Izraelský premiér Benjamin Netanjahu aj turecký prezident Erdogan chodia často do Moskvy. V prvom prípade sa však vzťahy čiastočne zhoršili. Konkrétne po rozmiestnení komplexov S-300 v Sýrii ako reakcie na izraelský manéver, ktorého výsledkom bolo 15 vojenských obetí. Na druhej strane vzťahy medzi Moskvou a Ankarou sú dnes na vzostupe napriek zostreleniu ruského lietadla a zavraždeniu pilota.
V oboch spomínaných prípadoch je rozdiel.
V čom konkrétne?
Pravda je, že výsledkom oboch incidentov boli ľudské obete. Turecké vedenie vrátane prezidenta však v sebe našlo nielen silu ospravedlniť sa, ale zároveň si priznalo vinu a potrestalo konkrétnych vinníkov.
A v prípade izraelského postoja?
V tomto prípade nezaznelo priznanie si chyby v podobe manévru izraelských pilotov, ktorého výsledkom bola smrť spravodajských dôstojníkov vracajúcich sa z kontrolnej leteckej misie nad Sýriou. Pre nás je to nielen politická, ale hlavne citlivá psychologická otázka. Napriek všetkému pokračujeme v kontaktoch s Izraelom. Napokon nedávno bol v Moskve izraelský šéf vojenského letectva. Dôrazne sme protestovali, pretože nás neinformovali o operácii a nepovedali nám pravdu o skutočnom cieli útoku. Ukazuje sa, že koordinačný mechanizmus je neefektívny.
Podľa niektorých následné rozmiestnenie raketových komplexov S-300 v Sýrii bolo hlavne rozhodnutím generálov. Prezident Putin vraj chcel riešiť problém kozmetickejšie.
Prípadné pochybnosti sú nemiestne. Nebudem to preto komentovať. Viem však určite, a väčšina to chápe, že išlo aj v tomto prípade o veľmi citlivé a dôležité rozhodnutie. Tým skôr, že v minulosti bola situácia iná. Teraz sme však stratil 15 dôstojníkov. A spomínané rozhodnutie sa prijímalo na najvyššej úrovni spoločne s najvyšším veliteľom armády, a tým je prezident Putin.
Ako postupuje rozmiestňovanie komplexov S-300 v Sýrii?
Nie je to otázka pre mňa ako diplomata, ale pre nášho ministra obrany.
Tel Aviv má však obavy z rozmiestnenia ruských rakiet.
Je si sám na vine. Uskutočňuje agresívne a nezákonné údery na susedovom území. Musí si ctiť zákony a suverenitu krajín. Zároveň stále platí náš postoj: nasadenie S-300 nie je namierené proti tretej strane. Je to výlučne otázka našich vzťahov so Sýrčanmi. Veď ak Izraelčania, ale aj Briti, Francúzi a Američania bombardujú, kedy sa im zachce ciele v Sýrii, tak Damask má právo brániť svoju suverenitu, územnú celistvosť. Práve v tejto súvislosti nevidíme žiadnu hrozbu namierenú proti sýrskym susedom po rozmiestnení S-300. Ide o obranný krok a na tento cieľ slúži spomínaná zbraň. Komplexy nemôžu účinne útočiť, ale ak sa stanú cieľom, tak dokážu adekvátne reagovať. Opakujem však, že ide o obranný systém, ktorého úlohou je navyše garantovať bezpečnosť našich občanov, našich vojakov na základni Hmímím.
Budú pokračovať bojové operácie v severosýrskom Idlibe a jeho okolí, ak islamskí teroristi odmietnu zložiť zbrane a opustiť oblasť?
Tí, čo nezložia zbrane a budú pokračovať v aktivitách, skončia buď za mrežami, alebo budú zlikvidovaní. Samotný vznik demilitarizovanej zóny bol však veľkým úspechom v snahe zabrániť ďalším obetiam. Nielen v prípade civilistov a príslušníkov vládnych jednotiek, ale aj v prípade ozbrojenej sýrskej opozície.
Kedy sa skončí vojna v Sýrii?
Všetko závisí od Sýrčanov. V tom je podstata rezolúcie 2 254, ktorú jednohlasne ešte v roku 2015 schválila BR OSN. Dokument berie do úvahy rokovania Damasku s opozíciou v Ženeve, ako aj návrhy arabských krajín, Turecka a Iránu. V tejto chvíli neviem povedať, ako bude vyzerať konečný scenár riešenia.
Prezident USA Donald Trump už viackrát rokoval s ruským lídrom. Stretnutia vždy charakterizovali úsmevy a stisky rúk. Stačilo však niekoľko hodín a Biely dom prezentoval úplne iný, protiruský tón.
Dnes je to štandardný jav.
Môže sa Trumpov program známy ako Amerika na prvom mieste negatívne odzrkadliť na vzťahoch s Európou aj s Ruskom?
Už sa aj odzrkadľuje. Mnohí politici spomínané smerovanie amerického prezidenta nechápu a tvrdia, že je kontraproduktívne. Konkrétne vnucovanie svojich zámerov napríklad pomocou hrozieb, ale aj rôznych ďalších spôsobov. Mnohým štátom sa to nepáči. Najnovšie Saudskej Arábii, ale aj väčšine arabského sveta, s ktorým mali USA doteraz už tradične spojenecké vzťahy. Aj v samotných USA čelí Trumpov prístup kritike.
Pokračuje budovanie plynovodu Nord Stream 2. Nedoplatí na to Slovensko, ak ho obídu dodávky ruského plynu do západnej Európy, z tranzitu ktorého sme mali nemalý zisk?
Nepoznám podrobnosti, ale môže zopakovať slová prezidenta Putina, ktorý pripomenul, že existovala napríklad dohoda s Bulharskom o vybudovaní na jeho území časti tureckého plynovodu Turkish Stream. Následne sa však politické vedenie v Sofii, samozrejme pod tlakom, zrieklo účasti na projekte. Napokon pochopilo, že to bol nesprávny krok a teraz priznáva chybu a volá po obnovení dohody. Zdá sa však, že je už neskoro. To len potvrdzuje, že niektorí naši európski partneri prijímajú neraz rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s ich skutočnými záujmami. Každá krajina by mala preto vychádzať z vlastných záujmov. Je tu na druhej strane aj tlak vychádzajúci z vlastných geopolitických záujmov. V EÚ badať rastúcu aktivitu, ktorá sleduje prospech jej členov.
Hovoríte o tlaku zvonku. Je tu však škandál s otrávením Skripaľovcov na pozadí konkrétnych obvinení, konkrétnych ľudí. Nemyslíte si, že v tomto prípade zaujala Moskva obranný a nie útočný postoj?
K tomu iba toľko, spomínaným obvineniam chýba to hlavné: dôkazy.