Hovoríte, že katalánska vláda sa snaží rokovať s Madridom. Nestálo by za úvahu, aby ste pravidlá referenda nastavili napríklad tak, ako to bolo pri plebiscite o nezávislosti Čiernej Hory v roku 2006? Teda na platnosť referenda bola potrebná minimálne 50-percentná účasť a minimálne 55 percent voličov muselo byť za. Výsledok bol preto reprezentatívnejší.
Presne o toto sme žiadali španielsku vládu. Ale buďme úprimní. Ak nemáme dohodu, tak nemôžeme určovať minimálne parametre referenda, pretože by to bolo možné zneužiť na bojkot hlasovania. My sme ponúkli španielskej vláde návrh minimálnej účasti, ale nechcela o tom hovoriť.
Vyzývať ľudí, aby nešli voliť, určite môže byť politickým nástrojom pri voľbách, ale podľa prieskumov sa zdá, že Katalánci chcú v referende hlasovať. Myslíte, že bojkot by naozaj mohol výrazne zmeniť účasť?
Neviem. Nechcem však, aby to bolo niečo, čo by mohlo zmeniť prístup ľudí k hlasovaniu. Ak budeme mať 60-percentnú účasť, táto diskusia už nebude mať zmysel. Povedzme však, že by sme mali 50-percentnú účasť. Španielska vláda však bude robiť všetko preto, aby odradila voličov. Pre mňa bude takýto výsledok relevantný. Keby sme však mali 20-percentnú účasť, a hoci aj 90 percent by volilo za, nebolo by to dôležité. Takže okolnosti voľby sú podstatné pri tom, aby sme určili pravidlá referenda. Nech španielska vláda robí kampaň proti nezávislosti. Neviem vám v tejto chvíli povedať, či by myšlienka samostatnosti vyhrala. Budeme rešpektovať výsledok. Keď prehráme, pôjdeme domov a bude vládnuť niekto iný. Ak zvíťazíme, tak budeme musieť výsledok zaviesť do reality. Niekedy sa musíte opýtať ľudí na ich názor.
Čo teraz očakávate od vlády v Madride?
Španielska vláda stále tvrdí, že referendum sa konať nebude, lebo proces zastaví. Pýtame sa jej, ako to chce urobiť. Prečo nechce rešpektovať realitu. Nech nás vláda nechá hlasovať. Čokoľvek Madrid urobí, problém nezmizne ani sa nevyrieši. Najlepšie by bolo, keby sme sa dohodli, ako to bolo v prípade škótskeho referenda. Formálne sme o plebiscit žiadali 18-krát. Odpoveď bola stále nie.
Existuje ešte priestor na rokovanie?
Dvere sú stále otvorené. Vláda a strany v parlamente sa nám však len vyhrážajú a klamú. Používajú súdnictvo a políciu na to, aby vytvorili zložky na katalánskych politikov, ktorí sú za nezávislosť. Máme o tom dôkazy. Vieme o tom. Som teda skeptický, čo sa týka nejakého veľkého priestoru na rokovania. Je to nepríjemné, ale je to tak.
Je samostatnosť pre vás jediné riešenie, alebo vidíte možnosť usporiadania vzťahov v rámci Španielska v rámci nejakého iného ústavného rámca?
V roku 2006 sme mali revíziu legislatívy, ktorá určuje postavenie Katalánska v rámci krajiny. Autonómny štatút bol kompromis, na ktorom sa podieľali viaceré politické strany. Nebola to nezávislosť. Nepáčilo sa to prívržencom samostatnosti ani stúpencom unitárneho štátu. Nikto nebol spokojný, ale bol to kompromis. Ľudová strana však štatút poslala na ústavný súd, ktorý rozhodol proti nemu. Dokument pritom prešiel hlasovaním v katalánskom a španielskom parlamente a schválili ho v referende Katalánci. Tri razy získal štatút demokratickú legitimitu. Keď v roku 2010 proti nemu rozhodol súd, mnohí ľudia si uvedomili, že nie je možná tretia cesta. Riešením je rozhodnúť, či má byť Katalánsko samostatné. Ak ľudia povedia áno, tak to tak bude. Keď budú hlasovať proti, budeme akceptovať, čo máme teraz.