„Barzání však neopúšťa politickú scénu,“ povedal pre AP jeho poradca Hemín Havrámi citovaný aj portálom Regnum. Podľa jeho slov ostáva vo vedení autonómie. Aj keď po referende z 25. septembra musel ustúpiť na nátlak nielen Bagdadu, ale hlavne svetových globálnych politických hráčov. V tejto súvislosti nezabudol Barzání nielen Kurdom pripomenúť, že vláda v Bagdade by „očistila“ sporné územie, aj keby sa plebiscit nekonal. Referendum vraj poslúžilo iba ako zámienka na destabilizáciu v kurdskej autonómii. Ústup zo spomínaného územia v noci z 15. na 16. októbra Barzání opätovne charakterizoval ako „obrovskú zradu“.
„Prekvapilo nás aj to, že šiitské oddiely, ktoré Washington považuje za teroristické, použili počas útokov na Kirkúk a ďalšie oblasti tanky Abrams, ako aj zbrane vyrobené v USA. Kurdi si teraz kladú otázku, či vedel Washington o plánoch Bagdadu a prečo nezabránil útokom,“ povedal pred kamerami kurdský líder.
V prejave, podľa očakávania, zároveň zopakoval, že Kurdi nechcú krviprelievanie a uprednostňujú riešenie problémov formou dialógu. „Ak však chcú vojnu (v Bagdade – poz. red.), tak volíme smrť a nedopustíme aby našu česť pošpinili,“ zaznelo z úst vo funkcii končiaceho prezidenta, ale nie ambiciózneho politika, ktorý má za sebou bohaté politické skúsenosti a napriek kritike má na svojej strane aj nemálo Kurdov.
Mnohí si dnes kladú otázku, prečo sa jeden z najskúsenejších politikov na Blízkom východe odmietol popasovať s následkami podľa výsledkov takého presvedčivého plebiscitu o nezávislosti irackého Kurdistanu? Na koho doma, ale aj v zahraničí sa Barzání spoliehal, keď bolo jasné, že referendum a zápas za i proti destabilizujú situáciu v Iraku? A navyše, ako pripomína aj politológ Stanislav Tarasov, v Erbile ešte v septembri vedeli, že Kásim Sulejmání, veliteľ iránskych elitných jednotiek Kuds, sa dohodol s lídrami kurdskej strany Vlastenecký zväz Kurdistanu, opozične zameraného voči Barzánímu, na stiahnutí kurdských milícií – pešmergov – zo strategického Kirkúku. Barzání mal proti sebe aj Džalála Tálabáního, dlhoročného politické konkurenta. Na poslednú chvíľu sa k Barzánímu obrátil chrbtom a turecký prezident Recep Erdogan, ktorému v roku 2015 pomohol práve Barzání dosiahnuť prímerie s Kurdskou stranou práce. Rátal aj s pomocou USA, ktoré sa usilujú o oslabenie rastúceho iránskeho vplyvu v Iraku. Napokon Erbil podporil iba Izrael a Ankara, Damask aj samotný Bagdad boli proti. Existujú špekulácie, že sa Barzání pokúšal v Erbile o prevrat.
„Barzání a Tálabání tancujú v Erbile iba s tými, ktorých potrebujú v konkrétnom momente. Zatiaľ čo ich partneri tancujú v mene svojich cieľov,“ charakterizuje vývoj turecký denník Akşam. Zároveň upozornil, že „nech to už je akokoľvek, Barzání teraz buduje náhradné politické predmostie a nazýva zradcov, ktorí odovzdali bez boja Kirkúk“. Podľa novín Al Arabíja, po tom, čo sa stalo, vraj nie je teraz jasné, akú úlohu budú hrať Kurdi v riadení Iraku. A podľa kuvajtského periodika Al Rai Kuvait nielen tam.
„Nie je síce jasné, čo budú ďalej robiť Kurdi v Turecku, Iráne a Sýrii, ale je jasné, že premeny regiónu sú nemenné a irackí Kurdi budú presadzovať ciele, ktoré jasne naznačilo referendum z 25. septembra,“ dodávajú noviny.
Podľa mnohých blízkovýchodných odborníkov je iracká kríza natoľko hlboká, že dosiahnuť jednotu krajiny, ktorá vznikla v roku 1920 po rozpade Osmanskej ríše, je prakticky nemožné. Potvrdzuje to oprávnený predpoklad, že v Iraku sa schyľuje k novému kolu nekompromisnej geopolitickej hry.