Aj Slovensko sa na summite NATO vo Walese roku 2014 zaviazalo, že za desať rokov bude vydávať na ozbrojené sily dve percentá HDP, z toho pätinu na modernizáciu. Vláda sa však k tejto méte blíži len pomaly. Pritom podľa bezpečnostných odborníkov sa zdroje investované do obranyschopnosti prejavia až približne za desať rokov. Je to dôvod, aby členské štáty s vyššími výdavkami neotáľali.
Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg upozornil, že po rozpade Sovietskeho zväzu si členovia aliancie prirodzene vybrali plody mieru vyplývajúce zo zníženého napätia. Po roku 2014 si už v tomto trende nemôžeme dovoliť pokračovať.
„S ilegálnou anexiou Krymu, ruskou agresiou proti Ukrajine a destabilizáciou jej východnej časti, ale aj so vzostupom Daešu (iné označenie pre teroristov z Islamského štátu, poz. red.) v Iraku a Sýrii, si členovia NATO uvedomili, že sa treba adaptovať a reagovať na nové bezpečnostné prostredie, ktoré si vyžaduje viac pozornosti,“ povedal Stoltenberg.
Ruskú hrozbu vnímajú najcitlivejšie práve krajiny na východe. Estónsko už vlani dosiahlo výdavky na obranu vo výške 2,14 percenta HDP a Poľsko 2,01 percenta HDP. K najväčšiemu nárastu sa od roku 2014 dostali v Litve (z 0,88 na 1,77 % HDP) a Lotyšsku (z 0,94 na 1,7). Pobaltské krajiny cítia nebezpečenstvo nielen z východu, ale aj zo západu pre posilnenú vojenskú prítomnosť Ruska v Kaliningrade.
Podobným spôsobom zareagovalo aj Rumunsko. Kým roku 2014 minulo na obranu 1,35 percenta HDP, vlani to bolo už 2,02. Horšie je na tom Bulharsko, ktoré v rovnakom období zvýšilo investície z 1,32 percenta na 1,57. Od splnenia svojich záväzkov je však Slovensko ešte ďalej. Z takmer jedného percenta (0,99) sa za posledné tri roky dostalo zatiaľ len na úroveň 1,19 percenta.
Niektorí členovia aliancie ako napríklad Taliansko či Grécko, ktorým sa pre vnútropolitické problémy nedarí presadiť dodržiavanie záväzkov z Walesu, argumentujú, že ich jednotky sú bojaschopne a pripravené aj naďalej prispievať do spoločných misií. Bez nových investícií to však o pár rokov nemusí platiť.
Diplomati z členských krajín NATO upozorňujú, že vývoj, produkcia a príprava technického zabezpečenia sa v bojaschopnosti prejaví približne za desať rokov. Alebo inak povedané, ak teraz krajiny niečo neurobia, o desať rokov sa nemá čo prejaviť.
Riaditeľ Transatlantickej bezpečnostnej iniciatívy zo Scowcroftovho Centra pre stratégiu a bezpečnosť Atlantickej rady Magnus Nordenman dáva do pozornosti novú Národnú obrannú stratégiu USA. Dokument reaguje na nové výzvy v oblasti svetovej bezpečnosti a má značný vplyv na bezpečnostnú situáciu v Európe.
„Spojene štáty sa transformujú z boja proti terorizmu a presúvajú sa k súpereniu so svetovými veľmocami, pričom jednou z nich je, samozrejme, Rusko,“ konštatuje Nordenman s tým, že táto stratégia jasne ukazuje na súčasné myslenie v Pentagone.
Zmenu situácie podľa neho dokladá aj technika, ktorá do Európy smeruje. Strategické bombardéry B-52, B-1 Lancer alebo stíhačky F-35. „Sú to klenoty amerických vojenských schopností. Spojené štáty posielajú do Európy skutočné vybavenie na exkluzívne cvičenia, či už do regiónu Pobaltia, alebo oblasti Čierneho mora,“ vysvetľuje Nordenman s tým, že okrem armádnej techniky dokazuje zvýšený záujem Američanov o Európu aj množstvo návštev kongresmanov a iných politikov v poslednom období a tiež rastúca podpora pre NATO zo strany americkej verejnosti.
Aj napriek vyjadreniam amerického prezidenta Donalda Trumpa bude podľa bývalého amerického ambasádora v Rusku a do roku 2016 aj zástupcu generálneho tajomníka NATO Alexandra Vershbowa americká zahraničná politika napĺňať ciele stanovené v spomínanej novej americkej stratégii. "Myslím si, že Trump je viac realistický v otázke schopnosti transformovať americké vzťahy s Ruskom a zistil, že to, čo sa stalo roku 2014 na Ukrajine, je problém pre medzinárodný poriadok,“ hovorí Vershbow.
Zložitosť súčasnej situácie a ruská hrozba kladú väčšie nároky na rýchlosť a spôsob rozhodovania vo vedení aliancie. Podľa Vershbowa to preto môže v blízkom čase v NATO vyvolať snahy o čiastočný presun rozhodovacej autority z politikov na vojenských veliteľov napríklad v prípade kyberútokov či "záhadných“ útokov na strategické ciele.