Hegemón srbskej politiky posledných rokov Vučić – bývalý premiér a od vlaňajška prezident – je pritom otvorený rokovaniam viac, než jeho predchodcovia. Opakovane vyhlasuje, že Srbsko nezávislosť Kosova nikdy neuzná, na druhú stranu však povedal, že je otvorený diskusii o všetkých možných riešeniach. V nedeľu má srbský prezident v Kosovskej Mitrovici, meste rozdelenom na albánsku a srbskú časť, predstaviť svoj návrh na riešenie kosovského problému.
O jeho podobe však zatiaľ nie sú známe podrobnosti, špekuluje sa však o tom, že by mohol v nejakej forme obsahovať návrh na výmenu území. Teda severu Kosova obývanom najmä Srbmi za oblasť Preševského údolia na juhu Srbska, kde naopak žijú väčšinou Albánci.
Takéto úvahy však narážajú na odpor, a to nielen v Európskej únii, ktorá moderuje rozhovory, ale aj u značnej časti albánskej aj srbskej politickej scény. Nesúhlasí s tým ani veľmi vplyvná srbská pravoslávna cirkev.
Silné srbské puto ku Kosovu
Srbské puto ku Kosovu je pritom veľmi silné, v tejto oblasti sa zrodil stredoveký štát a nachádzajú sa tu tie najposvätnejšie miesta srbského pravoslávia. Heslo „Kosovo je Srbija“ (Kosovo je Srbsko) preto neprestáva v srbskej spoločnosti rezonovať. Pre Kosovčanov je však nezávislosť, získaná v ozbrojenom konflikte jasne daná vec. Pálčivý problém, ktorý obom krajinám komplikuje rozhovory o prípadnom vstupe do EÚ, sa doteraz nepodarilo vyriešiť ani pod tlakom úniových predstaviteľov.
Pred piatimi rokmi síce politici oboch strán pristúpili na rokovanie o normalizácii vzťahov sprostredkovanom EÚ a v apríli 2013 dokonca podpísali v Bruseli dohodu, do života sa ju ale podarilo uviesť len čiastočne. Na silnom odpore radikálnych kosovských politických kruhov napríklad stroskotalo vytvorenie samosprávneho spoločenstva srbských obcí, ktoré by zahŕňalo oblasti s väčšinovou srbskou populáciou ležiace najmä na severe Kosova a ktoré sú pre Belehrad veľmi dôležité.
Nezávislosť Kosova neuznalo ani Slovensko
Nevyjasnený štatút Kosova, ktorého nezávislosť spolu s Ruskom, ktoré tradične podporuje belehradský postoj, neuznali ani Slovensko, Španielsko, Rumunsko alebo Grécko, pritom komplikuje život miestnym i návštevníkom. Srbské úrady napríklad znepríjemňujú cestovanie ľuďom, ktorí vstúpia do Kosova napríklad z Albánska a potom by chceli ísť do srbského vnútrozemia. Viazne tiež budovanie infraštruktúry, kosovskej metropole Priština dodnes chýba rýchle spojenie do Belehradu, zatiaľ čo smerom k Tirane rastie diaľnica.
Odľahlé Kosovo patrilo už za čias Juhoslávie medzi najchudobnejšie regióny Európy a ani desať rokov jeho nezávislosti na tom príliš nezmenilo. Výška HDP na hlavu predstavuje približne šestinu európskeho priemeru a Kosovo je na úrovni postsovietskych štátov ako Arménsko, Azerbajdžan alebo Gruzínsko. Pod hranicou chudoby žije najmenej tretina kosovského obyvateľstva. Hospodárstvo krajiny je veľmi závislé na peniazoch, ktoré prichádzajú od diaspóry v Európe, niekedy však spájanej s organizovaným zločinom.
Kosovská otázka je pre akékoľvek srbské politické vedenie veľmi citlivá, najmä kvôli historickým sentimentom. V júni 1389 sa tu odohral jeden z kľúčových momentov srbskej histórie a národnej mytológie, dodnes pripomínaná bitka na Kosovom poli, ktorá pre Srbov znamenala storočný pád do područia Osmanskej ríše. Z tureckej nadvlády sa Srbi vymanili až v 19. storočí, v tom čase už však hlavná oblasť srbského osídlenia ležala stovky kilometrov na sever a v Kosove získali väčšinu islamizovaní Albánci.
Konflikt vyvrcholil koncom 80. rokov
Po prvej svetovej vojne a vzniku Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov sa začalo osídľovanie Kosova srbskými vyslúžilcami, ani to ale nedokázalo zvrátiť demografické trendy. Vyššia natalita Albáncov, sprevádzaná odchodmi Srbov (napríklad na sever do úrodnej Vojvodiny, odkiaľ museli po druhej svetovej vojne odísť Nemci), pokračovala aj za Titovho režimu. Národnostné napätie ale bolo – v Kosove aj inde v Juhoslávii – dlho skryté pod povrchom, otvorene sa začalo prejavovať v druhej polovici 80. rokov.
Potom, čo Slobodan Miloševič na Kosovom poli v apríli 1987 vyhlásil, že „nikto nemá právo biť srbský národ“, bola v roku 1989 obmedzená kosovská autonómia. S tým sa ale Albánci nezmierili a situácia dospela k ozbrojeným zrážkam, keď po represiách civilistov a ich exodu proti Belehradu zasiahlo aj NATO. Výsledkom bol srbský odchod z Kosova, ktoré sa na takmer desať rokov stalo medzinárodným protektorátom, kým nevyhlásilo nezávislosť. Dnes ju uznáva 111 krajín zastúpených v OSN.