Ak sa pozriete na dohodu o vystúpení Británie z Európskej únie, nakoľko môže byť EÚ spokojná s dokumentom, ktorý vzišiel z rokovaní s Londýnom?
Od začiatku mala únia do istej miery zviazané ruky tým, že v Londýne nebola jasná politická vôľa a kapacita splniť svoju časť úloh. Na strane EÚ bolo cítiť aj frustráciu. Únia sa pri rokovaniach správala viac-menej jednotne. A bolo pomerne jasné, čo očakáva od vyjednávania. Británia sa nesprávala jednotne. Vláda bola rozštiepená na rôzne skupiny a zostáva rozdelená. Len teraz sme videli, čo chce Londýn pri rokovaniach dosiahnuť. Tento prístup vyjednávanie sťažil. Čo sa však týka priamo vašej otázky, tak únia pri rokovaniach určite urobila viacero ústupkov. Mnohí v EÚ sa obávali návrhu, že by Británia zostala v colnej únii, čo by malo garantovať voľnú hranicu s Írskom. Vyjednávač Michel Barnier pre to ani nemal jednotu vo svojom tíme. A myslím si, že v Británii dostatočne neoceňujú fakt, že únia robila ústupky.
Zdá sa skôr, že to vnímajú tak, že Brusel Londýnu niečo nadiktoval.
Určite takéto hlasy najviac počuť. Je to tak už desaťročia. Stále je to to isté, veria tomu, šíria tento odkaz. Ako keď britský minister zahraničných vecí Jeremy Hunt pred niekoľkými týždňami prirovnal EÚ k Sovietskemu zväzu. My to vnímame ako smiešne vyjadrenie. Ale oni nie. Hunt asi úplne neverí tomuto prirovnaniu, ale predsa len si to aspoň do určite miery myslí. A počujeme to aj od prívržencov tvrdého brexitu, ako sú Jacob Rees-Mogg a jeho stúpenci. Preto v Británii dostatočne neocenia snahu únie, že sa viditeľne pokúšala vyhovieť v niektorých veciach Londýnu.
Nakoľko vás prekvapilo, že únia zostala počas rokovaní o brexite jednotná?
Keď na chvíľu zabudneme na témy ako rybolov či Gibraltár, tak je až obdivuhodné, ako únia podporovala Barnierov tím. Štáty sa nesnažili riešiť si svoje vzťahy s Britániou. Jednota teda do značnej miery únii vydržala, hoci bola a je pod tlakom rôznych udalostí. Napríklad nevie nájsť jednotu v otázke riešenie migrácie. Ale rokovania o brexite boli iné. Únia vedela, čo chce. Podľa mňa sa vláda Theresy Mayovej pravidelne zhodla v podstate len na jednej veci. Že chce obmedziť voľný pohyb osôb. Nie je to prekvapenie. Mayová mala ešte ako ministerka vnútra na túto otázku extrémny pohľad. Ignorovala všetky dôkazy, že migrácia aj zo strednej a z východnej Európy prospieva krajine. Teraz sa dohodu o vystúpení snaží prezentovať ako nástroj na obmedzenie voľného pohybu osôb.
Čo očakávate od budúcich vzťahov medzi Britániou a Európskou úniou?
Vzťahy sú narušené. Čo sa týka kontaktov Británie a Írska, tak sa viditeľne zhoršili. Obávam sa, že potrvá roky, kým sa podarí napraviť spáchané škody. Ani si nie som istý, či to zvládneme. Predstavme si, že po odchode Británie z únie v marci 2019 nejako ustojíme aj prechodné obdobie, ktoré bude trvať minimálne dva roky. Ale po ňom budeme ďalej rokovať o budúcich vzťahoch. Bude to ešte oveľa zložitejšie ako to, čoho sme boli svedkami za posledné dva roky. Pri mnohých dohodách budú mať všetky krajiny EÚ právo veta. Naše vzťahy budú stále v tieni rôznych rokovaní. Británia bude v nevýhodnej pozícii. Samozrejme, preto, že už bude mimo únie. Možno by sme sa však na vzťahy Británie a EÚ mali pozrieť aj z historického hľadiska.
Ako by to vyzeralo?
Mojím sprievodcom tu bude profesor Brendan Simms z Cambridgeskej univerzity a jeho kniha Britská Európa: Tisíc rokov konfliktov a spolupráce. Simms ukazuje, ako sa Briti neraz snažili byť mimo udalostí na kontinente, vždy sa však našlo niečo, čo ich k nemu pripútalo. Dnešný svet je mimoriadne prepojený. Nedá sa pochopiť myšlienka brexitu, že je možné sa od niečoho odpojiť, ale všetko zostane po starom. Viac ako štyri desaťročia sa naše vzťahy prehlbovali. Teraz to bude mimoriadne zložité. Británia sa nebude podieľať na mnohých rozhodnutiach, ktoré sa tvoria na kontinente. Týka sa to oblastí ako klimatické zmeny či obchod, v ktorých máme problémy v súvislosti s krokmi amerického prezidenta Donalda Trumpa. Je také príslovie: Buď budeme držať spolu, alebo nás po jednom obesia. Logika medzinárodných vzťahov bola po stáročia brutálna. EÚ má mnohé problémy. Do značnej miery sa však dokázala vyhnúť mnohým historickým chybám, dokázala k sebe pripútať členské štáty. A na druhej strane vytvorila prostredie mierového spolunažívanie medzi bývalým nepriateľmi. Medzi Nemeckom a Francúzskom, Poľskom a Nemeckom či Írskom a Britániou.
Je to ohrozené?
Ak tento trend zmeníme, keď sa opäť priblížime k svetu Johna Hobbesa, kde je človek človeku vlkom, a vrátime sa k brutálnym pravidlám geopolitiky, je to recept na to, aby sa zlé veci z dejín vrátili. Naše generácie to už tak nevnímajú, lebo sme to nikdy nezažili. Ale obávam sa, že si neuvedomujeme, ako niektoré historické javy opäť ožívajú. Sily, ktoré sa snažia o rozloženie EÚ, nás vracajú do časov, ktoré sme chceli zanechať v histórii. Je to skutočné nebezpečenstvo. Uvidíme tiež, ako bude pokračovať spolupráca v oblasti bezpečnosti. Vzhľadom na to, odkiaľ pochádzate, vám nemusím hovoriť, aké je to dôležité. Rusko je na hraniciach únie existenčnou hrozbou. Chápem, keď sa hovorí o európskej armáde. Ale je to vývoj, ktorý by mohol zmeniť EÚ. Sústrediť sa na tvrdú silu by mohlo znamenať, že únia sa nevyhne takým chybám, ktoré v dejinách robili veľmoci.