V rámci sankcií obom tureckým členom kabinetu zablokovali americké účty a aktíva a občania USA majú zakázané s nimi podnikať. Zatiaľ sa však v Ankare iba ironicky usmievajú a Turci už avizovali „adekvátnu“ odpoveď.
Ministri sa vysmievajú sankciám
„Jediným mojím aktívom v USA je kazateľ Fethullah Gülen,“ vysmial sa Američanom Süleyman Soylu, minister vnútra, spomenúc v očiach Ankary strojcu pokusu o neúspešný štátny prevrat. Ankara ho navyše obviňuje, že jeho hnutie má úzke prepojenie na Stranu kurdských pracujúcich (PKK) vládou prezidenta Recepa Erdogana dlhodobo považovanú za teroristickú organizáciu. „Vezie“ sa v tom aj uväznený pastor Brunson, ktorý podľa Ankary spolupracoval s hnutím kazateľa Gülena. Rozdiel medzi Gülenom a Brunsonom je však v tom, že zatiaľ čo Gülena USA odmietajú vydať Turkom, pastora Brunsona napriek žiadosti Washingtonu si podávajú tureckí vyšetrovatelia. Od začiatku však ako "absurdné“ odmieta akékoľvek obvinenia.
„Turecko nenechá Gülena v USA. Dostaneme ho a privezieme ho k nám,“ napísal na jednej zo sociálnych sietí minister vnútra Süleyman Soylu. Ďalší zo sankcionovaných ministrov Erdoganovej vlády, šéf rezortu spravodlivosti Abdulhamit Gül odkázal do Bieleho domu, že „mojím jediným snom je žiť a zomrieť na tejto zemi“.
Evanjelického farára Brunsona (50) pochádzajúceho zo Severnej Karolíny a viac ako 20 rokov riadiaceho protestantskú cirkev v západotureckom Izmire zadržali spoločne s manželkou ešte na jeseň 2016 v rámci Erdoganových čistiek. Po niekoľkých dňoch manželku prepustili a Brunson ostal za mrežami a dodnes čelí podozreniu z terorizmu a zo špionáže. Neskôr ho prepustili do domáceho väzenia a má zakázané opustiť Turecko. Proces s ním je naplánovaný na 12. októbra. V prípade odsúdenia ho čaká až 35 rokov za mrežami.
To tu ešte nebolo
„Ide o prvý prípad za celé obdobie existencie platnosti novodobého systému medzinárodných vzťahov, keď USA uvalili sankcie na ministrov spojeneckého štátu,“ reagoval politológ Vladimir Šapovalov na čoraz horúcejšiu atmosféru na južnom krídle NATO. Väčšina pozorovateľov sa v tejto súvislosti zhoduje na tom, že ide o „prejav absolútne nerozumnej politiky“. S tým, že jej negatívny dosah môže byť veľmi negatívny. Potvrdzuje to napokon aj reakcia prezidenta Erdogana ešte pred uvalením sankcií.
Erdogan má jasno
„Nebojím sa amerických hrozieb a v prípade Brunsona sa môj postoj nemení,“ vyhlásil turecký líder s tým, že americký súčasný vzťah k jeho krajine môže mať aj ďalekosiahle následky. „V konečnom dôsledku USA riskujú, že stratia Turecko ako svojho spojenca. A to spojenca silného a spoľahlivého,“ vyslal Erdogan jednoznačný signál Trumpovi.
„Už aj tak zložité vzťahy medzi Washingtonom a Ankarou dostali ďalšiu trhlinu. Sankcie iba oslabujú vzťahy a bránia zbližovaniu postojov,“ sumarizuje aj politológ Šapovalov. A aj on upozorňuje, že „demonštratívny tlak na krajinu, akou je Turecko, môže iba ešte viac vzdialiť Ankaru od Washingtonu“. V rámci katastrofického scenára z pohľadu NATO, nie však Moskvy, nie je podľa mnohých vylúčený ani odchod Turecka z aliancie.
Turecký šéf diplomacie Mevlut Cavusoglu už Američanom na jednej zo sociálnych sietí pripomenul, že „naše problémy nevyriešime, ak administratíva USA nepochopí, že takýmito metódami nedosiahne svoj cieľ v podobe protizákonných požiadaviek“.
Vzťahy Washingtonu a Ankary sa zhoršili z viacerých dôvodov. Jedným z nich je napríklad Američanmi kritizovaná turecká objednávka ruského sofistikovaného systému S-400 a „nadštandardné vzťahy s Moskvou“. Na druhej strane Turci nemôžu prehltnúť skutočnosť, že USA v mene vlastných globálnych záujmov spolupracujú v Sýrii s miestnymi kurdskými povstalcami. „Bratrancami“ tureckých Kurdov.
Na hranici krachu
„Naše vzťahy s USA neboli nikdy také zlé,“ vyhlásil turecký minister zahraničia Cavusoglu ešte vo februári tohto roku. Zároveň vyzval, ak je vraj ešte vôbec šanca, na kroky k náprave. Na základe toho dokonca vznikli spoločné pracovné skupiny. Ibaže pred mesiacom turecký šéf diplomacie opätovne obvinil USA z „neplnenia prijatých záväzkov“ a vzájomné vzťahy spojencov charakterizoval ako „vzťahy na hranici krachu“.