáchať to, na čo sa sprvu priznal.
Ide o Dadajevove genetické stopy v aute, ktorým utiekol vrah, stopy strelného prachu na prstoch a za ľavým uchom a o zhodné náboje nájdené v byte jeho matky. Dadajeva usvedčujú z účasti na zločine, ale v akej úlohe?
Podľa obhajcov sa táto verzia míňa s realitou. Kameňom úrazu je interval 2,6 sekundy, počas ktorých vraj nie je možné vypáliť šesť rán z podomácky poskladanej pištole. Možno keby išlo o továrenskú automatickú zbraň schopnú strieľať dávkou. Ale znalci obžaloby trvajú na tom, že strely nevypálila automatická zbraň.
Pravák strieľajúci ľavačkou
Prestávku v paľbe pripúšťa iný znalecký posudok, ten o dráhe striel. Prvé guľky Nemcova zasiahli do chrbta, ale najmenej jedna ho trafila z boku. Takýto rozptyl predpokladá, že sa medzi výstrelmi zmenil uhol paľby, čo zaberie čas. Alebo strelci boli dvaja, čo ale obžaloba rozhodne popiera.
Otvorená ostáva aj otázka, či Dadajev bol schopný tak presne strieľať ľavou rukou. Obžaloba tvrdí, že to vie, ale ani to neskúsila dokázať. Obhajoba predložila Dadajevove fotografie z práporu Severu: vždy držal zbraň pravou rukou.
Kľúčový svedok bol ďaleko
Na konci procesu prehovoril jeden z kľúčových svedkov. Jevgenij Molodych kráčal onej noci po moste za Nemcovom a Duryckou, ale s väčším odstupom. Ku zranenému sa dostal ako prvý a ako posledný ho videl živého.
Vyšetrovateľom hneď povedal, že vraždu nevidel, pretože počúval hudbu a súčasne sa pozeral na obrazovku mobilu. Potvrdil, že ktosi nasadol do šedého auta, ale vypovedal, že ho nedokáže popísať, pretože bol ďaleko, videl ho len zozadu, bola noc, zlé počasie a osvetlenie bolo slabé.
O dva a pol roka neskôr na súde spoznal Dadajeva. Netrúfol si ho priamo označiť, ale povedal, že „je vizuálne podobný človeku, ktorý nasadol do auta“.
Tajomná dvojica
Dadajevovi obhajcovia prinútili sudcu, aby prečítal porotcom predchádzajúcu výpoveď svedka, ale víťazstvo týmto pripadlo prokurátorom: potvrdilo sa, že Dadajev tam bol. Nikto iný onen večer Dadajeva v centre Moskvy nevidel, ani pouličné kamery. Ani jeho mobil nezaznamenali operátori.
Hoci očití svedkovia sa nenašli, podľa kamier bolo na moste najmenej osem ľudí. V prípade nefigurujú. Na zázname je tiež vidieť, že pár minút po vražde prichádzajú k Duryckej dvaja ľudia, s ktorými žena mizne na pár minút z dohľadu.
Ale v spise táto epizóda chýba. Durycká sa o nej vo výpovediach nezmieňuje. Na súd neprišla, diaľkový výsluch sudca zamietol. Zostáva tajomstvom, kto boli tí ľudia, prečo s nimi išla, o čom spolu hovorili.
Podozrivých zatkli skôr, ako boli podozriví
Prokurátorka Marija Semeněnková dlho a farbisto presviedčala, že zločin objasnili sami vyšetrovatelia, ktorí šli po horúcej stope a už 7. marca 2016 ohlásili zatknutie prvých podozrivých. Prečo to bolo dôležité? Keby sa zločin podarilo objasniť pred Dadajevovým zatknutím, potom by jeho priznanie nehralo hlavnú úlohu.
Lenže táto teória nezodpovedá spisu, do ktorého sa zaznamenávajú vyšetrovacie úkony. Z neho vyplýva, že vyšetrovatelia zatkli podozrivých skôr, než mohli vedieť, prečo ich vlastne podozrievajú.
Paradox možno vysvetliť, ak pripustíme, že si prípad vzala na starosť tajná služba FSB. Zaur Dadajev a bratia Gubaševovci na súde opakovali, že ich agenti FSB „uniesli“ už 5. marca, dva dni ich mučili, aby sa priznali, než ich 7. marca odovzdali vyšetrovateľom.
Poslíček organizátorom?
Hlavným organizátorom bol podľa vyšetrovateľov dvadsaťdeväťročný Ruslan Muchudinov. Vraj už v septembri 2014 ponúkal „najmenej 15 miliónov rubľov“ (asi 219-tisíc eur) za smrť Nemcova. Ani Muchudinova, ani peniaze sa nájsť nepodarilo. Ani dôkazy, že zosnoval vraždu a že mal prostriedky na nájomné vrahov.
Za deväť a pol mesiaca na súde nezaznelo skoro nič, čo by túto hypotézu podporilo – okrem toho, že sa s obžalovanými poznal. Muchudinova, ktorý bol vodičom niekdajšieho Dadajevovho veliteľa Ruslana Geremejeva, označovali obžalovaní pohŕdavo za „poslíčka“.
Zato Geremejevove stopy v kauze vyskakujú skoro odvšadiaľ. Ale nebol vypočutý ani ako svedok. Miesto jeho pobytu vraj nie je známe. Vyšetrovateľ, ktorý ho mal vypočuť, sa uspokojil s tým, že prišiel do čečenskej dediny a zaťukal na dvere. Ale nikto mu neotvoril a tak odišiel.